Moja zatiaľ nedokončená cyberpunk poviedka. Som zvedavý na Vaše neúprosné kritiky a hlavne prípadné tipy, ako poviedku vhodne dokonči? -) Doterajší materiál bude zverejnený v 4 zhruba rovnako dlhých častiach. Dopredu vďaka za pozornos?...

***

1.
Na začiatku musel by? obraz, teda viacero obrazov, materiál, ktorého nepravidelnosti bolo treba homeopaticky odstráni?, aby vo zvyšku, podľa všetkej logiky jednoducho replikovateľného na základe žiadaných marketingových parametrov, zostalo čosi špecifické. Proti všetkej logike. Nikto celý úkaz presne nevysvetlil, niežeby sa tímy mediálnych antropológov, sociálnych psychológov a hyperarogantných anticipátorov štylistických paradigiem nesnažili, naopak; o to silnejšiu máme všetci chu? bra? to ako vynútené náboženstvo. Duplaix, môj manažér takmer lovable vo svojej multifunkčnosti, tvrdí, že sme ešte príliš ľudskí na to, aby sme podstatu svojej ľudskosti dokonale pochopili. Ale spä? k tomu obrazu: je to vlastne taký skoro príbeh, ten sa minimálne črtá za ním a zároveň tak nejak v ňom. Napísal som ho ja, bez toho, aby som o ňom vedel, jedno smutné po-amfetamínové ráno, a našli ho pri browsovaní tými zapadnutejšími vrstvami pamäte. Vraj hneď vedeli, že je to presne to, čo hľadali, aj ten najmenší prvok tam má svoje zmysluplné miesto, nebolo čo prida? ani vzia?, analýzy naznačovali dokonalú geometriu emócie, neškodne hladký a zároveň zreteľný povrchový význam – a zároveň čosi nové. To bolo veľmi dôležité.

Kdesi za hranicou poci?ovania bolesti už nezáleží, nezáleží na tom, no nechcem ani neviem, ako ju nájs?. Ó lásko, lásko moje roční dobo, prečo sa striedaš tak často a bez prechodov, som to ja so slabnúcim zovretím? Čakávam ?a pri vysvietených benzínkach, múroch cintorínov, cynické popové klišé v rukách, piči tentokrát tvojím mozgom tú stenu vydekorujem... je to na smiech. Možno využívaš tie okamihy posunu, kedy moja závislos? s orgazmickou tvárou potrebuje cíti? tvoju prítomnos?, na tretej strane postele – možno si v tom neutrálnom-až-pozitívnom prúde pod mojimi dňami, ktorého prietok potrebujem aspoň pre najzákladnejší pohyb svetom – všetko páraš svojimi chcem, potrebujem, nedávaš mi nič, ty slizko maskovaná sadistka starých mostov.

?a chcem; si mě vem; sa nedáš, veď vieš. Milujem ?a. Nestojíš o to ani za to. Odís? s tvojím srdcom na kraj tohto sveta a tam sa opito rozhodnú?, pre nemý nemenný nepomenovaný život, ako odpad z hviezd, alebo ?a hodi? kamsi (preč), tebe finálne off a mne ztlmený zvuk. Krásny odpad, volal by som to: krásny odpad.

2.
Apatia skokaínovaných klokaních nervov pri implantáciách umelých očí nebola dos? vychodená, a tak som môj prvý hit nahral o tebe. Nikto ?a nenájde za nekonkrétnym textom, zostaveným z množiny niekoľkých stoviek prípustných catch words a fráz, za stenou nákladného trend-setting videa a globalizovanou melódiou, využívajucou trhliny v ponuke tohto kvartálu. To všetko vygenerované na základe vyextraktovaných spomienok na teba, čoraz silnejšie vzorcovaných, stereotypizovaných a súčasne prieraznejších vo svojej krikľavej všeobecnosti. Produkcia bola takmer dokonalá, medzi nami celkom dokonalá, pretože poňala to takmer ako podmienku takmer zaslúženého úspechu. A my sme kurva chceli by? úspešní, ne?

