-'Co robis?'
-'Lucim sa.' a tri krat som ta bozkal na pery. Pohlad, ktory si mala v ociach, ked si sa obzrela..vedel som, ze to je posledny krat co ta uvidim. Posledny krat pred 'odletom'.
Odisla si uz davnejsie, ano, hovoril som to. Ale ako stitok z festivalu som sa drzal tvojej ruky, len aby som bol s tebou dlhsie. No ale tak ako i on ma svoju platnost na ten moment koncertov a neskor je iba kuskom papiera na zapasti ktoreho sa tak ci onak zbavis, tak i ja som len natahoval cas odchodu.
Nechcel som pustit, za ziadnu cenu pustit, proste nie.

Ani som ta tam mat nechcel. Vedel som ze potom bude koniec. Ked som sa v to rano vybral prec tak som sa nenavidel. Opustil som cloveka ktoreho som miloval. Opustil som, uz len tie dve slova stacia na vyjadrenie vsetkej bolesti, nic viac netreba. Bolia viac nez dost.
Tys spala, sama. Ja som sedel na posteli a pozeral sa na tvoje telo, tvoju tvar, za tvoje oci az do tej bolavej duse. Plac. Ticho. Zabuchnutie dveri.

Vzdy som sa ti do nich mohol pozerat. Nebal som sa. Ako jedina si ma videla po dvoch slovach hrat a spievat. Dovera. Bolo v nich pochopenie, take, ako som inde nezazil. Nepotreboval som slova vysvetlovat, chapala si i to ako su myslene, i ich skryty vyznam. Tvoje oci boli otvorene. V dusi som videl i kusok miesta. Bez strachu.
Moje slzy si uz poznala. Moju chut si vyskusala uz davno. I spolocny pot sme citili ako nad nami cez byt tvojej tety leti.
Mohol som pustit svoju dusu pri tebe. Vies ze je to to podstatne. Vedel som ze ma pochopis, tak ako jedina si chapala moj pohlad, bozk, dotyk, plac... Kazdu jednu pesnicku a kazdy jeden text. Poznala si ma uz vopred, alebo som iba niekam zapadol?
Stepny vlk, nezabudol som a bude mat cestne miesto vedla High Fidelity... Tak ako telefon cakajuc na tvoj hovor, tak i marcipanova Ritter Sport v ladnicke pocka na Tvoju navstevu.

Kde to ale bude?
Nasadla si do autobusu, s tym mojim najvacsim strachom. A tak sadnem i ja. Idem dalej, tentokrat s tebou, aj ked budes stale prec. Nezazlievam ti to, si vtak, rano odletis a uz sa mozno nikdy nevratis. Iba na navstevu? Budem snad inde, miesto je pre teba vzdy.
Miesto pre jedine prave porozumenie...

Nezoberies si to, cos mi dala. Ja ti ale dam vsetko na cestu a dalej.

Preklinam den co som sa ku nej vratil, pretoze to bol iba strach z neznama. Teraz viem, neskoro, ze o co som prisiel... Den ktory preklinam, treti v mojom zivote.
Snazil som sa vsetko napravit, ale obaja sme videli ze uz asi zbytocne...
Vtedy som pri tebe pustil, vzdy, kazdu sekundu. Bal som sa sice bozku, dotyku, o to sladsie ale chutili, i tych malo vecerov co bolo... Vzdy si totiz bola tu, ako ta co nesie porozumenie a lasku. A vzdy budes, aj ked som ta vlastnou hlupostou stratil.

Aj mesto kde si preklinam, no najskor ten kusok mojho srdca, ktory tuzi po tvojej pritomnosti...
Ale kto je, kto som? Strach zo spolocneho zivota. Nie, nevyleziem na sochu, nezbalim sa a neodidem, neskocim nahy zo skaly a neoslovim krasnu okoloiducu s usmevom na tvari. Pustit som pri tebe vedel, ale toto ma uz ani ty, ktorej to zivot tvori, nenauci... Uprimnost som pri tebe mohol vyjadrit, dusu obnazit a srdce do dlani ti dat. Bez strachu. Nuz ale vidiet sa v zrkadle, vedel som ze logiku by to nemalo... Snaha a bol, no ci by to laska zachranila?
Teraz sa uz nedozvieme.

Tak ako ci by sme sa v posteli len na sebe nesmiali, tak, ako neskombinujeme zbierky platni a nezmiesme po dusiach i nasu postelnu bielizen...


Nemal byt dalsi... Nechcel som city vylievat do mora pismen. Ale chcel som aby sis bola ista..
V tom co ti este dat chcem.
Lasku.

A vyjadrit to textom a anglicky? Tych by bolo vela, ale vidis - mam i svoje slova. Len noc prebdiet, slzu zotriet a pero uchopit...

*