Holaaa zlatinka,

taaak, vsetko ma svoj zaciatok a aj koniec, tak aj tato put ma svoj koniec na
konci sveta. Po poslednych 100 kilometroch som naplnil tu nekonecnu devatstovku,
pri ktorej viete o cieli, ale nedokazete vnimac nic ine ako nasledujuci den a
krok za krokom ktory prave robite. Po 30tich dnoch som mohol zastat na utesoch
atlantickeho ocena vo Finisterre, na konci sveta, kde uz vsetky cesty koncia,
podakovat Bohu za vsetky dary a milosti, pozerat na zapad slnka a spalit pod
kamennym krizom stare veci ako symbol noveho zrodenia.

Co si tato cesta vziat mala, vzala. Co ste mali dostat (nie co ste chceli
dostat), dala. Put bola zazracna, plna neskutocnych zaziztkov a neopakovatelnych
okamihov... Mysticka, carovna, osudova, silna, namahava...

Zacnem opat od konca poslednych 100 kilometrov bolo pre mna najsilnejsich, uz
len malo putnikov pokracuje zo santiaga, neskutocna atmosfera, vynikajuci ludia,
hippie vecery s uzasnymi ludmi. Pokracoval som uz sam, Jarinko v pondelok
nasadol na vlak domov. Krasne eukalyptove lesy Galicie, zakutia, potoky,
vodopady, dedinky... Kracate na upeku, na slnku, okolo vas vevericky, vtaky,
jasterice, kracate medzi kravami, sliepkami, zdravite pracujucich vidiecanov,
ovlazujete sa vo fonankach a potokoch a kracate a kracate... Nohy vas bolia,
dusa sa raduje... Na konci sveta na skalach pod majakom vynikajuca atmosfera,
dojati ludia s ktorymi sa bavite, smejete a citite ako si kazdy z nich odnasa v
srdci maly briliant ktory sa zrodil v kazdom putnikovi pocas pute. Popijate
kalimuco, orucho,`pocuvate baskicky, spanielsky, nemecky, galicijsky, francuzsky
jazyk, obcas mate slzu na krajicku. Zazracne si menite z babickou z majaku
ruzenec, stretavate poslankynu europskeho parlamentu, ci profesora z Bilbaa,
metalistu z madridu, vsetci maju bolave nohy, usmev na tvari a jagave oci... Co
dodat. Nejako sme sa dotackali v nocnej hmle od majaku do noclaharne a tesili sa
ze je to za nami, tesili sa z toho co si odnasame po absolvovani jedneho z
najlepsich rozhodnuti v zivote. Celu dobu putovania som nezazil kvapku dazda a
rano po puti sme sa zobudili do dazdiveho zahmleneho dna, ktory premenil azurove
more a slnkom ziariace plaze na zahmleny londyn...

Na ceste ste vacsinou sam, ako kracate do nekonecnych dialav kilometre pred
vami, tak kracate v sebe do svojej duse, srdca, mysle. Stretavate potom po
veceroch ludi z celeho sveta, Brazilia, Mexiko, Francuzsko, Taliansko,
Spanielsko, Nemecko... Po tych dlhych dnoch nie obycajnych stretnuti, ale
stretnuti na ceste, kde ste skusani a kde nemozete byt ini ako sami sebou sa
medzi vami tvoria priatelstva ktore maju aj hlbku. Kazdy sa chcel stretnut
hlavne so sebou samym a okrem toho ako bonus dostal aj spolocnost neskutocne
krasnych ludi. Hmmm, ak si si odfuknem za tym 900 kilometrovym slapanim, viem ze
to nic neznamena, lebo po ceste si davate cigo so starsim parikom z holandska
ktori kracaju uz dva mesiace a maju za sebou 1600 kilometrov, ci George z
Viedne, ktory aj z Viedne peso vyrazil a tych 3200 kilakov ktor doslapal vcera
zapocal v maji... Ked pozriete jeho fotku vo vodicaku, vidite ako cesta zmenila
mladeho studentika z viedne na Jimma Morisona :-)