Takže len taká gay historka. Po rýchlej onanii v hotelovej vani (mramoru doprajem všetko) si natiahnem ďalšie spodky zo skvelej kolekcie Diesel Kuala Lumpur DesignLab, aby som nezabudol, kto som, ľahnem si na posteľ a pustím si vlastný album, aby som zabudol, kto si bol ty. Chvíľku sa budem hra? s vtákom a pospevova? si prvý track a zároveň prvý singel, inak celkom peknú post-retro kombináciu rave beatov a melancholických shoegazerských stien, zúfalo sa netriafam do manipulovaného vokálu, ale všetko to začne by? vlastne dos? precítené, tieto ostentatívne snahy zabudnú? už rieši málokto, a tak si odskočím do kúpeľne na lajnu. Presne tak, ako si všetci predstavujú, že to ikony robia. Sláva zaväzuje. NAA-3, čerstvý trankvilizér amfetamínového typu, no väčšinu nežiaducich vedľajších účinkov sa naozaj podarilo eliminova?. (A re-evanjelizované USA nemohli odpusti? Únii, že povolila agresívnu reklamnú kampaň, v ktorej boli tie vedľajšie účinky plasticky vykreslené, aby klady NAA fakt zažiarili. Pritom to bolo všetko ešte dos? decentné, aspoň každému znalému veci to muselo tak prís?.)
Hotelová tácňa z nerezu, kreditka a strieborné fúkatko so zlatým gravírovaním od Boss, ktoré som si pobavene kúpil aj s puzdrom z čierneho zamatu vykladaného falošnými perlami na bruselskom letisku. Boss tak zlý, ako len môže by?, a rozhodne nevhodný doplnok k mojej osobnosti, ale nikto to nemusí vidie?... Boles? v nosných slizniciach ma prinúti skuča?, a keď konečne otvorím oči, stretnem sa so svojím pohľadom v obrovskom zrkadle lemovanom pseudominojskými dlaždicami. Tvár mám trochu zaliatu slzami a oči červené, nahlas zranene zadeklamujem „tak vidíš, čo mi robíš“ a smejem sa. Fakt vtipné, „hlavne, že sme ešte neprišli o schopnos? niečo cíti?!“, rozvíjam duchaplne monológ, akoby som mal ešte šancu pred sebou zamaskova?, že celý svet sa opä? nečakane rúca. Najnovšie správy od Duplaixa ma tvrdo zrazili dole.
Ešte nedávno sa zdalo, že sa mi napriek všetkému – predovšetkým napriek sebe – podarilo čo-to zachráni?. Trvalo mi zopár dní pochopi?, že kontinuita celého tohto rozvláčneho konca, so stretnutím s Dwaynom ako sladkou ouverturou, sa v skutočnosti nikdy neprerušila.

3.
Bolo to vtedy jedno z úpadkovejších období, veľa drog a málo motivácie. Ale zachovával som si ten svoj letargický a súčasne neochvejný záujem o realitu, ako vždy účelovo presvedčený, že týmto rafinovaným záchranným manévrom si udržím možnos? poňa? to všetko v budúcnosti tak trochu inak a predtým si ešte príjemne uži?. Zo zotrvačnosti som sa pretĺkal ročníkmi nenáročného (a nepoužiteľného) štúdia ekonomickej teórie, na ktorom ma postupne čoraz viac zaujímalo, kedy bohatí rodičia pochopia, že celú tú veľkovýpravnú frašku naozaj nekorunujem pointou. Nepochopili dodnes, školu som po odvykačkách napočudovanie dokončil. Dwayne pochádzal z celkom iného sveta, a ten som na ňom miloval. Bol oslepnutým, do seba zahladeným zrkadlom, nútil ma vníma? naozaj jeho, ako bytos? samu o sebe, zabudnú? na odrazy všetkých mojich neintegrovateľných vrstiev, na neklamné znaky vlastných strachov a sebahodnotení, ktoré som na druhých ľudí premietal v chorobnom zaujatí svojou nepochopenou identitou. Nepotrebujeme ľudí, aby sme boli každý sám, počul som kedysi.

