Takto pred tyzdnom som sedel na streche hostelu v starobylej stvrti Sultanahmet, Istanbul, pojedal ranajky - chleba, fantasticky ovci syr, paradajky - a hladel na lode plavajuce cez Bospor. Z repraku odvela sa mi do usi valil turecky kebabovy pop, oproti sedel kvantovy fyzik z nemecka ktory sa prave vydaval smerom odkial som ja prave prisiel - na vychod. Je pred nim Iran, Pakistan, Cina, a potom nevie co...

Vtedy bola este predo mnou cesta domov, 2 dni spinavym vlakom, este stale som bol na ceste, jedno mesto striedalo druhe, rano co rano som sa budil niekde inde, este stale vo vzduchu visela moznost ze zivot moze v kazdom jednom momente nabrat opacny smer.

Teraz uz nie. 5 dni som v ba a postupne som sa postretaval skoro s celou bandou. Ci s bradou ci bez nej, ludom chvilku trva kym ma spoznaju a mna to tesi - plan vychadza. Ved pockajte, z dalsej cesty sa vratim s vytrhanym obocim a vypchatymi kozami a to uz ma nespozna ani cert, bavim sa v duchu. 5 dni som v ba - prilis malo casu na to aby som nieco urobil, ale dost casu na to aby som par veci pochopil:

- ze co sa tyka podstaty ludi, je skoro vsetko po starom. skoro nikto neprelomil svoje navyky a vsetky zacate procesy pokracuju tak ako sa dalo predpokladat (tj. su lepsie a lepsie)- zeny su krasnejsie, chalaniska mudrejsi. priatelia ostavaju priatelmi, siet sa meni co do kvantity ale nie co do kvality.
- jedinu zmenu mozno badat v tom ze su vsetci tak volajak dospelejsi - niekto ma nove auto, niekto byt, niekto pracu a niekto (ja ;) nic, len hrbu synaptickych spojov ktore nazyvam spomienkami.
- ze pre ten subjektivny pocit ze sa tu "zastavil cas" (napr. trenujeme s tymi istymi chalaniskami futbal na tom istom mieste ako pred 4-5 rokmi) je dovod preco toto miesto nazyvam domov. A co je to domov som si uvedomil na cestach (da sa to vobec uvedomit inde?) - pristav, utocisko.
- ze uclub dostali do ruk najlepsi tipci na svete ;)

Ale uvedomil som si este jedno. po 5 dnoch ktore by sa dali nazvat dokonalymi.

Chyba mi step.