R. Rémondovi ide v diele „Náboženstvo a spoločnosť v Európe“ o celistvé podchytenie náboženskej skutočnosti. Termín náboženstvo pritom chápe rovnako, ako ho chápali ľudia začiatkom 19. storočia, teda ako protiklad bezbožnosti, ako matku milosrdenstva. Zaoberá sa iba náboženstvami, ktoré vyznávajú vieru v jediného, personálne pojatého Boha, ponúkajú ľuďom cestu spásy, hlásajú istú dogmatiku a ktoré prispeli ku vzniku trvalých, inštitucionálne usporiadaných spoločenstiev. Predmetom jeho úvah je zbožnosť kolektívna, nie individuálna.
Vzťah medzi náboženstvom a spoločnosťou je trojstranný, vedľa štátu a náboženstva sa nachádza ešte občianska spoločnosť. Autor sa preto snaží zodpovedať otázku, do akej miery malo, a dodnes má náboženstvo vplyv na chovanie spoločnosti v rôznych krajinách.

Kresťanstvo sa zrodilo na Blízkom východe a prvé cirkvi boli založené v Ázii. Európa je však medzi všetkými kontinentmi originálna v tom, že bola ako jediná celokresťanská. Je najstarším kresťanským svetadielom.
K narušeniu náboženskej jednoty v Európe došlo v dvoch odlišných fázach. Prvá trhlina sa objavila skoro po ukončení evanjelizácie kontinentu v dôsledku rozporov medzi západnou cirkvou (zoskupenou okolo Petrovho následníka v Ríme) a východnou cirkvou (zoskupenou okolo carihradského patriarchu). Toto rozdelenie latinskej a gréckej cirkvi pretrvalo dodnes. Druhý zlom spadá do 16. storočia kedy rozdelenie kresťanskej Európy dovŕšila reformácia. Európa sa tak rozpadla na nepriateľské vyznania. Bola tu Európa katolícka, reformačná a pravoslávna. Štvrtou určujúcou silou náboženskej Európy bol Islám. Nemožno však prehliadať odpor nekonformných osôb (takzvaných libertínov) alebo zabúdať na existenciu odpadlíckych menšín inovercov.
Situáciu komplikovala pestrosť odpovedí jednotlivých vyznaní na otázku, aký je ich vzťah k spoločnosti a politickej moci. Najväčšie nároky na poli vzťahov so štátom si vždy činila rímskokatolícka cirkev. Niektoré reformačné cirkvi sa o zasahovanie do verejného priestoru starajú očividne menej a pristupujú ochotnejšie na to, aby sa náboženstvo obmedzilo na oblasť svedomia jednotlivca. Na druhej strane však žiadna spoločnosť nedošla čo sa týka riadenia chovania a vnucovania morálneho poriadku tak ďaleko, ako spoločnosti protestantské. Svet reformácie má aj ďalšiu tradíciu, ktorá inšpirovala zrod sociálneho kresťanstva.
Zásadný rozdiel medzi katolíckou cirkvou a ostatnými prúdmi kresťanstva existuje vďaka inštitúcii pápežského Svätého stolca. Existencia najvyššej autority komplikuje dialóg medzi politickou mocou a národnými cirkvami.
Odlišnosť katolíckeho sveta od ostatných kresťanských vyznaní bola naviac podtrhovaná existenciou cirkevného štátu. Pápež nebol iba duchovnou autoritou cirkvi, ale bol tiež vládcom nad rozsiahlym územím, ktoré rozdeľovalo Apeninský polostrov na dve časti. V tomto štáte mal pápež absolútnu moc.

V dobe pred Veľkou francúzskou revolúciou bolo náboženstvo všadeprítomné. Fakt, že spoločnosť a obzvlášť verejná moc zasahuje do života cirkví sa nepovažoval za vmiešavanie.
Štát bol konfesný - hlásil sa iba k jednému náboženstvu (rovnako ako jednotlivý ľudia). Panovníkova voľba určovala aj vyznanie jeho poddaných. Náboženstvom sa riadil celý život, individuálny aj kolektívny. Cirkev stála na čele všetkých spoločenských činností.
Kráľovská korunovácia bola náboženským aktom. Panovník bol posvätnou osobou. Štát bol v podstate nielen náboženský a konfesný, ale aj sakrálny.
V závere predrevolučného obdobia začali ľudia pod tlakom niektorých okolností a následkom myšlienkového hnutia spochybňujúceho tradičný systém pripúšťať určitú mieru tolerancie. Rozhodne však nebola zákonným uznaním plurality vyznaní. Tolerancia nebola výrazom toho, že by sa spoločnosť od štátneho náboženstva nejako odťahovala.

