Milujem schopnosť uchopiť, stvárniť, vziať do dlaní vlákno myšlienky a celý ten chuchvalec rozprestrieť na papieri, klbko farieb a čiar vyložiť na plátno, pliešok a rubíny preklopiť do šperku. Zhudobniť náladu. S výdychom, priamo, bez obzretia. Nebrúsiť, nevracať sa – len spraviť. Vykonať so sladkou rozhodnosťou. Toto milujem.

Ako keď babička robí štrúdľu. S bohorovnou istotou (ona, pobožná osoba!) schytí valček, podrobí si cesto, šmahom ruky aj po slepiačky rozhodí jabĺčka, rozsype mak, škoricu, cukor. Ako majster sushi presným ťahom zavinie, potrie žĺtkom, šupne do trúby. A vždy vytiahne voňavú, chrumkavú božskú mannu. Istoty hmoty, návyku, zručnosti.

Vyvárať z transcendentu je riskantné: raz vyjdú parené buchty, inokedy špenátové lazane, občas aj hrianka prihorí a do polievky padne priveľa soli.
Aspoň je zábava: pokus/omyl, pátranie/vnuknutie, lovím/príde, snaha/talent.
Myšlienky sú klzké šťuky, vylovíš ich na vzduch = paradoxne sa „udusia“.
Ako ja.
Letargická neschopnosť zdieľať osobný priestor, križovať pohľady (tie významné).
Panika z kritiky. (Naozaj nie! – bránim sa. Práve naopak: stala sa mi taká vec, o ktorej nikto nevie.)
Únava ad absurdum, už aj zo seba, strach z krehkých hraníc. Bosou nohou stúpim vedľa – na sklenený črep.
(Tak vidíš, boli krehké.)
Prosím o kúsok odvahy.
Prosím: namiesto celej jesene nech je babie leto. Pavučinky o tvár, žlté lístie.
(Najskôr) hlboký nádych.
Vliezť do bazéna a plávať, plávať ďaleko za jeho brehy.