Dvojdňová návšteva u babky, teraz cez víkend. Býva v Maconde.

Obraz 1 - Dom

Príjemné popoludnie, môj dvojročný bratranec a trojročná sesternica sa naháňajú po záhrade. Na háku celé dianie okolo, rados? v očiach. Behajú nie preto, lebo musia, nie preto aby zhodili kilá, aby trhali rekordy, ale preto že im to príde správne. Ako Forrestovi Gumpovi.

Ďalšia, sedemročná sesternica naháňa sliepky a neskôr mačky, jediné živé tvory, ktoré zostali na dvore. Ona si už bohužial nepamätá tie časy, keď sa na dvore preháňali ešte husy, kačky, pes, v chlieve sviňa a strašne veľa zajacov, a tak jej robí rados? aj to málo čo zostalo.

Dospelí sa venujú krájaniu hríbov, ja s mojou šestnás?ročnou sesternicou oberaniu jabĺk, dvanás?ročná sesternica sa znudene húpe na húpačke rovno pod nami a píše smsky, brat sa tvári dôležito a debatuje s mojím ujom, babka behá sem a tam a robí všetko možné, len aby nesedela, lebo na dedine je sedie? asi 11. hriech.

Iba dedko vnútri, sám v posteli. Teda, so strýkom Alzheimerom. „Mamaaaaaaa“, ozýva sa zvnútra v pravidelných intervaloch. A pri každom výkriku ma napadne iná spomienka.Ako ma náhaňal s „bičakom“ okolo stola, ako ma pri každom stisnutí ruky pochválil, že mám viac sily ako naposledy, ako každý deň o 19.30 čakal nastražený pred telkou, ako sme s ním pílili...Stráca sa pomaly, no zároveň preveľmi rýchlo. Ten dedko z môjho detstva je Melquiades - človek ktorý mi ukázal ľad, no už len spomienka, nostalgia...

Obraz 2 – Vinica

Tentoraz oberám hrušky, na poriadnu hruškovicu. Hore na strome je dobrý rozhľad. Domýšľam si ľudí, ktorých vidím okolo. Chatky, ktoré sú postavené popri radoch hrozna vidím nezanedbané. Mám pocit, že na susedných radoch rastie hrozno a nie len niečo zosušené, čeliace nekonečným útokom hmyzu. Spomínam si na to, ako vinica vyzerala pred desiatimi rokmi a všetky tieto predstavy vo mne ožívajú.

Cestou z vinice idem na babete a v rýchlosti si uvedomujem, že za čias „banánovej republiky“ by som cestou domov určite niekoho stretol. Pýcha dediny!

Obraz 3 – Kostol

Meškáme asi 10 minút, ale miesta je ešte vnútri dos?. Prekvapivé. Vymiera táto dedina, alebo ľudia len prestávajú veri?? Viac rozmýšľajú, prestávajú veri?. Bolia ma nohy, neznášam stá?, myšlienky plynú po iných chodníčkoch ako by asi v kostole mali. Všímam si vekový priemer, všímam si, že už nehrá ani organ, že babe predomnou vždy pri kľaknutí vidno skoro celé tangáče, že dedinské novorodeniatka sú strašne škaredé, všímam si, že omša skončila už po 45 minútach, ako keby to už ani farára nebavilo. Spomenul som si ako voľakedy môj starý otec zaplnil svojim spevom celý kostol a že ho nemá kto nahradi?.
Obraz 4 – Odchod

V aute - mama, brat, šestnástročná sesternica a ja. Dedko stojí o paličke a nechápe čo sa deje, pretože v skutočnosti ani nevie kto boli tí štyria, ktorí práve odchádzajú. Babka plače a kýva, tak ako vždy. Cúvame na ulicu, ešte posledný pohľad a sme preč.

Zostali sami. Teda spolu s domom. S domom, ktorý si pamätá ako jediný úplne všetko. Generácie.

V aute si všetko uvedomujem. Prvý krát za 18 rokov. Toľko nostalgie v jednej stavbe, čo tá všetko prežila! Toľko nostalgie v jednej dedine...Prídem tam ešte dočíta? jej poslednú stranu.