Prvý prielom do starého poriadku, ktorý bol založený na princípe štátneho náboženstva, sa uskutočnil vo Francúzsku. Základným činom bolo spísanie desiateho článku Deklarácie práv človeka a občana, ktorú Ústavodarné zhromaždenie prijalo 26.8.1789: „Nikto nesmie byť obťažovaný pre svoje názory, ani náboženské“.
Tento text zrušil puto medzi náboženstvom a štátom. Občianstvo bolo oddelené od vyznania. Francúzsko ostalo nadlho jedinou krajinou, ktorá pristúpila k tak zásadnému a radikálnemu rezu.
Francúzske dejiny zaznamenali v praxi jediné tragické porušenie tohto princípu, ktorým bola politika vichystického režimu, ktorý v roku 1940 svojím dekrétom vylúčil z verejného života židov.
Poslanci ani zďaleka nepredpokladali, že ich iniciatíva bude mať tak závažné dôsledky. Naviac boli dedičmi regálnej tradície, ktorá lipla na zachovaní dohľadu štátu nad cirkvou. Dôkazom bol schválenie Civilnej ústavy duchovenstva (12.7.1790). Pre záchranu verejných financií schválilo v novembri 1789 národné zhromaždenie požiadavku, aby boli cirkevné statky dané k dispozícii národu. Na oplátku sa zhromaždenie zaviazalo, že kňazom zaistí patričné pôžitky. To bol počiatok rozpočtovej kapitoly cirkví.
Pápež Pius VI. najprv dlho mlčal a až 10.3.1791 zverejnil pápežské breve Quod aliquantum, ktoré existenciu a dôvody vzniku tohto textu odsudzovalo. Francúzi sa tak ocitli pred voľbou, či budú rešpektovať zákon, alebo zachovajú poslušnosť Rímu. Zhromaždenie na to uložilo všetkým duchovným podmienku, zložiť prísahu vernosti ústave.
Došlo k rozpolteniu národného vedomia a dlhotrvajúcemu rozdeleniu do dvoch nezmieriteľných táborov. Krátko po 10.8.1792 a následnom páde kráľovskej moci zriadilo Zákonodarne zhromaždenie občianske matriky. Spolu s občianskym sobášom bola ustanovená aj povinnosť, že musí prebehnúť skôr ako sobáš cirkevný. Akýmsi epilógom celého vývoja bolo, že sa v roku 1872 stratili z formulárov pre sčítanie obyvateľstva všetky zmienky o náboženstve. Zákonodarne zhromaždenie zaviedlo rozvod. Tento podnet bol pre vzťahy medzi náboženstvom a spoločnosťou zásadný, pretože sa legalizovalo správanie, ktoré bolo v rozpore s učením katolíckej cirkvi.
Revolucionári však boli presvedčení o tom, že štát náboženstvo potrebuje. Vzhľadom k tomu, že sa katolicizmus odmietol stať náboženstvom obrodeného Francúzska, zjednocujúca funkcia prešla na iné náboženské smery.
Kruh prenasledovania sa uzavrel z vôle prvého konzula po nastolení náboženského mieru. O návrat k predrevolučnému stavu však nešlo, pretože zabavený majetok nebol cirkvi vrátený. Narastajúca priepasť medzi vnímaním duchovných potrieb ľudí a príslušnou reakciou prináležala k javu, ktorému sa hovorilo dekristianizácia.
Ďalším rozdielom od predrevolučnej doby bol fakt, že katolíctvo už nebolo jediným uznávaným vyznaním. Konzulská vláda zverejnila tzv. Organické články, ktoré vychádzali z toho, že si štát osoboval právo stanoviť tzv. „kultovné predpisy“.
Postupne dochádzalo k stále zreteľnejšiemu rozlišovaniu medzi náboženstvom a chodom spoločnosti, až došlo v roku 1905 k ich úplnému oddeleniu. Dosah tohto historického diania sa však nezastavil na Francúzskych hraniciach.

V každej krajine bola náboženská otázka formulovaná odlišne podľa toho, či v nej prevládalo náboženstvo rímskokatolícke, reformované alebo pravoslávne. Menila sa taktiež podľa politických tradícií a spomienok na pohnutú minulosť.
Politika prejavovala úctu cirkvi mnohými spôsobmi, napr. verejnými modlitbami pri zahájení parlamentných zasadaní, ktoré mali práci v snemovne zaistiť Božie požehnanie. Podobne tomu bolo s poctami vzdávanými v priebehu cirkevných obradov.