S Dwaynom sme sa zoznámili v nie príliš výstavnom urbánnom sektore EgoNetu, hlboko nadránom virtuálneho aj reálneho času. Pochybný gothpopový koncert v klube Ethereal práve kŕčovitejším pátosom naznačoval svoj vrchol, trochu skreslený pixelizáciou môjho pomalého pripojenia, keď ku mne zboku doletela jedna z tých nezapamätateľných otázok – drogy, máš, chceš, koľko. Dwayne vyzeral napriek všetkým technickým nedostatkom dos? OK, a to bol len prvý dojem.
EgoNet vtedy nedosahoval ani zďaleka súčasnú úroveň, technológie umelých zmyslových orgánov boli tak do roku 2008 príliš drahé, aby sa masovo rozšírili, už ani nehovoriac o kognitívnych a osobnostných zásahoch do CNS. A tak sa pracovalo s externou psychickou štruktúrou, AI obdarenou „charakterom“, ktorej fiktívne vnemy a programované reakcie užívateľovo vedomie viac či menej pasívne prijímalo cez two-way simstimový „oblek“ (v skutočnosti sústava sofistikovaných snímačov) s helmou. Dialógy a pohybové správanie mohli plynú? v zásade aj automaticky či poloautomaticky podľa egoplexu, ktorý ste si práve vybrali, čím však seriózni užívatelia pohŕdali a prepínali na módy s väčšou mierou kontroly; užívateľom generované gestá, mimika a vokálne prejavy boli zachytávané receptormi vovnútri obleku a so znesiteľným meškaním vizualizované a aktualizované vo virtuálnom prostredí. Pre rozsiahlejšie akcie, ako napríklad plynulý či okamžitý presun z miesta na miesto alebo jednoducho čokoľvek, čo sa nedalo predohra? v materiálnom prostredí, sa používali transparentné panely na periférii zorného poľa, ovládané touch-padom a zjednodušenou klávesnicou. Po vizuálnej stránke sa síce sociálne kyberpriestory zdokonalili, ale žiadne utopické „reality na nerozoznanie“ sa nekonali – teda ak ste neboli dostatočne retardovaný alebo sfetovaný.
Pri tej druhej možnosti bola voľba kvalitného a tak nejak kompatibilného egoplexu nevyhnutná, a mňa táto nutnos? naozaj bavila. Ja a lepšie ja tête-à-tête, v roli dohadzovačky mix speedu a nejakých psychedelík. Vtedy tuším boli všetky tieto hry oveľa riskantnejšie.
No ale spä? k téme. Týpek ma okamžite zaujal – žiaden novodobý vampír či vyblednutý fragilný estét, akí svojimi handrami bez ohľadu na čas svedomito tieňovali Ethereal spektrom čiernej a šedej. V skutočnosti sa úplne nevymykal žánru, ale predstavil by som si ho skôr na materiálovom mono-noise: efektne jednoducho strihnutý odev s platinovým leskom, úzke dlhé rukávy z drobných krúžkov rovnakej farby, našité k priliehavej zipsovej košeli vystuženej do strohých geometrických hrán, tenké rasty pozasúvané do priehľadných trubičiek z červeného plastu. Výsledok osciloval kdesi medzi stredovekým brnením a uniformou z nejakého dobového sci-fi typu Star Trek, ale uprostred všetkého toho temného romantizmu mi to prišlo osviežujúce.
Keď som ho doskenoval, rozvinul tú priehľadnú repliku v germánskej euro-angličtine, zrejme svojej vlastnej: „Jako chápu, že je to trapný, jenom... do tohodle sektoru moc nechodívam a nemám tady žádnýho dealera ani nic, prostě neměl bys nějaký smážo nebo něco?“
Zahľadel som sa mu do neprirodzene čiernych očí a pomaly a plynule som pohol hlavou dole. Raz. Môj egoplex mal dojem, že v tom príšerí to musí by? naozaj pôsobivé.