Vcera som nasla jednu svoju tvorbu spred 10 a pol roka:)) uplne nahodou som hladala neake veci a toto sa mi dostalo do ruk.tak to tu zvecnim.je to trochu dlhsie,stylisticky to ponechavam v povodnej verzii.mala som cerstvych 17 rokov.nema to nazov.

Ahoj zivot!
Prisla som sa s tebou porozpravat.vsade som ta hladal.v temnych kutoch, v najtajnejsich strbinach.plazila som sa ako had tmavymi zakutiami,had co lezi v trave a zanechava za sebou uletane stopy.
nasla som tvoj tajny most.obrasta tahajucou sa nadejou.su na nom crepiny uz davno rozbitych snov,ktore sa odrazaju od nenavisti.
preco si to urobil?preco si ich tam vysypal?myslel si,ze sa zlaknem?
vlastne ano,chvilu som sa bala tych crepov,ktore poranili moje kroky.bala som sa,ze by vzplanul ohen ovijajuci sa okolo mojej duse ako lepkavy jazyk prasiveho psa.
ale vidis,presla som ti cez rozum.predsa som tu,aj ked moje kroky kricali od bolesti.zapchala som si usi slepotou,len nech nepocujem to ich bezmocne skriekanie.ako lakome vrany v krdloch zufalstva.zahryzla som si do slov,aby boli ticho.
tak vidis,dokazala som to!som tu,stojim tu pred tebou.nebojim sa ta,si len obycajny chudak pohodeny na chodniku.odfukuje ta vietor,spolu so spinou ulic a prazdnotou pretvarky.
premyslam nad tebou a smrtou.cierna a biela.co je to prave?mas trochu tepla,ktore sa dotyka snehovych tuzob.v kazdej vlocke jedna.spocitas ich?
ale si kruty.vies to vsak?prazdne slova,ale chcela som ich vyslovit uz davno,aby odleteli do ticha tvojho bytia.
davno...ako je to dlho davno?mozno tak dlho ako trva smrt v tvojom objati.ale s nou som sa este nestretla,nevies kde je?
ake by to bolo dotknut sa jej zvraskavenej chladnej ruky?prebodne ma jej tupy,nekonecny,kamenny pohlad.vyceri zlate zuby smutku a beznadeje a poda mi ruku...a co potom?zapichne sa mi do duse ako ostra crepina.ved vies,taka ako z tvojho mosta.ale len mozno,to neviem,este som sa s nou nestretla...
bala som sa toho mosta-tvojho mosta.kroky vsak preleteli s ostrymi vykrikmi do tmy.pocujem ich tu.su v mojej hlave.dotykaju sa ma ako dazdove kvapky co sa smykaju po tele a ja sa pomaly stracam v ich ozvenach.
ale stale som tu.stojim tu pred tebou bez seba samej,celkom naha a tvoj dych sa mi hra s vlasmi.premkne ma pocit,ktory nerozoznam od tmy.
chce sa mi kricat,ze nebudem ako ty-povrchna a hlupa.mna vietor nebude unasat po ulici pomedzi rozhodene odpadky.nebudem len nemo hladiacim utrzkom basne,jedinym slovom,za ktorym je ciarka a uz nic...len kusok linajky,ktora ho drzi pokope.nenecham nadej zaspat v halieroch.

...