User pikseliähky uverejnil v rámci debaty o Karadžičovej ulici na tomto fóre krátku báseň Miroslava Válka,
kde sa táto ulica spomína


mmmmmmmmmmmOHÝBAČI ŽELEZA

mmmmmmmmmmmNa ulici Vuka Karadžiča
mmmmmmmmmmmna rohu
mmmmmmmmmmmdvaja muži ohýbajú oceľové prúty.
mmmmmmmmmmmJe to práca tak trochu básnická.
mmmmmmmmmmmŽelezo jak verš sa vzpiera vôli človeka.
mmmmmmmmmmmAle verš za veršom,
mmmmmmmmmmmverš za veršom,
mmmmmmmmmmma je z toho jedinečná báseň.
mmmmmmmmmmmNad všetky tie verše,
mmmmmmmmmmmna tretie poschodie
mmmmmmmmmmmsa nasťahuje modrooká pointa.
mmmmmmmmmmmBude hladkať svoje štyri steny:
mmmmmmmmmmmAko je to pevne postavené
mmmmmmmmmmma koľko len sily potrebuje taký múr.
mmmmmmmmmmmMať väčšie svaly, stal by som sa ohýbačom
mmmmmmmmmmmželeza.

mmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmMiroslav Válek: Štyri knihy nepokoja.
mmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmmBratislava: Slovenský spisovateľ, 1971


A ja ani neviem, ako som sa do toho dostal, len v tom naraz lietam
a nedokážem sa z toho vymotať inak ako týmto blogom.
Ľahko prehliadnuteľná submission priamo vo fóre mi na škandál,
čo potrebujem na ukľudnenie, nestačí.
Ktovie, ako sa dostal on do toho svojho generálneho prúseru.
Možno práve nejako takto.



O čo menšie svaly,
o to ostrejšie mal lakte
(aj jazyk,
no ten medzi svoje svaly
zo skromnosti nerátal).
Chrbtica nevystužená svalovým korzetom sa mu teda ohla.
Škoda že nebola zo železa - mohol by sa mu aspoň splniť jeho sen.
No a?

No A:
verš za veršom
No B:
kompromis za kompromisom
No šumivé horné Cé:
Jedinečný normalizačný
súdruh minister kultúry.

VEĎ NIEKTO TÚ FUNKCIU AJ TAK ZOBRAŤ MUSÍ, MIRO,
TAK PREČO NIE TY, SI JEDEN Z NÁS,
ASPOŇ TO NEDOSTANE NIEKTO Z TEJ FANATICKEJ
KULTÚRNE PODDIMENZOVANEJ ČVARGY!
NA ZDRAVIE!

A on po kratučkom váhaní medzi dvoma
rundami Stoličnej vodky,
dodávajúcej odvahu generáciám revolucionárov,
je naraz akoby zázrakom celkom pripravený na túto Obeť
a beeing poet úprimne verí, že

...stane se menším
...a ještě menším
...až bude nejmenším na celém světě

Zlom,
čo je dialektickomaterialisticky vlastne už rodiacim sa Dobrom


prehlásil,
zaslzil,
zaštikútal
a ... zaspal


A ako tak spal, pod všetky tie verše
a kompromisy,
až dolu do kultúrneho suterénu
s blčiacim čertovým kotlom rozpáleným
do červena,
je z tretieho poschodia na Karadžičke unesená
a zavlečená tá jeho modrooká pointa
s modrým aj pod očami (NEMALA KLÁSŤ ODPOR, SVOLOČ!)
čo hladká štyri steny cely s dlážkou udupanou
vále(n)kami okupantov a krpcami kolaborantov:
Ako je to len všetko naokolo po tom
kazačku s odzemkom pekne internacionálne
údernícky ubité!


Výdatne podkurovať drahému národu lacnými
málovýhrevnými briketami
zo sprešovaných charakterov
pod Diablovým kotlom
v pivnici Úradu vlády ľudu je
(ako s potešujúcim prekvapením zisťuje)
celkom zábavné a dokonale bohumilé
miništrovanie
pre zapatrošeného intelektuála východoeurópskeho formátu
- tá pravá veselá praktická dostojevčina na každý deň -
povznášajúca umelcovho ťažkého Ducha
zpod Kriváňa hrubého vidláckeho cynizmu
rovno na Olymp jemnej bohémskej irónie
ktorou tak rád častuje gymnazistov
na rozhlasových besedách
Ale na Starej scéne proletárskeho
divadla bábkového
kabinetu
si trúfne už len odvisnúť
odovzdane ale aspoň bezbolestne
na hrdzavom klinci (lepšie ako do oka!)
a je preto naozaj len občas a celkom jemne popoťahovaný
zhora
na pevných rozviedčíckych nitkách.
Našťastie tak diskrétne subtílnych,
že sú z hľadiska (plného) radových občanov
prakticky neviditeľné
čo zmierňuje rozpaky tvrdého chlapa
zmäknutého predstavivosťou umelca
čo priam fyzicky cíti
ako by sa mu táto
červená niť jeho života
vedela zarezať do živého
keby (sám) prestal zarezávať
hrajúc
mŕtveho chrobáka
postihnutého pravicovooportunisticko-sionistickou
kafka-like zoometamorfózou.

Ale aspoň večery má pre seba
a tie si vyhradí na pravé Umenie
- svojho kuchára
a nenapodobiteľný Kumšt
- svojho šoféra,
urasteného brčkavého odroňa,
čo železo na rozdiel od svojho bossa
hravo dokáže nielen ohýbať ale i miesiť
a čo má vždy dušu aj Berettu na mieste
- obe veci nápadne skryté
pod chic kvádrom nepotrebujúcim vypchávky na ramenách
a celý rozum na peknej tvári
keď lenivo zíva
ukazujúc bieloskvúce tesáky mladej šelmy
ako sa nimi prehrýza stále hlbšie do priazne šéfovej
manželky i dcéry
s neodolateľnou dravosťou predátora
s akou vráža a preniká špicatým gumeným
nárazníkom vládnej Tatry ( ako každú babu aj túto kočíruje virtuózne)
bezohľadne do davu na chodníku -
div že sa drzo nevtrepe rovno do foyera opery.





Premiéra . premiéra. ani angažovanej akčnej spevohry sa opäť nekoná
- pre chronickú indispozíciu prvých huslí
Pražskej jari
sa odkladá na neurčito
primaDon Giovanni urazene emigruje
a vo vládnej lóži ostáva len plebejský donchuan
čo sa vďačne odbaví aj pri náhradnej činohre
Kaviár alebo šošovica.



____________________________________


A toto spraví ozajstný básnik !

Som zúfalý - mám ho rád,
aj keď mu z plytkosti duše
zlorečím.

VŠETCI BÁSNICI SÚ PREKLIATI
(viac obdivom než)
závisťou nebásnikov.

Títo ani len závidieť nedokážu poriadne

- tak čisto

vrúcne

nenávistne

zo srdca