V jednotlivých krajinách bola sloboda pre rôzne vyznania a ich vzájomná rovnoprávnosť dosahovaná rôznymi spôsobmi. Buď sa výhody a podmienky, ktoré boli predtým vyhradené jedinému uznávanému náboženstvu rozšírili aj na ďalšie cirkvi, alebo sa štát začal v otázkach viery chovať neutrálne, prípadne prestali byť cirkvi oficiálne uznávané vôbec.
Konfesijnosť štátu činila z dogmy zákonom uznávanú pravdu. Obsahovala zároveň predpoklad, že sa občiansky zákon prispôsobí právu, ktorým sa riadi usporiadanie cirkevnej inštitúcie. Z toho plynul zvláštny status pre duchovných. Vďaka privilégiu tzv. cirkevnej spravodlivosti spadali kňazi iba pod cirkevnú jurisdikciu. Ďalšou výsadou bolo oslobodenie od vojenskej služby. Zároveň boli cirkevné inštitúcie oslobodené od daní.
Náboženské rády podliehali priamo Svätému stolcu a tešili sa imunite, vďaka ktorej nespadali pod právomoc diecézneho biskupa. Preto nad nimi nemali žiadnu právomoc ani vlády. Ďalšou príčinou nechuti ku kongregáciám bolo tzv. právo mŕtvej ruky. Po smrti rehoľníka totiž štát nielen že nededil, ale neinkasoval ani dedičské poplatky. Bohatstvo rádu tak bolo predurčené k nekonečnému rastu. Vlády nakoniec dospeli k súboru opatrení, ktoré umožňovali kontrolovať rozvoj kongregácií.
Na krytie svojich výdajov mali cirkvi dva hlavné zdroje príjmu: desiatok (dávku z úrody) a výnosy z vlastného majetku (pozemková renta). Zrušením desiatku a zabavením cirkevného majetku boli cirkvi odstavené od bežných zdrojov príjmov. Francúzske ústavodarné zhromaždenie prevzalo tento záväzok na seba a zriadilo cirkevný rozpočet. Zákon o odluke však s touto praxou skoncoval a od tej doby žijú cirkvi vo Francúzsku iba zo štedrosti svojich veriacich. V niektorých európskych krajinách, kde ľudia súhlasili s princípom určitej spoluúčasti spoločnosti na chode cirkví, prevzala funkciu cirkevného rozpočtu cirkevná daň. Otázka financovania náboženstva zo strany spoločnosti ale zostáva od roku 1789 až podnes predmetom sporov.
Od okamihu, kedy cirkvi stratili monopol na niektoré funkcie, sústredili svoju pozornosť na vytváranie inštitúcií nových. Postupne sa tak utvorila rôznorodá sieť (školských, zdravotníckych, opatrovateľských) cirkevných zariadení.
Cirkvi očakávali, že zákon zaistí rešpekt k povinnostiam, ktoré stanovili (napr. nedeľný odpočinok). Okľukou cez zákony teda cirkvi zasahovali do súkromného života a riadili individuálne chovanie. Častým predmetom rozporov medzi štátom a cirkvami (predovšetkým katolíckou) bola svadba. Akonáhle sa do definovania toho, čo je dovolené alebo zakázané zapojená spoločnosť, stala sa spornou téma sexuality a predávania života (napr. zákony umožňujúce antikoncepciu, prerušenie tehotenstva). Predmetom nedorozumenia bola, a niekde ešte je, taktiež smrť.
Po Piovi VI., ktorý v roku 1791 odsúdil Deklaráciu práv človeka a občana a ideové podklady Veľkej francúzskej revolúcie, brojili proti modernej spoločnosti ďalší pápeži. Pozitívnejšia tendencia sa začala rysovať až v poslednom desaťročí 19. storočia. Obrat nastal v roku 1891 encyklikou Rerum novarum, ktorá otvorila novú kapitolu v dejinách vzťahov cirkvi a spoločnosti. Vyplývalo z nej, že katolícka cirkev považuje za oblasť svojho pôsobenia všetko, čo sa dotýka usporiadania života v spoločnosti. V 20. storočí sa oblasť intervencií Svätého stolca postupne rozširovala na všetky stránky spoločenských vzťahov.

Tradičné učenie predpokladalo zmiešanú vládu cirkvi, ktorá spájala panovnícky princíp s primátom pápeža a aristokratický princíp s episkopátom. Potvrdzovalo taktiež autonómiu národných cirkví. Tento postoj zaujímala koruna, parlamenty aj univerzita a nesúhlasilo s ním iba niekoľko cirkevných rádov (predovšetkým Tovarišstvo Ježišovo).
