Ach, také čos! Minulé si tak svištím na hinľájňoch po chojníku, patrím blízky i ďaleký terén, žeby som aj nejaký tučný lišaj na večeru lapel. Vôkol zúri selanka, veškerá príroda jasá, šak víkend, ňi?

A odrazu prámo v smere jazdy - kobul! Ta já kobuloch moc ňéznam, ale tak mi to prichodilo, že toten otvor na nakladánie má na opačnej strane a toten na vykladánie na mojéj. Tak som chytro pribrzdel, keby náhodú bola vykládka a takto rečiem "Očúj, ty si kobúl?" A on nyšt, len na mna kuká zos tým vykládacím otvorem za záclonkú. "A čomu máš tej stážistke na chrbte? Zas cicho, len troche záclonke pohol. Ci boha, jaký výrečný kobul toto! Úplne ma ohuril. Si potom radšej už len pocichu dumám, sa aspoň ďalej podáj, kobúl, nech preidem dák.

Akoby ma očul, odbočel trochu doprava. A já, hurá, že už idém. Kukám vľavo - ale tam v ceste kobul! Kukám vpravo - a tam tiež kobul! Som pre zicher zrátal na paprčoch a vyšlo mi zas dvoch kobúl. Aj stážistke sa hňeď dve. Éj, špatná magíja, ň'dóbre. V strede síc cesta voľná, ale ň'vérim. Jak by som tam vošiel, kobul by sa isto naspak do jedného zrichtuval, mňa ulovel a zožrel!
Ci! Som rádšej veľkých oblúkom po tráve, po céste obišiél. Doteráz mi z teho hinľájňi vrzgájú.