nemam pocit ze by som sa lutovala.. ja som realista.. viem co som mnou je a beriem to tak ako to prichadza.. len som narazala tym poslednym blogom na to ze ostatni(tym mam na mysli ludi ktori ma obklopuju, chodia so mnou do mesta, tahaju ma na kazde citanie poezie, atd) sa spravaju ako keby to vsetko co som tam napisala vedeli a pritom to nevedia.. to nie je sebalutost... mne to co viem nevadi.. ba priam som hrda na to ze vdaka chorobe mam moznost vnimat viac a inak ako ostatni... len ma sere, ze ludia o tom nic nevedia a sudia..

a k tomu zaslepenemu zboznovaniu.. jediny chlap ktoreho som kedy zboznovala bol moj otec.. a mas pravdu co sa jeho tyka tak teraz tvrdo presadzujem mamvpicizmus.. ale na to mam tiez svoje dovody (ak nahodou by ta to zaujimalo tak sa mi pokusil fyzicky ublizit a po case to poprel a obvinil ma z klamstva).. momentalne sa citim ako ten najvyrovnanejsi clovek na svete..
a myslim ze pri tych davkach liekov ktore mam sa ani prakticky neda skakat z jednej hysterie do druhej..
v depkach sa rypem pretoze sa povazujem za nizsiu umelecku kastu a uz davnejsie som zistila ze z depky sa da mnohe vytazit...
inak, povazujes pisanie romanu za nieco zmysluplne? :)