kým rezignovane sedím na akejsi béžovej, snobsky tvrdej pohovke, hráš v čiernych slipoch na fujaru. pulzujúca boles? hlavy a únava neznámeho pôvodu spôsobuje, že biele tyčky zábradlia sa prelievajú a posúvajú trochu ako na nejakom halucinogéne. si to kvázi spríjemňujem, dalo by sa poveda?.

takže hráš, v tvojom novom veľkom bielom dome, poschodie #2. príznačne a prízračne zle, ale pochváli? sa musíš. koniec koncov aj tým domom. zvonka je červená tehla, po bokoch, povyše a poniže záhradky, sady, vegetácie rozmanitých druhov, vnútri všetky adekvátne facilities, vieme... ako bonus tvoj 18-mesačný tiborko, blonďatý a neznesiteľne rozkošný stredobod pozornosti (keď nie na orgány, aspoň na obal plienok by som ho predal. pardón, deti akosi...).

evidentne: a) si sa celkom vzdialil bežnému úsudku, b) ja ničomu nerozumiem, c) kombinácia oboch. bod a) je dokumentovateľný výrokom "ach, veď to tu vôbec nie je veľké". mimochodom, z tej fujary ma naozaj ešte viac rozbolela hlava, rovnako ako z tvojho vskutku drásavého prednesu "Rodného môjho kraja" od Gejzu Dusíka. (koncept tvojej nadchádzajúcej kampane, nuž toto nemáš vymyslené až tak zle, nutno poveda?.) vrchol - v ošiali sedliackosti, náruživosti k zemi a jej plodom ti na dvorček pribudol aj nízky hyd, menovite kur, kam sme to dopracovali (cez víkend si nechávam škrabka? nohu).

roztomilý záver: odmietam na rozlúčku "poda? ruku Tiborkovi" - Tiborkova letargická ruka je na tento účel vystužená vždy ochotným údom tety Alenky - so zúfalým poukazom na očividnú nezmyselnos? takého počínania. vzápätí sa zase niečo dozvedám o mladosti, zdravej chlapskosti, "živote pred sebou" a s tým spojeným pohŕdaním prejavmi citov et cetera, ad nauseam.