Po Veľkej francúzskej revolúcii sa pozície obrátili. Niektorí z mysliteľov a zakladateľov cirkevných inštitútov sa stali stúpencami učenia vystavanéhu na autorite pápeža a poslušnosti Rímu - ultramontanizmu. Bol to celistvý, súdržný systém, okolo ktorého sa v 19. storočí zreorganizovala celá katolícka viera. Tento systém, ktorý charakterizuje celé jedno obdobie dejín katolicizmu, ponúkal globálnu víziu usporiadania sveta. Obsahoval odpovede na všetky problémy ľudského údelu a života spoločnosti. Ultramontanizmus sa viazal na doslovnú interpretáciu tradície, až nakoniec splynul s dogmatickou nezmieriteľnosťou (s liberalizmom a modernými filozofickými prúdmi). Nebol to iba myšlienkový prúd, ale taktiež kult najvyššieho veľkňaza – pápeža. Technický pokrok napomáhal centralizácii cirkvi a Rím priťahoval zástupy veriacich. Ultramontanizmus však nebol iba jedným z teologických prúdov, bol to taktiež určitý pohľad na dejiny a určité pojatie spoločnosti a politiky. Načrtol schému spoločnosti, ktorá bola pravým opakom demokracie. Nemohla v nej existovať iná legitímna moc, ako moc zverená od Boha, ktorá nemohla vzísť hlasovaním zdola. Na nerovnosť medzi ľuďmi sa pozeralo ako na skutočnosť danú od príroda – zodpovedala božej prozreteľnosti.
V 19. storočí sa verejná mienka štiepila medzi bezpodmienečnou vernosťou a nenávistným odporom voči pápežstvu. Proti iniciatívam Ríma sa nebúrili iba katolícke krajiny, ale aj národy oddané reformácii. Mnohí intelektuáli sa domnievali, že je v záujme víťazstva rozumu a rozvoja veda nevyhnutné, aby katolícka cirkev stratila svoj vplyv na formovanie jednotlivcov a chovanie spoločnosti.
Pápežovo panovanie nad cirkevným štátom bolo spochybnené už precedensom z roku 1790, kedy časť obyvateľov Avignonu zo sympatií k revolučným ideám a možno tiež preto, aby sa vymanili z právomoci pápeža a jeho legátov, vyjadrila túžbu stať sa Francúzmi. Ústavodarné zhromaždenie usporiadalo poradné hlasovanie, označované za plebiscit. Bolo to prvé využitie zásady, že národy majú právo na sebaurčenie. Obyvatelia sa valnou väčšinou vyjadrili pre pripojenie k Francúzsku a Svätý stolec márne protestoval. Znovu spochybnené bolo pápežovo panovanie v roku 1797. Pri Bonapartovom vpáde do Talianska bol pápežovi jeho štát vnútenou zmluvou z Tolentina značne oklieštený. Rovnakého zločinu sa Napoleon dopustil v roku 1809, kedy jedonoducho pripojil Rím k cisárskemu Francúzsku. Viedenský kongres síce Svätému otcovi jeho právomoci nad cirkevným štátom (s výnimkou Avignonu) navrátil, avšak žiadna reštaurácia nedokáže vymazať spomienky na to, čo sa už raz stalo.
Po revolúciách v roku 1830 a možno ešte viac po roku 1848 bolo zrejmé, že je zachovanie pápežovej svetskej moci závislé na podpore mocností. Revolúcia v roku 1848 mala ohlas aj v cirkevnom štáte keď sa Pius IX. nechcel zapojiť do vlasteneckej vojny proti Rakúsku. Pápež utiekol zo svojej metropole a veriaci na celom svete (obzvlášť katolíci Francúzsky) boli silne znepokojení jeho neprítomnosťou v Ríme. Rím bol bombardovaný francúzskym delostrelectvom. Po mesiaci Francúzi zlomili odpor obrancov a pápež sa mohol vrátiť domov. Od tejto chvíle bolo Francúzsko na dvadsať rokov späté s osudom rímskej otázky. Pokračovanie svetskej moci pápeža a cirkevného štátu totiž záležalo na jej podpore.
