Najprv sa pokúsim sformulova to najdôležitejšie o Slovákoch v podobe nieko¾kých východiskových téz, ku ktorým sa potom budem neraz vraca.
Slováci sú zdravý vidiecky národ, jeden z mála v Európe rozvrátenej ustaviène sa meniacou mestskou civilizáciou. Dodnes si uchovávajú náboženskú vieru svojich predkov - slovo "veriaci" im hovorí ove¾a viac než mnohým ich susedom.
S vierou Slovákov súvisí aj duchovná a charizmatická podstata tohto národa, jeho vnútorný prirodzený optimizmus, rados
zo života a osobitý, priam detsky bezprostredný a èistý vzah k prírode a k sebe navzájom.
Napriek svojmu odjakživa podriadenému postaveniu, Slováci si dokázali zachova vnútornú dôstojnos - fenomén, ktorý je
pre mòa najväèším tajomstvom slovenskej duše. Slováci sa vždy niekomu podriaïovali, ale otrokmi sa nestali - tak ako sa nimi stali Rusi alebo Poliaci. Toto tajomstvo sa dá vysvetli stároènou izoláciou slovenských dedinských obèín od európskeho diania, neúèasou Slovákov v rozhodujúcich európskych udalostiach, ktorými boli ve¾ké vojny.
Slováci sú vo svojom patriarchálnom konzervativizme národ idylický. Nie je vecou náhody, že v Európe len slovenské ženy doposia¾ nosia ¾udový kroj. Prirodzene, iba staršia generácia
a iba na dedine, ale nosia. Prièom celkom bezprostredne. Zhrbené babky v koketných krátkych sukniach žijú možno len na Slovensku.
Po tom ako Slováci vstúpili do komunistického a následne
do postkomunistického obdobia, pod tlakom vonkajších faktorov boli nútení ve¾mi intenzívne prežíva procesy, ktoré v iných európskych krajinách trvali celé stároèia - industrializáciu, urbanizáciu a zároveò nové procesy posledných rokov, ktoré sa zvyknú oznaèova ako trhové reformy. Intenzita zmien, poèínajúc dvadsiatymi rokmi dvadsiateho storoèia, sa pre Slovensko a Slovákov stala faktorom silného stresu. Ve¾ká èas obyvate¾stva opustila v tridsiatych rokoch krajinu a stratila svoju identitu. Tento stres do istej miery zmenil slovenskú povahu. Nie náhodou starší ¾udia hovoria, že vo¾akedy boli ¾udia lepší. Táto banálna veta má, pravdepodobne, pre Slovensko svoj osobitný význam.
V súèasnosti sa Slováci a Slovensko nachádzajú na historickej križovatke, bez toho aby si to uvedomovali, èo samo o sebe nemusí by zlé. Dejiny majú Slovákov rady možno práve preto, že Slováci sa nesnažia dejiny spochybòova, tobôž meni.
========================================
Myslenie Slovákov je dedinsky konkrétne. Dejiny ich nauèili, že na vonkajšie udalosti nemožno vplýva, preto ani nemá zmysel ich skúma. Treba o nich vedie iba do takej miery, do akej preniknú do života dediny.
========================================
Táto prirodzená ohranièenos dedinského myslenia spoèíva v prostej zásade: až keï bude vojna, až vtedy zaèneme plaka.
=========================================
Zdá sa mi, že Slováci sa kedysi dávno zriekli zápasu o úrodné nížiny, ktorých obyvatelia ešte donedávna boli rozprávkovými boháèmi v porovnaní s horniakmi. Slováci zostali v horách a medzi vojnou a chudobou si zvolili chudobu. Blízko ležiace nížiny na juhu tak pripadli najmä Maïarom a na severe Poliakom. Zatia¾ èo Slovákom zostali Vysoké Tatry a malebné, no nie ve¾mi úrodné pahorkatiny.
Mierumilovnos Slovákov si netreba plies so zbabelosou. Slováci nie sú zbabelí - sú ostražití, citliví na akéko¾vek zmeny v ich uzavretom dedinskom svete, ale dokážu sa efektívne, aj keï nenásilným spôsobom, postavi na odpor voèi votrelcom. Nie sú však schopní expanzie a vpádov.
