pred chvilou som tu napisala dennik..o tom ako sme dnes sli s ockom peso domov, ked som skoncila prax v mladosti, tak ma pockal..a po ceste sme sa rozpravali..o manzelstve.. spytal sa ma: ze co by som robila keby nam oznamili ze uz teda spolu nevydrzia a rozvedu sa, ze vi by som ich dokazala akceptovat aj osobitne...(nehrozi to, maju sa radi...nerozviedli by sa, ale moj ocko je filozof..)...nedokazala....ved ja ich oboch lubim :(, jak kone...momentalne mam pocit ze by som to asi nezniesla...
ale mam aj vacsi strach, ze sa to stane mne, ze si zle vyberiem zivotneho partnera, ze nebudeme zarabat dost penazi, ze budem mat na deti malo casu, ze ich nezvladnem vychovat...alebo ze ma zajtra zrazi parny valec, a ja toho tooooolko uz nikdy nestihnem, alebo oslepnem, ale chytim boreliozu a vsetky moje plany o svatbe v starolubovnianskom hrade a zltych svadobnych satach a stastnej starobe sa zrutia...
a este si myslim ze to vsetko su iba kecy, neviem si totiz predstavit co by som v tych situaciach robila, neviem si vybavit ani stipku emocii ktore by som citila, nic....je sproste, takto nevediet co bude, alebo aspon co nebude....tresti mi z toho hlava a prepada ma panika z tejto bezmocnosti...niesom pripravena zvladnut situacie na ktore niesom pripravena...a desi ma to...