Autor Ladislav Benyovszky si dáva v prvom oddiele filozofickej propedeutiky za cieľ, pripravi? čitateľovi pevnú pôdu pre vstup do filozofickej problematiky. Je tak akýmsi prípravným úvodom, ktorý ukazuje, že filozofia je z hľadiska každodennosti „obráteným svetom“ (Hegel), alebo inak povedané „prekonaním naivity“ (Fink). O filozofii je totiž možné získa? prehľad jedine „deštrukciou svojich dielčích presvedčení“ (Husserl).

Dennodenne sa pohybujeme v rôzne obmieňaných situáciách zariaďovania a obstarávania vecí s ktorými sa stretávame - pohybujeme sa v tzv. prirodzenom životnom postoji. Pritom nemusíme o význame daných vecí nijako uvažova?. V rámci prirodzeného životného postoja je nám význam vecí daný akosi samozrejme. Tieto veci sú pre nás istým spôsobom k dispozícii, a pre to, aby sme ich mohli užíva?, nepotrebujeme premýšľa? o ich význame. Významy vecí sú obsiahnuté v našom jednaní netematizovane, a tak je naša znalos? povahy vecí samozrejmá a bezprostredná, dalo by sa poveda? že je charakterovo podobná zvyku. Zaobera? sa významom vecí, teda tým, čo veci v skutočnosti sú, je dokonca v prirodzenom životnom postoji neužitočné, preto je naša znalos? ich povahy „naivná“.

V okamihu, ak je položená otázka „čo je vlastne daná vec ktorú máme pred sebou“, sa samozrejmos? prirodzeného životného postoja vytráca a zaujímame tzv. postoj teoretický. V teoretickom postoji je manipulácia, premieňanie, užívanie či ošetrovanie danej veci prerušené, a vystrieda ho náš údiv, v ktorom sa zračí problém. „Teoretický postoj“ je postoj, v rámci ktorého „je problémom“ čo veci sú. Pritom je mylné sa domnieva?, že má teoretický postoj primárne charakter poznávania neznámeho. Ak sa s vecami stretávame v každodennom živote, vždy už vieme, čo veci sú. Teoretický postoj preto začína sproblematizovaním nám známeho, sproblematizovaním samozrejmých každodenných a v každodennom živote užitočných predstáv.

Zaujatím pozície „údivu“ voči svetu, „pochybovaním“, prípadne v „nude“ alebo v „hre“ dochádza k zastaveniu manipulácie s vecami a tým k možnosti prekonania naivity prirodzeného postoja. Teoretický postoj teda zaujímame ak doslova „necháme-svet-by?“. Ono „necha?-by?“ je druhom ľudského chovania – druhom ľudského vz?ahu k svetu, spojeným so slovom, s myslením (LOGOS). K teoretickému postoju sa totiž nedá vz?ahova? inak ako hovorením či oslovovaním (LEGEIN). Keďže si v teoretickom postoji uvedomujeme rozdiel medzi tým, čím daná vec „je“ a tým, „ako sa javí“, „ako je nám daná“, tak môže by? každá tematizovaná vec preskúmaná. Vec „nechám by?“ tak, že „označím“, „vyslovím“ čo tá vec „je“. To predstavuje „myslenie“, ktoré ako výsledok získava význam „slova“.

Vec je tvorená svojimi vlastnos?ami. Vlastnosti ale nie sú to isté čo vec. Ak napríklad pohár prefarbíme inou farbou, stále to bude ten pohár. Tu sa ukazuje, že sa vlastnosti môžu v istej miere meni?, pričom „vec“ zostáva stále tou „vecou“. Akási jednota tvoriaca identitu veci, ktorú nazývame „vecnos?“ (substancia), je teda niečím iným ako vlastnosti (akcidencie). Je spôsobom ako tu vlastnosti sú. V rámci prirodzeného životného postoja najčastejšie rozumieme pod „vecou“ jednotu „vecnosti“ a vlastností danej veci (jednotu „substancie“ a „akcidencií“). Inak povedané je „vec“ spojitos?ou látky a formy.

