Čo škriatkovi prezradil strom. :: Something smarter than us is going to emerge

Raz som prechádzal cez lúku a nikto už ani len netuší, aká by mohla by? stará, za letného, horúceho dňa, v tieni som sa snažil nájs? odpočinok. Uvedomil som si, že niesi tunajší orech. Tak ďaleko od ľudí a stonal a vráskavý bol, staručký. Objal som ho tak, ako len my vieme. Brezu v zime, aby nezmrzla, keď ešte drieme. Do vrások na kôre vtisol som mu prsty v objatí netušiac, že som taký istý. Z pamäti pošepol deduško mi príbeh...

Tu kedysi bola záhrada Škriatok. Veľký sad plný čerešní a kvetov, ktoré ták voňali, že by si sa nebál ži? medzi ľuďmi. Pán tu bol záhradník , čo živé ku kráse viedol a po večeroch na lavičke fajčil. Jedného večera však na nás zabudol... Všetci sme ju videli a pantala ho, žiarivá na nebi, vo všetkých farbách trblietka. Tak dlho sedel až ráno zaspal a takto sa narodil jeden smutný hvezdár, hvezdár čo cez ďeň vždy spal, aby keď prikryje ich noc, tiško sa miloval... S trblietkou. Poschli kvety a zdivené čerešne spráchniveli, tak ako on zošalel pri výbuchu supernovy... Pamätám si len na takú bytôstku, čo ešte chvíľu pri ňom plakala, čo vedela veľa o hviezdach, ale staršia je, ako z nich ten prach a ?ahala ho za rukáv, že s toho bude ma? len žiaľ. Nepočul a mizol. S posledným blikotom rozplynul sa, keď sa dozvedel, že nejestvuje a on miluje predstavu o nej... Bola tak ďaleko tá trblietka, že svetlo z nej bola len spomienka na jej život a clivo si uvedomil, si iba tieň. Ty už tu veky niesi.

To som sa už rozplakal a spomenul som si na Teba.A na vás.A na vaše trblietky.