Najviac zo všetkého však Slováci pôsobia dojmom ľudí, ktorí sa neboja preto, lebo sú fatalisti, spoliehajú sa na osud a veria v prst boží. Veria, že tento prst ich ochráni a ochráni aj ich deti. Ak Boh a pán farár nie sú proti tomu, aby v sobotu chlapi sedeli v krčme, to znamená, že Boh a pán farár sa postarajú aj o to, aby týchto opitých neprešli okoloidúce autá. Táto logika je silnejšia ako atómová bomba, na nej je postavená slovenská civilizácia.
Slovenský fatalizmus je jav náboženský a priamo súvisí s tým, ako Slováci veria v Boha, s tým, čo sa snažím označi? za živelnú kres?anskú ideológiu. Obyčajná banalita cirkevnej rétoriky: všetko je v rukách božích – neznamená pre slovenskú civilizáciu ani zďaleka prázdny zvuk. Neraz som pozoroval, ako sa Slováci chystajú na cestu, aký postoj majú k chorobe v rodine, k vojne, ku katastrofe, k živelnej pohrome. Je to celkom zvláštny vz?ah, ktorý sa nezasväteným niekedy zdá by? nepochopiteľný. Slováci neotrasiteľne veria v š?astný koniec – možno kvôli tejto viere ich Boh obzvláš? miluje.


Existuje výrazný rozdiel medzi tým, ako sa chystám na dovolenku autom ja a typická slovenská rodina. Ja som ustarostený a napätý, vopred ma otravuje perspektíva jazdi? po cestách spolu s nezodpovednými Talianmi, obávam sa zápchy na cestách, znepokojujú ma Chorváti, ktorí sa ako šialení preháňajú po svojich horských cestách na starých autách. Očakávam nebezpečenstvá a pripravujem sa na ne. Slováci nebezpečenstvá neočakávajú, spravidla bývajú naladení sviatočne a optimisticky, očakávajú iba veselé a príjemné dobrodružstvá. Slováci takmer vždy cestujú
v partii niekoľkými autami a netrápia ich ani Taliani, ani Chorváti. V tomto Slovákom v dobrom závidím. To nie sú iba fatalisti, ale ľudia, ktorí hlboko a úprimne veria v š?astný osud.