No tak ma to tento rok chytilo opat... ponure nalady, nestastne myslienky a zmatok, maximalny chaos v hlave. tak som navstivila pani doktorku, moju zlatu Ivetku, psychiatricku... a som jej povedala ze sa citim zle a ze chcem ist znovu do nemocnice... Ani neviem ako, som si tam pretrpela 27 dni a vo stvrtok som konecne prisla domov.. priatel studuje v nemecku.. a hned v stvrtok vecer sme sa dohodli kedy pridem za nim do heidelbergu a prekecali sme spolu nejake tri, styri hodinky... a presiel nejak piatok.. ja som mala damsku jazdu.. a vecer opat pokec s nim na nete.. a vcera... ja by som ho zabila.. aj to by bolo malo.. ja mu vypisujem ako som si stale dookola v nemocnici citala jeho list.. ako som vsetkym zenam tam rozpravala aky je squely a ze pri mne vzdy bude stat... a zrazu on -hajzel jeden- ze si nie je isty ci ma este vobec ma rad.. tak som mu povedala ze ako si to predstavuje dalej.. a on suverenne ze budeme spolu este do vyrocia a potom sa uvidi... ze on chce vediet ake to je oslavit s holkou rok... tak som mu len povedala ze za nim teda pridem do nemecka, aj ze s nim oslavim to vyrocie ale ked za nim pridem nech sa necuduje ze nanho budem kricat.. a vraj nemam dovod kricat... a ze sa na to mam vyspat a dnes si znova precitat celu history na ICQ a nechat si to prejst hlavou..
tak som si to nechala prejst hlavou.. hodila ho do ignore listu, mame povedala aby mu oznamovala ze nie som doma a nahodila som si v hlave totalny ignore mobilu. A uz citim ako sa mi pomalinky vokol srdca stavia mur...