Už dlho som nikomu nepísal. A veď však teda komu?
Svojmu starému plniacemu pelikánovi, čo kvapkou modre naplní vlákno papiera a stárne na vzduchu?
Mení odtiene svojej nálady a túla sa po vetách. Má rád, všetky svoje ďalšie slová a teší ho všetko, čo prinúti škrtnú? ten nepravý text.

Ako lúč, čo tieni a má tvar. Toho, čo zastrie? neprosí a toho, čo má farbu Slnka medi. Tieň pokroku a reflexie skutočnosti.

Cez krivšie zrkadlo ako to ideálne rovné.
Cez spätný pohľad na budúce otázky.
Cez ruky a oči, ktoré neklamú a vlhnú.
Od túžby po inom až k láske k tomu, čo je.

Príde po nej a zíde z cesty, podoprie sa, pod strom zmestí.
A v lístí ticha protikladov, pozrie nahor, pozrie nadol.
A v smiechu tváre starý mím a videl, vedel, nebol In.
Let the light.
...and let shine in.