==========================================
Od tých èias som však zaèal pozornejšie sledova, ako sa stavajú domy v našom okolí. Ukázalo sa, že nielen bývalý majite¾ našej chaty, ale aj všetci ostatní stavajú domy roky, ba celé desaroèia.
==========================================
keï Slovák zaèína stava svoj Dom, èas sa preòho jednoducho zastaví. Proces stavby Domu považuje, oèividne,
za nieèo posvätné, slávnostné, absolútne, nieèo blízke k modlitbe, a teda dôležitejšie ako samotný výsledok, to jest hotový Dom. Lebo pre Slováka je Dom to najhlavnejšie. A jeho stavba je èinnos tak dôležitá, že èasu na Dom je vždy to¾ko, ko¾ko treba. Hoci aj celý život.
Rozprával som sa s mnohými Slovákmi a pokúšal som ich. A preèo nepostavi dom z ¾ahšieho materiálu? Povedzme z dreva. Alebo si kúpi montovaný nórsky dom, ktorý sa dá postavi
za dva mesiace.
Najlepšie mi na to odpovedal jeden môj známy, mladý podnikate¾. Povedal:
- Èo si, veï by ma otec vyhnal z dediny, keby som si nieèo také postavil. Všetci si myslia, že niè nie je nad tehlu. Vieš, ko¾ko padne na také domy tehly a betónu? Raz ich bude niekto musie odpáli vodíkovou bombou.
===========================================
Slováci tým, že stavajú sami pre seba, považujú za normálne, prijate¾né a nevyhnutné, z poh¾adu vlastného šastia, stava svoj Dom dlhé roky a vklada do tejto stavby všetky zarobené peniaze. Lebo Dom je pre Slováka všetkým. A dokonca aj keï sa to podarí až na prahu staroby, pocity radosti a šastia, ktoré Slováci prežívajú v procese tvorby Domu, dávajú ich životu hlavný zmysel. Aj keï všetci svorne budú tvrdi, že je to otroèina.
============================================
Slovenská pracovitos je pojem dos relatívny. Ak je, napríklad, reè o vlastnom dome, vtedy sa pracovitos Slováka blíži k tomu najvyššiemu hodnoteniu. Keï Slovák zuš¾achuje svoj dom, byt alebo záhradku, jeho pracovitos je neobmedzená, pracuje s radosou a vôbec neh¾adí na èas.
Ak však ide o nájomnú prácu, vtedy je Slovák pracovitý už podstatne men
============================================
¼udia h¾adajú dobrého duchovného lídra na obrazovke, pretože taký je ich základný životný stereotyp. Ak takéhoto duchovného lídra obrazovka neponúka, potom dochádza k situáciám, ktoré hranièia s absurditou. Vtedy, napríklad, obyèajný novinársky táraj, ktorý týždeò èo týždeò pravidelne èíta svoj text umiestnený nad kamerou, sa odrazu stáva na nejaký èas vplyvným publicistom.
A to aj napriek tomu, že obsahom jeho poslania sú nesúvislé, èasto zlostné táraniny a forma poslania zodpovedá tomuto obsahu. Novozjavený guru si rád vyberá nejakú stenu, èím špinavšiu, tým lepšie, a na jej pozadí s ob¾ubou káže. ¼udia ho však poèúvajú, lebo bez toho aby si to sám uvedomoval èi želal, pre mnohých obyvate¾ov spadá do predstáv o modeli dobrého farára, ktorý síce rozpráva nieèo nie ve¾mi zrozumite¾né, zato urèite rozumné. V skutoènosti nepoèúvajú jeho samotného, ale svoj vnútorný hlas, svoju vnútornú inštinktívnu potrebu vypoèu si kázeò, pri ktorej dojímajú nie jej slová, ale samotné poèúvanie, samotná slávnostná situácia, samotný rituál.
=============================================
O nieèo mladší rusofóbi odchovaní na tupých bojových filmoch, v ktorých Rus nutne musí vyzera ako krvilaèný divoch v kožušinovej èiapke, sú schopní celkom seriózne vyhlási, že Lev Tolstoj bol z KGB, lebo je Rus, a všetci Rusi sú z KGB.
-----------------------------