"Kedy si si uvedomila, že si iná?" spýtal sa ma kamarát.
Kedy. Keď som mala pä? a ležala som na klavíri a po chrbte mi chodili zimomriavky.
Otec hral a každý tón akoby sa mi vrýval do kostí. Bola som spokojná, ani len v nose som sa nešpárala, pretože som nechcela ten bordel utiera? do nášho štvornohého zviera?a.
Kľudne sa smejte, ale áno, dlho som považovala klavír za zviera.
Raz som ho dokonca hľadala v Zoo, ponáhľala som sa od klietky ku klietke, ale všade len samé okaté tvory a môj slepý bezoký klavír nikde. Bola som smutná a zároveň som sa tešila, že to zviera je tak vzácne, že v Zoo nie je, zato my my ho doma máme: ticho stojí v obývačke a čaká, kým sa s ním príde niekto porozpráva?.
Keď som sa naučila číta?, dozvedela som sa jeho skutočné meno. Nocturno. Zlaté písmená nad bieločiernymi zubami.
Páčili sa mi tie zuby a keď sa mi od sladkostí začali tie moje kazi?, nedovolila som nikomu, aby mi s nimi niečo robil.
Mala som bieločierne zuby a bola som tak zvláštne spriaznená s mojím zviera?om.

Nedá sa ujs?. Nemôžem sa tvári?, že ma baví kariéra, keď ma nebaví. Nebaví ma zarába? peniaze. Nebaví ma spláca? hypotéky. Nebaví ma robi? si plány. Baví ma by? so zviera?om. A aj keby som chcela robi? niečo iné, to zviera si ma nájde .)