najskor zavolali rodicia, ze pridu na navstevu, tak sme pre nich s tinkou vymalovali izbicku, dali koberec, roztahovaci gauc... a tesili sa
rodicia prisli, aj s bratom (a fotokomoru doniesli, hura), pozreli si berlin, tak zbezne, a sli naspat na slovensko.
a ja s nimi. tak velmi som chcel ist domov... ked neratam na dusicky na otocku dva dni a na vianoce dva dni a v aprili dva, tak som bol v poprade naposledy... hm... neviem.
par veci sa zatial zmenilo. v mojej izbe byva teraz brat. a vsetci su prec.
vecer som siel do mesta, nestretol som skoro nikoho... lebo tu nikto nie je.
rodicia po par dnoch odisli na dovolenku do chorvatska. chcel som byt s nimi dlhsie, ale k moru sa mi fakt nechcelo... to by som uz vobec psychicky neuniesol... radsej takto.
potom som siel s tinkou za jej starkymi na dedinku na par dni. do kopcov, daleko.
kopce krasne. ludia zvlastni. tinka milovana. priroda posvetna.
potom som siel na pohodu. zavolal som aj hispanca z prahy, vybavil listok tak hocijako zadarmo, nech pride... nech ho stretnem. tak ako ostatnych. na par minut, kym sa zasa stratia niekde medzi tymi vsetkymi neznamymi opitymi telami.
hudba. taka umela, az na vynimky.
cigani. najlepsi.
mame sa od nich co ucit.
potom headlineri festivalu... cely cas sme debatovali s hispancom v stane o tom ako sa mu zije... tazko sa mu zije.
tak rad by som bol keby bol zasa v pohode... a bude.
ale svoju cestu musi prejst kazdy sam a musim sa zmierit s tym ze v niektorych veciach mu nepomozem
hispanec, to je typek teda. velmi dobry kamos, dlho sa pozname... odisiel konecne do prahy pred par tyzdnami a nemoze najst pracu a celkovo sa pretlka... ale spoznal dobrych ludi a zhodou okolnosti tych, co som spoznal aj ja ked som prisiel... proste spoznal vsetkych mojich prazskych kamosov... a potom sa urcite velmi smiali ked zistili, ze pozna aj mna a ze sa takt k nim dostal...
to nie je nahoda. ani to ze mu vybili predny zub. (pogujuci pankac mu dal laket. nechcel) teda, len sa mu uvolnil. a ked si da pozor, tak mu nevypadne a narastie naspat a podla mna je to neuveritelny symbol tej situacie v ktorej je, vykoreneny, medzi dverami, ta surova brutalita prezitia, ze teraz nemoze poriadne jest, tazko sa o tom pise, ako to citim. ale je to dolezita vec, ten zub. dufam, ze si z toho vezme to najlepsie co moze, lebo presne preto sa mu to stalo... dufam, ze mu ostane ten zub, ze mu nevypadne.

trikrat som sa rozreval kym som pisal tento dennik.
ale uz mi je lespie.