Von svitá a ja si s úľavou a pocitom blaženosti líham do postele. Vtáčiky si už von dávajú ani keby mali troj kilové re?aze na krku a náplas? na tvári. Prehodil som si perinu cez hlavu a so zníženou hlasitos?ou vtáčikov zaspával. Spánok mi však ešte nebol súdený a môj hyperaktívny sused (zrejme v amoku z novej vŕtačky) sa schu?ou pustil do panelu oproti mne. Zvuk škrípajúceho vrtáka v panely ma však už predsa len tak nerozhádže. Sused bývajúci nado mnou ma už počas detstva naučil ignorova? aj zbíjačku. A tak si prehodim cez hlavu aj ruku a ide sa spa?.
Nejde :( Deti mojej sestry ktoré su práve u nás na návšteve sa zobudili a začali robi? to čo vždy. Ziapa?, trieska? čím sa dá a reva? keď sa im niečo nezdá. Keď zistili, že som ráno v pude sebazáchovy odmontoval klučku na dverách do mojej izby nenapadlo ich nič lepšie ako do nich zača? mlátit. V tomto momente som už začal by? zúfalý a hladina adrenalínu mi pozvoľna stúpala. Človek by si pomyslel, ze horšie to už nemôže by?. To by bola neskutočná náhoda. Svojím spôsobom som zrejme š?astný človek lebo to čo nasledovalo sa asi nestalo veľa ľuďom na tomto svete.
Sused bývajúci hore sa zrejme cítil by? dotknutý, že on nie je ten najhlučnejší a tak vyrazil do protiútoku. Jeho psychopaticky šialene silná aparatúra ktorú si dá do paneláku naozaj len debil jeho kalibru ožila a rádio Rebeca malo razom o pár desiatok poslucháčov viac. Ja som sa stal jedným z nich a k už nepočutelním vtáčikom, stále aktívnej vŕtačke a ziapajúcim de?om sa primiešali lahodné tóny Michala Penka. To že je to on by som samozrejme nevedel keby to neuviedol nesmierne vtipný moderátor.
Napriek všetkému som mal ešte chladnú hlavu a uvedomil som si, ze mám ešte šancu na spánok. Deti sa vždy po raňajkách idú hra? von a byt ostáva prázdny až do obeda. Keď pojdu preč, premiestnim sa do obývačky a tam snáď...
Omyl! O pár minút zazvonil zvonček a do bytu vstúpil opravár práčok. Jeho identifikácia mi kôli hluku trvala dlho ale keď začal s kúpelne vy?ahova? práčku došlo mi to. Včera sa predsa pokazila práčka! Fakt príšerný stav. Unavený po nočnej žúrke (joj dobre bolo) trpiaci už nejakú hodinku s vírazom šialenca som ležal na chrbte a pri zvukoch búšenia do panelu (sused prešiel do druhého levelu), rádia Rebeca, pištiacich detí hrajúcich sa s kockami na kachličkách vedľa v kuchyni a opravára snažiaceho sa rozobra? práčku som dociahol delíria.

Nejaká vnútorná ochrana mozgu alebo čo, ani keby vypla všetko okolo a ja som sa skutočne hlboko zamyslel nad udalos?ami minulými a stavom mojeho života teraz. Akoby z nadľadu som krásne uvidel všetko to čo ma trápilo. Teraz úprimne ľutujem, že som niktorých ľudí nevykopol zo svojeho života omnoho skôr. Som dôverčivý somár až príliš. Uvedomil som si aj to že potrebujem ma? znovu prácu. Nejaký cieľ za ktorým idem. Nebi? zase milión rokov sám ako po každom rozchode. Posla? už konečne do riti blbé cigarety. Pokašlievam už ako tuberák. Nehúli? deň za dňom ale tak ako za starých čias... Pri dobrej príležitosti. Nie z nudy! Jediné v čom nemám jasno je kapela. O pár mesiacov je desiate výročie. Nechce sa mi tomu uveri?. Pár platní, CD výberoviek a kopa odohraných vystúpení. Neskutočné množstvo zážitkov z toľkých miest. A teraz zrazu cítim, ze sa už len veziem akoby zotrvačnos?ou. Už nemám tú chu?, ten elán.

Možno prídem na riešenie pri ďalšom ráne plnom terroru.