kazde rano sa prebudzam, uz velmi skoro, skor nez by som si stihla oddychnut po prebdenej noci, zure po praci, po turistickych prehladok okolia...ktore je velmi velmi kopcovite, narocne na moje chore kolena
aj dnes- o 4tej rano sme dooslavovali som hore uz o 8mej.
nastastie sme uz nesli pit do baru, neviem ako by to dopadlo...hoci, ani vela nepijem, nehulim, len trosku...celkom ina som, ako v blave.:))
smejem sa s chuti a radosti, placem ked je smutno, a tiez z plnych sil...
aj dnes som plakala, ale od radosti, z nadherneho dna, prechadzkou po pristave, lemovaneho nespocetnymi molami,s nadhernou vyhliadkou na berkley, ktoru spaja baybridge, pod nou sa vlnky pohravaju s plachetnickami, oblaky nebezpecne nizko, pozujuce cajky hniezdiace v stoziaroch plachetnic...
vdaka vsetkemu co mi prinieslo tieto chvile, radost a sklucujucu osamelost

trh, ludia sa zhromazduju pred ferry building akysi miestny starobily pristav, najskor prechadzam okolo siatrov so sperkami, sklenymi ci drevenymi picovinkami, radost poztriet na tie gycove hluposti.
sadam a pisem ti sms, je kratka, aj ked ju pisem snad polhodinu..no mozno nie tolko :))
potom sa otocim a zistim ze si vedla mna sadli mladi taliani, parik, usmievaju sa v blazenosti, netrpim, neziarlim, takuto krasu som zazila nejeden den, ale teraz som prvykrat sama. nemam sa s kym podelit, o to si svoju radost viac vychutnavam.
trh vyustuje az k vchodu, obkoleseny z o vsetkych stran stankami, s peknymi napismi miestnych pestovatelov, ci obchodnikov s ovocim a zelenimou.
vsade sa zastavujem ochutnavam, aby som prisla na zaciatok a vybrala si par sliviek s nektarinkami...asi rovnako, co som dovtedy zhltla staby nadejny kupca.
vyberam si minirajciny a zamierim do ferry building...tam to vonia po kave, cukrovinkach, no ostavam celkom lahostajna tymto slastiam, viem ze chcem chlieb...slany, ako europsky, skusim s cibulkou.
all set? yes - odpovedam pohladnemu francuzovi, mozno potomkovi, mozno cerstvemu pristahovalcovi a mierim k pier 39- teda miestu, kde mam nechat nakup, obed kamaratke.
cestou minam vsetky mola, pieri od prveho, az po 38, zastavujem sa takmer pri kazdom a fotim, teda zachytavam slabe odrazy tejto nadhery na mojom mobile - je to neskutocne, alebo snivam? zakazdym nieco nove, krasne, nepospisatelne
vdaka boze za oci , a v tom momente som pevne rozhodnuta, ze ako prvu vec po splateni najomneho si kupim fotak, digital, je mi fuk aky, nech foti...
uz viem, preco rano nedospavam prebdene noci - je to ho este vela, co musim objavit, a cas sa krati