Milosti bolo plno, ako som napisal, cesta si vzala co mala a dala co vam treba,
posledne dni som dokrivkal do noclaharne a uz ma cakali s teplou vecerou a
poharom vina, spal som v susiarni na kukuricu, vyvaral speciality zo zbytkov,
bol pozvany na najroznejsie specialitky z celeho sveta, ludia sa s vami delia aj
o to posledne co maju. vzdavaju si navzajom uctu a prejavuju vramci "camino
codexu" radost, spolupatricnost, lasku... Len v skratke, posledne dni od mailu -
zazil som nadherne debaty s ludmi o zivote, delili sme sa o osobne tajomstva,
spavali v telocvicniach, altankoch, parkoch, noclaharnach, absolvovali krasne
omse, isli krajinou kde po ceste papate cernice, zberate figy co padaju na
cestu, slivky, jablka, ponuknu vas cajom, zamavaju, podelia sa o chlieb.... V
mestecku O Cebreiro zazijete specialny den - ide o prve galicijske mesto v
ktorom sa stal zazrak - ked sa knaz vlaznej viery v zime sluzil omsu, cudoval sa
rolnikovi co prisiel v snehu a mraze a povedal mu ze nemusel, no on chcel ist na
prijmanie a tak knaz sluzil omsu a pri premene sa chlieb a vino premenili na
telo a krv. Hovori sa ze vystaveny kalich je jeden zo svatych gralov co su na
svete a relikvie v malom kostoliku su vzacnejsie ako vsetky poklady vatikanu.
Stalo sa to pred starociami a dnes su obaja pochovani v hrobe bez ceduliek a tak
neviete ktory je ktory. No, v cebreire vidite krasne mestecko na kopci, stare
keltske jurty, ziariaceho sefa noclaharne, vyslapete na kopec ku staremu
drevenemu krizu kde v samote slzami skropite zem aj ked nechcete. Potom zazijete
neskutocnu omsu s charizmatickym tancujucim fararom a nakoniec vas pred spanim
specu dvaja madridcania z kalimuca a porecka.... O kazdom dni by sa dali pisat
state, o noclaharnach kde robia neskutocni ludia zadara, o atmosferach ktore tam
vladnu, o nocnom chrapani v izbach kde spite s dalsimi 80timi ludmi a ktori
piluju tak, ze nezapite aj ked si do usi nacpete celu servitku :-) Templarske
hrady, symboly, znamenia... Do mailu sa vsetko nevmesti a treba zazit. Azda len
ste par, stretnutie carodejnic, ludi ktorych ste mali stretnut, po mesiacoch
nestretnutia slovace zrazu cely autobus 40tich zilincanov s fararom, konecne
slovenska omsa o paitej rano v telocvicni, prijemne debatky, putovanie po
miestach kde si myslite ze ani neprejdete s ruksakom a neverite ze tadial presli
uz tisice ludi, stale mate pocit ze ste na tej puti jediny a zlte sipky, ci
momenty ked po hodinach v lesoch vykrocite na stvorprudovu dialnicu ktoru musite
prebehnut bez prechodu ci nadchodu, kupete sa vo vodopadoch a rieckach...
Prichod do Santiaga je neskutocny, pred obrovskou nadhernou katedralou lezia
stovky ludi, spia rovno na namesti, vsade musle, vyzute bogance, palice,
ruksaky... Dostavate certifikat o absolvovani pute, zrazu stretavate portugalcov
ktorych stre stretli pred dvoma mesiacmi v porte a pozvuy vas hned na vinko...
Potom omsa v katedrale, kde zapalia kadidlo vysoke asi 2 metre a osem mnichov ho
rozhompala zaviazane na lane zo strechy katedraly do vysky asi 20 metrov.
Polovica katedraly place, neskutocne chvile...

Dni su plne zivota, ale rytmom strohe. Vecer dokrivkate po vyse 30tich kilakoch
a nasleduje ritual - hladnaie noclaharne, peciatka, zapisanie, vylozenie noh,
masaz a natieranie, pranie prepotenych veci aby vyschli do rana, studena sprcha,
priprava vecere, omsa, cvicenie a natahovacky, kratka debatka s ludkami,
zobratie kamienku, vypytanie pohladnice a o 22.00 silencio. O piatej vas budia
prvi baliaci sa putnici, o siestej, ranne balenie, hladanie ranajok a hladanie
zasob co ini putnici nechaju aby ste mali co cez den a na vecer do ust,
naplnenie flase vodou a vyrazenie na dalsich 30 kilakov... Kroky, ruzence,
hladanie zltych sipok, ruzenec, palica klop-klop, horucava... Najkrajsie!

Tesim sa na stretko s vami, vdaka za vsetky mailiky, odkazy, smsky... Srdiecko
neskutocne pohladia, vdaka za vsetky mile slova. SMSky uz nemozem lebo jarinko
vzal mobil, chystam sa zajtra do Barcelony, dufam ze mi railik vyjde, zatial sa
mi dari bez penez prezit, neskutocne milosti, ved co budem vypravat... Bozkavam
vas najviac, hladim deticky a tesim sa na ne. Ak nenajdem v barcelone pracu,
pridem v druhej polke sept., ak najdem, tak zaciatkom oktobra. Put do Santiaga
skoncila, put zivota zacina! :-))

Drzte sa a zite v radosti!!!

Papa, L.