___nitky___ :: Something smarter than us is going to emerge

Nitky vody ticho šumia po vertikále. V bezvetrí. Narážajú na okraj mesta, lomia sa o stavenisko - mravenisko prilbičiek a žeriavov s betónovými plátmi v zobáku. Kŕmia rodiacu sa budovu, chýbajú už len steny [iks krát štyri]. Stačí rozprestrie? modrosivé koberce, nanosi? kancelársky nábytok, šanóny, šablóny, počítače a rysovacie dosky. A milión káblov. Stačí nahna? androidov, stačí, aby začali mechanicky realizova? zados?učinenie stereotypu metropolitného úradu, ideálne štátnej správy, dopravného inšpektorátu, krajského súdu.
Potom usilovné zobáčiky dostavajú kryptu. Slinami prilepia bočné steny ako veká sarkofágu.
Som: infiltrovaná v budove plnej robotov. Mimkry mám na polhodinu, tep vysoký, úlohu nebezpečnú. Komplikovanú. Dôležitú.
Len... som stratila ni?. Cítim sa ako členka post-amnestického výsadku, hoci som prišla po vlastných. Skrátka: kde nič, tu nič - kde ja, tu chodba. Zuniaca neónka stíchla v tme, šmátram. Rada by som nenahmatala nič živé, nič teplé, nič mysliace. Bude tu trocha krvi, spálené mäso a potrhané vnútornosti. Zo mňa. Vypínam. Túto blbú gamesku vypínam.
Trošku omámená (príliš teplý vzduch, príliš teplý počítač) sadám si na hojdačku v záhrade. Zvuky: anthem amoroso. Hrám sa s mačkou, a nedám sa poškriaba?. Jemne jej odstránim kúsok červenej nitky spomedzi ušiek. Držím si odstup, nevyčerpávam možnosti, ktoré mi ponúka. Urazená, ale rešpektuje. Vieme. Prižmuruje oči, vyhrieva sa, zívne. Postaví sa a pružne, nečujne vyskočí na múrik.
Ochladilo sa, komáre štípu, prázdny august.
(Stále pod kontrolou.)