22.7. 2005, doma ivanka pri dunaji od 22:10 - 22:42

Zavolal som spojencov, liečitela a aj láskyplného bojovníka a požiadal som ich, nech ma zoberú za negatívnymi emóciami, nech ich lepšie pochopím, ako mi to na minulej ceste poradil (môj nový spojenec) láskyplný bojovník. Hnev bude prvá, počul som. Hrkanie hrkálky sa zrýchlilo. Vnímal som ako sa do niečoho norím, akoby do jaskyne. Pred cestou som pozeral film z amazonského prostredia a možno aj preto cesta mala čiastočne taký ráz. Videl som tváre aj telá indiánov, domorodcov, niektorí mali neutrálne výrazy a len pozerali chvílu a zmizli, iní ma s úsmevom vítali. Bolo ich vela. Videl som ako sa s domorodcom predo mnou (mal tmavú ple?) a aj s niekým za mnou (ten predo mnou ma držal a ja jeho za moju pravú dopredu natiahnutú ruku a druhou som sa držal dozadu za ruku toho za mnou)predierame úzkou skalnou štrbinou, úzkou ani nie meter širokou jaskyňou, postojačky. Na chvílu som uvidel domorodca, ako sa v amoku drží za hlavu.
Cesta vraj vôbec nemusí by? priamym odrazom zámeru cesty, nemusím napr. tu sa stretnú? s hnevom, môže to by? aj zbieranie Sily na neskoršie prepletenia pochopov.
Hrkanie bolo stále velmi rýchle, až ma ruka začala bolie?. Vtedy som si znova uvedomil, že základom každého vnemu je na určitý druh kvality či "množstva" vnemu zameraná pozornos?, či už práve teraz, alebo v minulosti, pri podobných vnemoch a výsledok toho minulého zamerania pozornosti vo vneme teraz.
Ak sa zamerám na to, či uverím tomu, že v minulosti, preto aj teraz, ma bude bolie? ruka pri dlhom či rýchlom hrkaní hrkálkou, bude ma aj bolie?. Ak "prepíšem" nahromadený vnímací vzorec novým iným zameraním pozornosti, že teraz ma už nebolí, uverím tomu a odkloním od ruky, po uverení tomu, pozornos?, prestane ma hneď bolie?. Základom všetkých javov je energia, ktorá spôsobuje udržanie alebo zmenu stavu predmetu javu a táto energia je riadená zameraním pozornosti. Či už teraz alebo v minulosti.
Pokoj je neprítomnos? strachu. Hrkanie sa spomalilo až na asi 1,5 hrkov za sekundu. Zase tváre domorodcov. Jedna ku mne s úsmevom načahovala ruky akoby z jaskyne. To som videl ako sa ďalej predieram tou úzkou skalnou štrbinou, jaskyňou až som vyšiel otvorom na jej konci von a bol som na zlatožltom piesku. Akokeby pláži, len more tam nebolo a predo mnou bolo zlatožlté svetlo. Niečo mierumilovné akoby ku mne z neho načahovalo ruky. V tom som na pravo odo mňa uvidel bytos? celú chlpatú s šedými chlpami, humanoida s tvárou niečo medzi opicou a človekom, s troma očami. Mali sme do toho svetla vstúpi? obaja. Bál sa, velmi sa bál, tak som mu vyslal lásku. Na to sa rozbehol do toho svetla a od spodu nahor sa v špirále zmenil na to svetlo, bol plný radosti. Potom som tam vstúpil aj ja a tiež som sa zmenil na špirálu od spodu nahor. Cítil som pokoj, opak hnevu. Stúpali sme hore. Špirála cezo mňa stúpala až dosiahala úroveň vrcholu mojej hlavy a tam bola stočená ako had a vyšlahla ako lúč nahor. Vo vnútri hlavy sa mi spravil kruh ktorí sa akokeby dole zužoval do elipsy a na to som počul ako mi láskyplný bojovník hovorí, že nabudúce budeme pokračova? s ďalšou. Keď som sa vrátil, cítil som ako som plný novej sily.