hm, je to zvlastne tento zivot

- to ako starneme a stracame nejaky ten pocit alebo spuosob prezivania ktory robil zivot v 17tich,18tich taky sviezi a zaujimavy -neviem ci to len ja takto mam ale zda sa mi ze to pozorujem v celej generacii mojich rovesnikov (+/-24r, a preto pisem v mnoznom cisle) -a zacinam si mysliet ze vsetko to nadsenie bolo podmienene predovsetkym neumerne castym prizmurovanim oci vdaka comu sa svet a my v nom javili byt taky ako sme si priali aby boli - zdalo sa nam ze vsetko puojde samo a vsetko je aj tak jedno - a teraz vystrasene hladime do prazdna pri zisteni ze nie je
nad nasim zivotom nezhaslo slnko -prave naopak- prilis pali - je tu jedno ochrapane tropicke popololudnie ale teraz vuobec nemame cas na siestu
zmetok - nevieme kadial sa vydat, vsetky cesty su prilis tazke alebo sa pri pohlade zblyzka stavaju nezaujimavymi - navyse zistujeme ze nikto za nas nic neurobi - v celom sirom vesmire nie je nikto kto by nas mohol dokonale pochopit -nieto nam este poradit kadial sa vydat -na zitie sme ostali sami
ale na druhej strane sa mi zda ze teraz sme ovela blizsie k pravde a SKUTOCNOSTI ako kedykolvek predtym - aj za cenu straty sladkych iluzii - a ak nieco je uzasne v tomto obdobi tak je to toto

trochu chladne slova? urcite ale su odsrdca, napisane bez strachu ze nebudu zniet lahodne-pekne




-mozno tebe to teraz tak nepride a urcite to ani mne nepride zajtra rano cestou do prace ked budem pocuvat hudbu alebo ked zacne uprostred sparneho popoludnia burka alebo puojdem bosi lukou alebo alebo alebo -no je to muoj silny zivotny pocit poslednych mesiacov ba priam roka