Pápežovo panstvo bolo poslednou prekážkou zavŕšenia zjednotenia Talianska. Počiatkom roku 1860 už medzi pápežom a Talianskom stála iba francúzska posádka v Ríme. Taliansky kráľ sa v septembri 1864 zaviazal, že zvyšok pápežského štátu neobsadí, a tak mohla francúzska divízia Rím opustiť. Po porážke Francúzska u Sedanu a páde cisára Napoleóna III. však vzal dané slovo späť. 20.9.1870 zaútočili Piemonťania na Večné mesto a prelomili opevnenie pri bráne Porta Pia. Pius IX. vydal po krátkom symbolickom odpore príkaz k ukončeniu boja, čo znamenalo koniec posledných zvyškov cirkevného štátu a tým aj koniec pápežovho svetského panovania.
Rímsku otázku síce sila armád vyriešila, avšak nebola urovnaná úplne. Pápež a spolu s ním katolíci po celom svete odmietali túto situáciu uznať za definitívnu. Pius IX. odsúdil akciu ako lúpež a žiadal nápravu. On aj jeho nástupcovia sa naďalej považovali za väzňov. Rímska otázka bola s konečnou platnosťou urovnaná až priamym jednaním medzi talianskou vládou a Vatikánom v roku 1929. Takmer celé jedno storočie však zaťažovala medzinárodné vzťahy.

Všeobecný smer vývoja za posledných 200 rokov je v podstate neoddiskutovateľný (stále zreteľnejšie oddeľovanie náboženstva od spoločnosti). Avšak samotný priebeh udalostí nebol zďaleka priamočiary. Sekularizácia bola výslednicou vývoja silových vzťahov medzi rôznymi prúdmi a tradíciami.
Viac ako tradičné prúdy však dejiny 19. storočia a politiku vtedajších vlád ovplyvnilo liberálne myslenie. Jeho zámerom bolo založiť náboženskú slobodu na rozlíšení súkromnej sféry (do ktorej by spadal aj náboženská viera jednotlivcov) a verejného priestoru (kde by náboženstvo nemalo žiadne miesto). Spolu s ním sa do hry často zapájala taktiež racionalistická koncepcia potierajúca akýkoľvek náboženský prejav ako prežitok minulosti. Náboženstvo však udržiavalo vzťahy (spojenecké aj konfliktné) taktiež s národom (ako ideou, cítením aj skutočnosťou). Národ sa po Veľkej francúzskej revolúcii stal jednou z najdôležitejších hybných síl dejín.
Náboženstvo a národ sú dva najuniverzálnejšie spoločenské javy. Človek prináležal iba k jedinému národu a rovnako tomu bolo aj v prípade náboženstva. V prvom aj druhom prípade šlo o voľbu na celý život. Vzťahy medzi náboženstvom a národom mali vždy nutne charakter konkurencie a súperenia. V Európe sa neraz zrod národa časovo zhodoval s prechodom od pohanstva ku kresťanstvu. Práve preto charakterizovala prvé obdobie úzka vzájomná závislosť medzi náboženstvo a národom.
Druhé obdobie dejín vzťahov medzi náboženstvom a národom sa od toho prvého odlišovalo rozdrobením európskeho priestoru na národnostné celky. Protestantská reformácia v 16. storočí porušila náboženskú jednotu a rozdrobila kresťanstvo. Tým sa vzťahy medzi kresťanstvom a národom od základu zmenili. Náboženstvo a politika boli teraz spojené v užšom rámci jedného národa. Princíp národných cirkví je práve v tom, že plne zodpovedajú štátnym hraniciam. Puto medzi náboženstvom a národom sa utužovalo a národom, ktoré sa rozišli s Rímom teraz v ich osobitosti pomáhal antipapizmus. Porovnateľné následky mala protireformácia. Vernosť katolíckych národov tradičnej viere dala vyniknúť ich identite.
Tretie obdobie zahájili revolúcie v Európe. Toto obdobie sa vyznačovalo rastúcim štiepením medzi náboženstvom a národom. Predchádzajúce etapy sa však prejavovali ešte dlho potom, čo vymizli príčiny ich nástupu. Veľká francúzska revolúcia ohlásila koniec symbiózy prinajmenšom pre Francúzsko. Viac dôrazu sa teraz kládlo na národ ako na vyznanie, pretože národ jediný v sebe spájal všetkých obyvateľov. Keďže sa zbavil závislosti na náboženstve, stal sa svetskou skutočnosťou. Tento zlom postihol všetky krajiny podľa toho, ako boli zasiahnuté revolučnou nákazou.
V protestantských krajinách sa reformované cirkvi zapojili do národného rámca hneď vo svojich počiatkoch, preto tu obvykle k stretu medzi náboženstvom a národom nedochádzalo. Inak tomu ale bolo v krajinách s prevahou katolíkov. Tam sa na náboženstvo vo vzťahu k národu dívalo ako na hrozbu alebo prekážku. Dôvody na takýto pohľad boli dva. Prvý vyplýval z politického zámeru a z jeho myšlienkových zdrojov. Národ bol tvorený úhrnom občanov a tým, čo majú spoločné, bez ohľadu na to čo ich rozdeľuje. Druhým dôvodom bol náboženský univerzalizmus, ktorý vzbudzoval nedôveru.