Vlastnos? (akcidencia) je podľa Hegela „všeobecnou bezprostrednos?ou“. „Bezprostrednos?“ tu znamená, že je „vlastnos?“ to, čo môžeme vníma? svojimi zmyslami na „veci“ priamo (bezprostredne). Vlastnos? je bezprostrednos?ou vďaka tomu, že je zmyslovým obsahom. Takto vnímame napríklad „bielos?“ pohára. Keďže vnímame niečo, čo môže, ako to „spoločné“, prináleža? mnohým veciam, je táto „bezprostrednos?“ „všeobecná“. Spomínaná „bielos?“ môže prináleža? okrem pohára napr. snehu, papieru atď. „Všeobecná bezprostrednos?“ je niečím takým, čo pripúš?a súčasnú existenciu mnohých rôznych vlastností. To chápeme v dvojakom zmysle. „Bielos?“ môže by? „bielos?ou“ iba pokiaľ máme predstavu o existencii „černe“. „Bielos?“ je ale zároveň niečím z oboru „vlastností“, ktoré chápeme odlišne oproti iným oborom, je práve „farbou“ a nie „tvarom“, „tvrdos?ou“ atď. „Všeobecná bezprostrednos?“ ako taká je „určitá“, je niečím, čo môže by? vnímané iba vedľa iných vlastností. Vlastnos? je teda niečo, čo je možné, iba ako mnohos? vzájomne rôznych vlastností. Tak si môžeme „bielos?“ predstavi? iba ako „niečo biele“, ako bielu plochu a podobne. Ak poznatky, ku ktorým sme zatiaľ dospeli zhrnieme, konštatujeme že: „vlastnosti“ vecí sú vzájomne nezprostredkovaná mnohos? „vedľa seba“ spočívajúcich „bezprostredných všeobecností“.

Vecnos? (substancia) je podľa Hegela „sprostredkovaným všeobecnom“. „Všeobecno“ tu znamená, že je vecnos? tým, čo „jednotí“ mnohos? rôznych vlastností. Tak je pohár tým, čo je biele, porcelánové atď. „Sprostredkované“ hovorí, že „vecnos?“ (pohár) nie je daná zmyslami priamo (tak ako napr. bielos?, tvar, veľkos?), ale iba prostredníctvom „vlastností“. „Sprostredkovanú všeobecnos?“ určuje Hegel ako „médium“, teda niečo, k čomu odkazuje mnohos? vlastností a tiež to, „čoho“ vlastnosti to sú. V prípade pohára jeho „čistý“, „rýdzi“ vz?ah k sebe samému. V tom sa skrýva poznanie, že je „vecnos?“ niečo také, ako „teraz, tu“. „Teraz, tu“ prítomná bielos?, porcelánovos?, určitý tvar atď. je pohárom. To však ešte stále nie je presné, pretože to v sebe nesie „ľahostajnos?“ vlastností navzájom a voči „teraz, tu“. Vec je niečím jednotným v silnejšom zmysle, a získa? toto jednotiace pojmovo je veľmi obtiažne. Hegel tak pristupuje v úvahe k „zlomu“, ktorý spočíva v tom, že sa od popisovania predstavy nejakej veci púš?a k úvahe o zmysle, k úvahe o tom, „čo znamená, že je niečo určité, čo znamená že sú vlastnosti určité“. To, že sú vlastnosti „určité“, znamená, že nemôžu by? voči sebe ľahostajné, ale táto „určitos?“ je ich vzájomným vz?ahom. „Určitos?“ vlastnosti znamená, že vlastnos? môže by? v „určitom“ vz?ahu k inej vlastnosti. Ak je napríklad vec biela, nemôže by? červená, môže by? však zároveň tvrdá, sladká atď. Svojou určitos?ou tak vymedzuje každá vlastnos? možné iné vlastnosti a je tak istým „svorníkom“ – je spôsobom, ako sa ona jednota vlastností veci deje. Zhrnutím sa dostávame k tomu, že: „vec“ je jednota mnohých „vlastností“, tzn. je štruktúrou v zmysle „substancie-akcidencií“, kde je „substancia“ čosi ako „teraz-tu“, „jedno“ a akcidencie predstavujú mnohos? „bezprostrednevšedného“.

