vela veci v tomto svete sa neda pochopit, chytit, predat, kupit, povedat, prezriet, preskumat, opisat a akymkolveksposobom definovat..
vlastne skoro nic..
kazdemu zostava ta kratucka a obcas az nemiestne skromna definicia sameho seba..
kazdy toho jeho..
otazku ktoze to vlastne som a cim raz budem, kde sa ocitnem a ako asi skoncim si polozil snad kazdy..
kazdy jeden jednotlivec z celej tej kopy ludi sa sameho seba spytal kam speje..
kazdy jeden jednotlivec z celej tej kopy ludi si asi vedel predstavit kam by sa chcel poberat, ale tazko povedat, komu to vlastne vyslo a kto je tam kde by chcel byt a nie niekde uplne inde, s niekym uplne inym, strateny, nenajdeny a neriesiaci zivot, ktory ho skor unasa a hra sa s nim, akoby mu prinasal cosi pekne a naplnajuce..
kazdy ma to svoje naplnajuce niekde inde a najst cloveka, miesto a sposob ako to dosiahnut, ako zaplnit prazdnotu byva dosti tazke..
obcas ani nie ako hladat..
kedy..
a aj pochopit prioco byva tazke..
otazky plodia len otazky a tie zase len otazky a tie sa geometrickou radou stale mnozia bez toho, aby boli nejake odpovede a cosi pochopitelne vychadzajuce zo vsetkych tych otazok..
clovek toho vtedy asi najviac pochopi vo chvili, ked sa prebudi zvracajuci nad zachodovou misou..
vtedy netreba otazky..
vtedy prichadzaju len odpovede..
bez toho, aby sa bolo treba pytat..
kto sa este neprebudil je vlastne stastny clovek..
asi..
a mozno je stastny prave ten, ktory zviera medzi prstami v krcoch hazlovu dosku..
ale kto sa nikdy nevyzvracal nemoze predsa vediet, ake to je zvracat.....