Každý iste vie, že kontroverzný bod 2. článku 6. portugalskej ústavy už spôsobil mnoho treníc a obyvatelia Madeiry a Azorských ostrovov kvôli nemu dodnes úpia a jedujú sa. Zatiaľ ich úpenie a jed boli márne, no tím našich výskumníkov naďabil pri zájazde na Šíravu na kostrové pozostatky Dominga Ribeiru, ktorého vodný bicykel tam pred mnohými rokmi potopilo s portugalskou tyranskou vládnucou klikou spriaznené slovenské námorníctvo vedené neslávnou Gabrielou Kaliskou a jej nohsledom, Jurajom Švagerkom. Kostrové pozostatky mali pri sebe okrem zvyškov tradičného vígľašského kroja a noše s krovkami (ktorými sa nebohý utečenec snažil maskova? pred všadeprítomnými očami a ušami výtečníkov zo slovenskej rozviedky ako nevinný turista prichádzajúci práve z chicágskych pláží) pod podšívkou kepienky zašitú zázračne neporušenú tabuľu skla rozmerov 2,5 x 3,7 metra, kde bol umne tajným písmom a s príslovečnou portugalskou zručnos?ou ozdobne vytepaný skutočný text bodu 2. článku 6. portugalskej ústavy. Ušiel si colníkom, ušiel si biricom, neušiel si Švagerkovi, Domingo.

A tu je rečený text.

Kde bolo tam bolo, žili si raz v bútľavom žriebäti dve encykliky. Za dňa si spievali, v noci odfukovali, chodili na prechádzku okolo žriebä?a a trhali kvietky na večeru.
Raz sa tak prechádzali okolo žriebä?a, keď sa jednej encyklike - volala sa Rerum Novarum, ale priatelia ju volali jednoducho Re. Nov. - zaplietlo do blanitých krídel pískľa, ktoré vypadlo z hniezdočka na žriebäti. Re. Nov hneď spoznala, že je to sôvä (podľa žltého strmienka na piestiku, charakteristického cours d'état a hlbokého barytónu) a radostne zašuš?ala zamastenými listami, do ktorých si sám pipež na šikmej mreži salámu balieval.
A takto sa Re. Nov prihovorila sôvä?u, ktoré sa jej tmolilo medzi krídlami, hľadajúc slepými ústami prs mamy-sôvy plný sladkého a teplého mlieča:
"Ahoj, sôvä. Ako sa voláš? Ja sa volám Rerum Novarum, ale priatelia ma volajú Re. Nov. Chceš by? môj nový kamarát?"
Sôvä zajastrilo bedrami, zastrihalo tykadlami, zahmýrilo brvami a takto jej odvetilo:
"Čo cica, jako? Ideme na to? Daj peňeži, bo ti zlomím tvár!"
Tu sa druhá encyklika, ktorú tata encyklik nazval Mit Brennender Sorge, a ktorú skrátene volali Brenda, otočila a hovorí Re. Nov.:
"Aha, Re. Nov., pozri sa tuto, na našom žriebäti vyrástol práchnivý fungus!"
Re. Nov. hneď zabudla na sôvä, rozprestrela krídla a popoletela k hube. Sôvä sa na klzkej koženej väzbe pošmyklo, spadlo na zem a nabodlo sa na nôž, ktorým sa hotovalo hrozi? nebohej Re. Nov. a tíško skonalo. Milá encyklika odlomila mäkké a teplé vnútro z huby a zašvitorila:
"Jéééj, Brenda, poďme rozklada? oheň, znaš, že sa dá rozklada? oheň, keď máš práchno a dve drievka?"
Brenda nadšene súhlasila a jala sa hľada? drievka, Re. Nov. zatiaľ hľadala vhodné miesto na ohník a napichovala sôvä na ražeň, ktorý umne vyhotovila zo strany 12, vrecúška s kyslými cukríkmi a kvapky encykličích sĺz, ktoré uronila za nebohé sôvä.
Brenda čoskoro našla osamelý jaseň, ktorý sa bezcieľne potĺkal po okolí žriebä?a, zrevala naň: "Najneobhospodarovateľnejší!" a jaseň hneď pustil konáre na zem a celý šedivý pelášil tahet. Brenda zodvihla dve drievka, zodrala ich z kože, omyla, kožušinu položila pred kozub a vrátila sa k Re. Nov., ktorá už mala nachystaný krajíček chlebíka, na ražni sôvä a pred sebou práchno na mieste, kde ohník bude horie? ako sa patrí.
Re. Nov. povedala Brende:
"Musiš drievka trie?, aby práchno začalo tlie?." A Brenda trela, trela, až to prilákalo všetky lososy z okolia, ktoré sa zhromaždili okolo budúceho ohníka, vyvaľovali oči a udivene hovorili: "Štilíp-štilíp ping pip?" Encykliky sa však nedali a veselo im odvetili: "Zusammenhang, zusammenhang, kdeže si mi milá moja založila rošt?"
Keď sa naveľa ohník rozhorel, encykliky si radostne poskočily, zvýskli a jali sa opeka? sôvä. Ale zrazu, čo nevidia, sôvä roztrhlo okovy, ktorými bolo pripútané k ražňu, vypľulo jablko, striaslo z obočia bazalku, majorán i kmín a zrevalo:
"Mindži vef, horuco tu, éch!"
Čo encykliky totiž nevedeli, na ich žriebäti sa usídlila rodina zombie-sôvät a každý dobre vie, že zombie-sôvätá sa len tak nedajú zabi?, to treba oné a všeličo ešte k tomu. A sôvä takto prekvapeným encyklikám hovorí:
"Piči tu! De mám nožík! Dajce sebe gumaki, bo tu budze po koľena kervi! Držte ma, bo sa nepoznám!"
Ale encykliky ho nedržali, sôva sa nepoznalo a začalo si myslie?, že je vidlochvost pestrokôký a odletelo na najbližšiu pupávu cuca? sladký nektár a kýcha? z peľu. Encykliky pokrčili ramenami, pozreli sa napravo - losos, pozreli sa naľavo - losos, pozreli sa dole - nič, hore - tma a tak išli spinka? a zazvonil veniec a rozprávke je keniec. A Madeira v žiadnom prípade autonómiu ma? nebude, to vám teraz dobre hovorím a vy víte, že já dobre dlho nehovorím!