Čupela som pod hubou. Hromy blýskali, to preto. Sedela som v trasúcom sa tele, s očami celými mokrými nielen od dažďa. Už sa zotmelo, zimomriavky mi to nahodilo. Keby ktosi blízky, priateľský ku mne prišiel! Bodaj...
Kde sa vzala, tu zrazu objavila sa malá včielka. Chúďa, celými svojimi očkami zízala na mňa. A potom znovu, a to sa len sni? muselo...ona prehovorila. Donesiem ti med? Chceš?
„Áno.“
O chvíľu aj so sudom medu prišiel celý roj. Hmm, ktože sa to o mňa stará?
Vylízala som čo som mohla, až sa mi zleptal žalúdok. Joj, zle je!
Čože by to bolo za fantasmagórie, keby sa neobjavil predo mnou - sediacou pod hubou - malý mravec. Ten mi snáď poradí. No nie vždy to vyjde a tak tentokrát- pre tentokrát- neprehovoril. Obchádzal ma hľadajúc list. Konečne nájdený si ho vyložil na seba a utekal preč. Nie, počka?... on sa zastavuje, list sa otáča, obzerá sa, hýbe tými svojimi tykadielkami. Chceš pomôc??
„Áno, prosím.“
O chvíľu, aj s celým spoločenstvom, pripochodoval a všetci držali malé lístočky. Nahŕbili ich predo mňa a mala som jes?.
Zjedla, do-jed-la sa. Nastalo ešte horšie.
Prestalo prša?, no aj tak všade tmavo okolo, tak som ostala tam kde som bola – pod hubou. Zaspala som. O hodinu sa prebudila na bolesti. Celé telo mi škrípalo v kŕčoch a tupých výstrekoch akéhosi lesného jedu. Všetky š?avy vo mne, i voda v bunkách, akoby sa zježili a panikárili za mňa a moje neš?astie. Predvčerom som všetko stratila. Vlastnú identitu i detstvo. Nepýta? sa radšej ako!
Les plakal do nemoty, kvapky boli ako sršne. Stojím pri hube.
Trápenie v bolestiach neprestáva. Maličká som, ešte menšia ako huba. Rastiem, pomaly z tých kvapiek cítim ako rastiem. Huba ma skrýva a málinko hreje. Potrebujem ju, i keď do tej diaľky lesa by som tiaž rada zašla. Vidím svoje končatiny, musím by? iná.
Moja tvorivos? vo mne doslova ožila. Špíraly, ktoré som si kreslievala, hladké líne, ku ktorým som sa modlievala. Farby ako z fotografií makro sveta.
Neskôr som oslepla a vnímala už len slnečné teplo, ktoré bolo iba snom. Trpela som v bolestiach. To mám za trest. Zostala som sama, nepochopila ani len kedy sa to stalo. Do výšky sa dvíham a prekonávam s ?ažkos?ami slepotu. Skrči? či schúli? sa nedá, cítim nepríjemnú rozvetvenos? vlastného tela. Zima, zimomriavky mi naskakujú. Tá noc akoby sto rokov chcela trva?.
Donekonečna som bola verná hube, ktorá sa pod tlakom vody zmenšovala. Tlačila ma a to stále viac. Žeby som to ja tak rýchlo rástla? Nebezpečné.
A kde tu, tam tu, zvuky poču?. Duní to a práši sa za tým. Zrazu je to pri mne. Potrebuješ pomôc? ty malé zlatičko. Zhovára sa so mnou. Chceš?
Už nič nechcem, no tie kŕče a tá strašná diaľka v mojom tele ma núti vola? do púšte.
„Áno!“
Počujem ako čosi šuští a vŕzga. Sekunda ticho. Ja dúfam na tretí raz v pomoc dobrú. Napriek slepote viem, že sa zmráka nado mnou. Nebo si zase skrýva slnko či to niečo tak obrovské je pri mne? Aj kedysi, ešte predtým, som cítila pri zavretých očiach, že je ktosi blízko pri mne, no intenzita práve prebiehajúceho zážitku zosilnela o sto krát. Malo to ľudský hlas, no veľkos? boha. Celé ma to prikrylo a tie zvuky naokolo boli ako unášanie do diablových dutín. Bezmocne som sa snažila skrči? pod hubu, ktorá sa však akoby pominula. Len pod nohou ma čosi tlačilo. V takej diaľke mám nohy i ruky! Och, nechcem nad tým premýšľa?. Strašné zimomriavky z toho prízraku nado mnou, pália ma a krv cítim až kdesi celkom dolu, zaseknutú. Ulapená v dotyku toho ochabujú mi zmysly. Prečo som taká krásna? Cvak.