V dejinách vzťahov medzi náboženstvom a národom ešte nebolo vyslovené posledné slovo. Vývoj sa od konca druhej svetovej vojny uberá ďalšími smermi, čiastočne vďaka čím ďalej častejším zásahom Svätého stolca do medzinárodných otázok.

Proces sekularizácie, ktorý najprv vyústil v odluku cirkvi od štátu a potom od seba oddelil náboženstvo a spoločnosť, sa odohrával po dobu, ktorej dĺžka bola v každej krajine iná. Nikde však netrval menej ako sto rokov – často podstatne viac a dodnes nie je sekularizácia všade úplne zavŕšená. Vo všetkých krajinách však vidíme približne rovnakú východziu situáciu, ktorou bol konfesný štát.
Prechod od konfesného štátu k štátu nábožensky neutrálnemu prebiehal v štyroch či piatich po sebe nasledujúcich etapách:
Prvá etapa sekularizácie spočívala v zavedení podmienok pre skutočnú slobodu vyznania. K zrušeniu všetkých ustanovení, ktoré narúšali skutočnú rovnosť medzi ľuďmi a bránili presadeniu slobody vyznania došlo pod vplyvom liberálneho myslenia. Až na niekoľko výnimiek koncom 19. storočia však neutralita štátu voči náboženstvu nebola ešte nikde plne uznaná. Štát bol aj naďalej konfesný. Takmer všade sa však prestal stotožňovať výlučne s jedným náboženstvom.
Druhá etapa sekularizácie spočívala v procese, ktorý viedol nevyhnutne k stále zreteľnejšiemu rozlišovaniu medzi náboženstvom a spoločnosťou. Zahájilo ju oddelenie náboženských aktov spojených s prijímaním sviatostí, od aktov úradných, ktoré zaznamenávali významné okamihy ľudského života (narodenie, svadba, pohreb).
Tretia etapa sekularizácie spočívala v uznaní plnej plurality vyznania. Štát musel uznať možnosť slobodnej voľby náboženskej viery pre všetkých občanov, v krajnom prípade dokonca aj možnosť voľby medzi vierou a nevierou (aj keď väčšina vlád sa povoleniu ateizmu dlho bránila). Pre pokračovanie sekularizácie sa ponúkalo niekoľko ciest. Jedna z nich (využívaná predovšetkým v protestantských spoločnostiach) spočívala uznaní náboženstva ako faktu a v jeho inštitucionalizácii na základe plurality vyznaní (Holandsko). Druhý typ vývoja, ktorý sa riadil prísnejšou logikou, doviedol liberálny, avšak stále ešte konfesný štát k úplnej neutralite voči presvedčeniu jednotlivcov a k úplnému stiahnutiu štátu z náboženskej oblasti. Touto cestou sa vydali predovšetkým spoločnosti, ktoré boli z väčšej časti katolícke.
Posledná etapa sekularizácie priniesla odluku, teda spretŕhanie posledných väzieb medzi štátom a cirkvou. Do tohto bodu doviedlo proces sekularizácie Francúzsko. Francúzsky parlament prijal v decembri 1905 zákon, podľa ktorého republika naďalej nepozná, nepodporuje ani nefinancuje žiadne vyznanie.

Cirkvi sa na počiatku 20. storočia stavali aj naďalej zo všetkých síl proti opatreniam, ktoré smerovali k oddeleniu náboženstva od spoločnosti. Jednotlivé vyznania sa v argumentácii odlišovali podľa svojho teologického učenia, ale tiež v závislosti na svojom právnom postavení v štáte. Taktiež na strane štátnej moci pretrvávali reflexy myslenia a tradície konfesného štátu. V mnohých krajinách sa cirkev tešila postaveniu, ktoré jej okrem uznania jej zvláštneho charakteru prinášalo rozmanité výhody.
Od dôb Veľkej francúzskej revolúcie bol úhlavným nepriateľom európskych cirkví racionalizmus, ktorý splodil liberalizmus. Práve úplným nesúhlasom s liberalizmom je možné vysvetliť, prečo si cirkvi nedokázali hneď všimnúť hrozbu, keď sa v niekoľkých európskych krajinách vynorili tzv. „totalitné“ režimy. Charakter týchto režimov bol pritom iný ako charakter konzervatívnych vlád, pretože boli založené na protikresťanskej filozofii. Tieto režimy mali v pláne získať neobmedzenú moc nad vedomím jednotlivcov aj nad celou spoločnosťou. Cirkvám v prevažnej väčšine nejaký čas trvalo, kým rozpoznali zvrátenosť učení, z ktorých vychádzali tieto režimy.
