Zacalo sa to tym, ze si mi povedal, ze nebudes moct prist za mnou ked budeme mat vyrocie. Den predtym si mi volal, ze prides. Prisiel si. Ked som s tebou vecer chela vyrazit do mesta, snazil si sa tomu vyhnut. Az ked sme prisli do mojho oblubeneho podniku, prisla som na to preco. Bol futbal. Slovensko - Belehrad. Rozhodol si sa obetovat futbal a pozerat so mnou film ktory premietali. Bowling for Columbine. 15 minut pred koncom normalneho hracieho casu si vyhlasil, ze jednoducho musis vediet aky je stav. Fajn. Zavolala som kamaratovi a povedala ti, ze je 0:0. A vtedy si povedal len : "Prepac, laska." A odisiel si do ineho podniku, kde futbal bezal na sirokouhlej obrazovke. Zostala som tam sama. A mala som pocit, ze nieco nie je v poriadku. Mozno som mala viac nastojit, aby si zostal. A mozno by to ani nemalo vyznam.

Od chvile ako sme v piatok dorazili na chatu sa ti nieco nepacilo. Stale na mne bolo nieco zle. A tak som sa ospravedlnovala. Stale a stale dookola. Ked si spravil chybu ty, bola som ticho. A ked som vtedy von pred chatou presedela celu noc, zrazu ma pochytil taky zvlastny pocit, akoby som to cele uz odniekal poznala. A potom som v hlave vylovila spomienky nanho. Na toho prveho. A uvedomila som si, ze to s nim bolo to iste. Ja, ktora sa ospravedlnujem a som vzdy ta zla a ty, ktory si boh a mozes vsetko. Vtedy som plakala. A dala som nam tak sest mesiacov.

Dnes som ti volala. Chcela som ti povedat, ze by som ta chcela vidiet este predtym ako odides do nemecka. Ano viem, ze odchadzas az v polke oktobra, ale viem aj akych mas rodicov a viem, ze je len mala sanca stretnut sa este. A viem aj, ze sa bude zmensovat tym viac, cim viac sa bude blizit den tvojho odchodu. Mozno som hlupa, mozno som naivna a mozno ta len jednoducho milujem, ale chcem byt dovtedy este s tebou. Navrhla som, aby si prisiel tento piatok. Potom mi zacina skola a ja uz nebudem mat tolko casu. A ty si povedal, ze v piatok je stretko tvojej byvalej triedy. Tak som len povedala to, co vzdy. Aby si tam siel. Polozil si. A ja som plakala. Celou cestou domov. Bolo mi jedno kto ma vidi alebo pocuje. A placem aj teraz. Lubim ta a neviem si predstavit, ake to bude ked ta dlho neuvidim. Neviem si predstavit, ze by som mala vydrzat do decembra, kym sa znovu vratis z nemecka. Chvilami nenavidim teba, seba, chvilami tvojich rodicov.

A pritom viem, ze by som mala nenavidiet len seba, preto, ze ti nestojim ani za to aby si so mnou bol.