mala naivna ~mardou~

stratena medzi nebotycnymi masami betonu
a skla
a kovu
a vravy
a nezaujmu
a hucania aut
a zvonenia mobilnych telefonov
a so zrnkami prachu v ociach
putujuca velkym velkym mestom.

kto by bol predpokladal, ze kvoli nalepkam na klavesnicu prejdem kilometre...

nuz, zacalo sa to rano. autobus-->elektricka a v nej dve lesbicky, ktore sa dorozumievali krikom a smiali sa a bozkavali a ostatni ludia sa snazili nepozerat na ne...
vesele bezstarostne dievcata.

potom obchodna. net cafe, v ktorej nefungoval net a neskor na ulici slecny rozdavajuce letaky vsetkeho druhu...

letaky konciace na zemi. smutny pohlad.

jemny usmev stracajuci sa v kriklavych vykladoch a medzi siluetami uradnikov nahliacich sa panbohvie kam s mobilom prilepenym k uchu. really busy people. very important people.

predavac nota bene. nemohla som ho minut... zazelal mi pekny den. aj ked mozno nie az tak nezistne, ale sposobil zlepsenie mojej nalady... o 100%.

pan, ktory sa rozlozil na zemi v tieni jedneho obchodu s umenim a hral tam na nejaky nastroj...nevsimla som si presne...pan so slepeckou palicou a s vlciakom ktory mu spal pri nohach. nebyt toho psa, aj by som mu hodila do kosika nejake drobne... je mi luto takych zvierat.

stara dama v osuchanych satach s dvoma igelitkami, ktora pred plagatom so slnecnicou, propagujucim nejaku techno akciu, predavala...slnecnice. teda, myslela som si to najprv. sice to napokon boli ine kvety, ale aj tak to bolo posobive.

smer apollo business centrum. na navstevu na fotrove pracovisko. stiesnenejsi pocit ako v tej budove som este nezazila. velke a prazdne. bola som nervozna, nevedela som, co s rukami, obzerala som sa. par ludi zapichnutych v kaviarnickach a mraz behajuci po chrbte. neprijemne...

no a potom tie nalepky na klavesnicu. "pojdete smerom na mileticovu, niekde tam na rohu je predajna shark computers, my tu take veci nedrzime", poradil mi predavac v krasnom zasklenom obchode sony v spominanom business centre. a tak som sla.

presla som snad celu mileticovu, dostala som sa az k trhu. samozrejme, shark computers nikde. spytala som sa asi desiatich ludi, kazdy z nich ma usmernil inde. navela-navela, po polhodinke neunavnej chodze som nasla nejaky pocitacovy obchod, zahrabany medzi cinziakmi. stiahnute zaluzie a vyblednuty napis nad dverami hovorili za vsetko. "mimo provoz".

isla som naspat. pomedzi cinziaky na mileticovu. bol to zvlastny pocit...dokonca aj ciga mi chutila inak. osamotena, bludiaca, hladajuca...ani neviem co presne. napadlo ma akurat "how funny life can be". v sandaloch, ktore zacinali byt nepohodlne, so slnkom na krku.

teplo. ludia so psami. a tie nekonecne rady aut na krizovatkach. sirokanske cesty pre vsemozne dopravne prostriedky. bez chodnika. ako keby sa zabudlo na to, ze niektori ludia pouzivaju na premiestnovanie vlastne nohy. svet, ktory si stroje zobrali do trvaleho prenajmu.

no jedna vec ma zarazala...ten chlad, ktory bol vsade naokolo...isiel z ludi, z nezivych veci...ignoracia, apatia.

mozno je to v konecnom dosledku dobre, ked sa nikto do nikoho nestara. ale pre cloveka z dvadsattritisicoveho mesta na juhovychode slovenska je to tazke pochopit.

v bratislave som uz bola mnohokrat, ale dnesny den ma prinutil uvedomit si, ze veci, ktore vidim spoza skla auta svistiac po dvojprudovke, su v skutocnosti ine, ako sa zdaju.



mala hlupa naivna ~mardou~

zamyslena a dufajuca ze to bude inak

a usmievavi ludia budu chodit s pestrofarebnymi slnecnikmi
a vsade budu auta jazdiace na cukrovu vatu
a z cigariet pojde ruzovy dym
a kazdy bude mat kde byvat
a strasiak globalizacie sa prepadne pod zem
a slovo "konzum" strati vyznam a nebude v ziadnom slovniku
a smutne oci zvierat v klietkach budu minulostou
a vsetci budu k sebe mili
a kopcek zmrzliny bude stat 2.50



has anybody seen my brain today???