Skúsenosť doviedla cirkevných predstaviteľov k zmierneniu súdov ohľadne liberalizmu. Zrazu sa ukázalo, že cirkev môžu ohrozovať aj iné učenia než osvietenská filozofia. Kresťania sa tak ocitli bok po boku s liberálmi na jednej línii, kde sa bránili niektoré princípy pred spoločným a obávaným nepriateľom. Vnímanie dôsledkov totalitarizmu bolo rozhodujúcim faktorom procesu, v ktorom sa cirkvi postupne pripájali k zástancom laického štátu. Odpor voči komunizmu potom túto cestu zavŕšil, pretože pomohol uzmieriť učenie cirkvi s filozofiou ľudských práv. Pôsobenie kresťanských cirkví bolo celkovo zamerané proti komunizmu a zohralo významnú úlohu v zápase o jeho oslabenie a odstránenie. Naopak pravoslávne cirkvi voči moci (až na výnimky niekoľkých hrdinských osobností) prejavovali neslávnu poslušnosť.
Kresťanské cirkvi nakoniec po skúsenostiach s totalitnými režimami a následnej konfrontácii s komunizmom nadobudli presvedčenie, že je škodlivý každý režim, ktorý neposkytuje dostatočný priestor slobode a zo slobody jednotlivca nečiní princíp vlastného usporiadania. Tieto skúsenosti mali pozitívny vplyv na uznávanie ľudských práv. Ján Pavol II. sa stal ich ochrancom možno aj preto, že sám zakúsil život v komunistickom impériu. Po celú dobu svojho pontifikátu neprestal prehlasovať, že je náboženská sloboda od ostatných slobôd neoddeliteľná. A práve vtedy sa zacelila rana, ktorú medzi katolíctvom a ľudskými právami otvorila Veľká francúzska revolúcia. Po roku 1945 vzala katolícka cirkev za svoj samotný princíp náboženské slobody a učinila tak slávnostne v texte najvyššej dôležitosti – v prehlásení prijatom účastníkmi druhého vatikánskeho koncilu. Základom prehlásenia však bolo úplne nové uvažovanie. Cirkev, ktorá sa donedávna dožadovala pomoci štátu, aby mohla hlásať pravdu brániť šíreniu bludov, teraz prehlasovala, že štát nie je vo veciach náboženstva kompetentný a neprináleží mu zasahovať tam, kde velí svedomie. To bol ústup z tradičných pozícií a prevrátenie perspektívy. Dekonfesionalizáciu už neprevádzala iba občianska spoločnosť, ale aj katolícka cirkev.

Sekularizácia na celom kontinente za oných dvesto rokov veľmi pokročila. Dnes tu už nenájdeme sakrálny štát, ktorý spája moc a náboženstvo. Viac-menej tu neexistuje ani štát konfesný, a až na pár výnimiek (Grécko či Srbsko, kde je pravoslávie historickým náboženstvom, prípadne škandinávske demokracie), už štát všeobecne neudržiava privilegované vzťahy so žiadnou cirkvou. Stal sa tak štátom všetkých občanov.
Aj cirkvi sa už so sekularizáciou zmierili. Presvedčili sa, že je nezvratná a pripustili, že rozlišovanie medzi politickou spoločnosťou a náboženstvom neodporuje samo o sebe záujmom ani zásadám kresťanstva. Ak kvôli sekularizácii stratili na autorite a snáď aj prestíži, naučili sa naopak oceňovať nezávislosť ktorú získali.
Samotné uznanie, že v spoločnosti existujú zoskupenia založené na spoločnej viere, však ešte nutne neznamená, že sa štát hlási k ich presvedčeniu. Medzi niekdajším konfesným štátom a štátom, ktorý akoby ani nechcel vedieť, že cirkvi existujú, je miesto pre nový typ vzťahov. Je to štát, ktorý sa odmieta vyjadriť k podstate veci, ktorý neústupne háji ako svoju nezávislosť, tak aj právo každého občana na slobodnú voľbu vlastného presvedčenia. Zároveň taktiež udržiava s rôznorodými náboženskými spoločenstvami srdečné vzťahy, založené na vzájomnej dôvere.
Islám bol po celé storočia pre kresťanstvo nepriateľom a hlavnou hrozbou. Nejeden európsky národ sa utvoril alebo stal nezávislý až potom, ako porazil a zahnal moslimov. Pomery sa potom obrátili a Európa si islám podrobila. Dnes je situácia iná a aj v samotnej Európe žijú vedľa miestnych milióny moslimov. Uznanie moslimských požiadaviek sa však stretáva s dvoma prekážkami. Prvá z nich spočíva v tom, že na rozdiel od ostatných vyznaní, ktoré majú svoje zodpovedné inštitúcie, nie je islám hierarchicky usporiadaný. Druhá prekážka je ešte závažnejšia. Kresťanstvo totiž pripúšťa (aj keď niekedy odmieta následky), že náboženské spoločenstvá sú svojou podstatou odlišné od občianskej a politickej spoločnosti. Naproti tomu sa islám predstavuje ako jeden celok – pozná iba jedno právo, právo náboženské. Naviac sa zavedené moslimské zvyky v mnohých významných bodoch vzďaľujú európskym tradíciám. Často sa s nimi dokonca (ako v prípade sobáša) dostávajú do rozporu. Prítomnosť islámu spochybňuje civilné kresťanstvo, ako aj výdobytky sekularizácie.

Vzájomné vzďaľovanie medzi morálnymi zásadami cirkví a osobným chovaním jednotlivcov naštartovala postupná legalizácia rozvodu, ktorý dnes pripúšťajú takmer všetky európske krajiny. V ostatných kapitolách morálky sa legislatíva väčšiny európskych spoločností až do 60-tych rokov 20. storočia prísne zhodovala s cirkevným učením. To, čo cirkvi definovali ako hriech, bolo v očiach zákona priestupkom či zločinom.
Od počiatku 60-tych rokov sa utváralo hnutie, ktorého cieľom je vymanenie chovania človeka z posudzovania ktorejkoľvek inštitúcie, či už štátu alebo cirkvi. Najprv náboženstvo, a teraz už aj morálka prestáva byť vecou spoločnosti a stáva sa otázkou jednotlivca. Keďže už neexistuje oficiálna pravda ohľadne presvedčenia, neexistuje ani ohľadne chovania. To je konečné víťazstvo liberalizmu.
Najhlbšie rozpory medzi morálnym učením cirkví a zákonodarstvom sa týkajú predávania života.
Spoločným rysom spomínaných aspektov sekularizácie je, že v nich hrá úlohu politika. Je tu však ešte jeden aspekt, ktorý s politikou nemá nič spoločné – dereligionizácia. Výsledkom tohto procesu je postupné vytláčanie náboženstva na okraj spoločnosti, ktoré môže viesť až k jeho úplnému zániku.
Dejiny sekularizácie názorne ukazujú, ako je náboženstvo postupne vytláčané z mocenských pozícií, avšak náboženstvo pretrváva v spoločnosti aj ako morálna inštitúcia. Na druhej strane však cirkvi zasahujú častejšie do riešenia celospoločenských problémov. Náboženstvo má veľký vplyv taktiež v medzinárodných vzťahoch.
Tradičné rozpory (ktoré zodpovedajú prvej fáze sekularizácie), dnes predstavujú požiadavky na reštitúciu skonfiškovaného cirkevného majetku. Reštitúcií sa domáhajú cirkvi v Českej republike, na Slovensku, v Maďarsku či v Poľsku. Vedie ich k tomu pocit, že boli nespravodlivo okradnuté. Zároveň sú však na tomto majetku existenčne závislé, pretože žijú v krajnom nedostatku. Ak nebudú cirkvi dostávať príspevky od štátu, vzniká ďalší problém, pretože nie je isté, či budú mať prostriedky na udržiavanie budov.
Zložitou otázkou je zlučiteľnosť islámu s pojmom laického štátu. Na Európsky kontinent prenikajú aj iné ázijské náboženstvá, ich prítomnosť však spôsobuje oveľa menšie problémy.
Problémom je aj rozširovanie rôznych siekt, ktorých charakteristickým rysom je, že svoje praktiky a rituály udržiavajú v tajnosti.
Celý vývoj moderných spoločností ukázal, že existuje (a už sa veľmi rozrástol) akýsi uprostred ležiaci sektor kolektívneho súkromia a ďalej taktiež oblasť zmiešaná, v ktorej sa kríži súkromná iniciatíva s pôsobením verejnej moci. A práve sem patrí aj náboženstvo. Vývoj však nie je ani zďaleka ukončený a zostáva neisté, akým smerom sa bude uberať.