Zaujatím „teoretického postoja“ rozlišujeme dve „sféry reality“. Rozlišujeme to, „čo sa nám javí“, teda zakusiteľný zmyslový svet, a to, čim veci „naozaj sú“, čoho sú tieto veci prejavom, teda svet ideí. Takýto postoj k svetu, určený slovne ako THEORIA, z gréckeho THEOS (boh) a HORÁO (vidie?), je „racionálnym“ (LOGOS) výkladom sveta. K „entitám“, ktoré nie sú pozorovateľné, a ak sa ich zmocňujeme „myslením“ určujú, čo „veci“ naozaj sú, môžeme zauja? v zásade tri možné postoje, ktoré označujeme ako ontologický, transcendentalistický a empirický. Ontologický postoj zaujímame vtedy, keď sa domnievame, že dané „entity“ „reálne“ sú. „Sú“ iným spôsobom ako „pozorovateľné veci“. Môžeme tak skúma? „ako sú“ vzhľadom k tým pozorovateľným, môžeme skúma? „súcnos? súceho“. Postoj transcendentalistický zaujímame vtedy, keď sme opatrní v domnienke, či dané „entity“ „reálne“ sú, alebo sú to iba isté štruktúry v našej mysli, prostredníctvom ktorých „vnímame“ pozorovateľné. Môžeme však o nich uvažova? ako o tom, čo musí „plati?“ vzhľadom k tomu, že to pozorovateľné je tak, ako je. Že teda „existujú“ v tomto zmysle „predpoklady možností“ toho pozorovateľného. Takýmto štýlom je otvorená cesta k hľadaniu „predpokladov možností skúsenosti“ a k jej analýze. Konečne empirický postoj zaujímame vtedy, keď sa domnievame, že dané „entity“ „reálne“ nie sú. „Reálne“ sú pre nás iba „fakty“, „fakty skúseností“. V rámci týchto troch postojov ma istú „prioritu“ postoj ontologický. Ak sme totiž schopní položi? otázku, či „za sebou“ skrýva tento zakusiteľný svet nejaký „svet ideí“, znamená to, že sme schopní rozumie? tomuto svetu práve ako „tomuto“ svetu. Máme teda širšiu predstavu o „svete“, než je tá, v ktorú veríme. Aspoň „pre nás“ teda „svet ideí“ existuje. Na to, aby sme mohli zauja? transcendentalistický alebo empirický postoj, na to, aby sme vôbec o niečom takom mohli hovori?, musíme predbežne zauja? postoj ontologický. Priorita ontologického postoja vychádza z toho, že človek sám je „ontologická bytos?“. Znamená to, že človek či chce alebo nechce, je vždy tak, že už rozumie bytiu. Nevieme čo je „bytie“, ale keď sme schopní pýta? sa takouto otázkou, pohybujeme sa už v istom rozumení voči onomu „je“, aj keď nemáme pojmovo fixované, čo ono „je“ znamená. Ontológia pritom nie je nejaká disciplína skúmajúca „bytie“, ale je druhom filozofovania - je druhom teoretického postoja z ktorého vyplýva špecifická problematika. Trom základným druhom „teoretického postoja“ - ontologickému, transcendentalistickému a empirickému, rozumieme ako druhom filozofovania a filozofii rozumieme ako „teoretickému postoju“.

Ak sme „filozofiu“ identifikovali s „teoretickým postojom“, je namieste otázka, aký je vz?ah medzi „filozofiou“ a „vedou“. Táto otázka môže by? zmysluplne položená iba ako otázka po vz?ahu „filozofie“ a tzv. „novovekej“ „experimentálnej“ vedy. „Vedu“ rozvíjanú v antike a stredoveku totiž môžme chápa? ako obor „teoretického postoja“. „Novoveká“ veda ale vystupuje voči filozofii ako niečo problematické, niečo, čo môže by? tematizované. Charakteristickým pre empirickú vedu je (podľa C. G. Hempela) tzv. „vysvetlenie-hľadajúce prečo-otázky“. Novoveká „empirická“ veda nevzniká ako „teoretický postoj“ púhou problematizáciou skutočnosti každodenného života, ale svojim zmyslom, povahou a charakterom sa javí ako sproblematizovanie vopred určené a vopred riadené. Novoveká veda je „metodicky abstraktná“ (Anzenbacher), pretože jej „prečo-otázka“ predpokladá, že sa pohybuje v ohraničenom poli možných odpovedí. Otázke „prečo je to tak, že...?“ rozumie v medziach otázky inej. Nezačína „sústredením sa na fakty“ a odmietaním „špekulácie o nich“, ale uvedomením, že niečo ako „reálne“, „empirické“ „fakty“ vôbec nie je – že „fakty“ môžu by? objavené a uchopené iba „pokusom“. Kladenie otázok tak na rozdiel od filozofie nie je bezpredpokladové, ale je vopred riadené „predbežným presvedčením o povahe univerza“ a má tak povahu „výskumu“. V tomto zmysle je „predbežným rozvrhom univerza“ istý „predpoklad“ (HYPOTHESIS). Novoveká veda je taktiež nutne „špeciálna“, pretože „hypotéza“ a jej vlastné „základné pojmy“, určujú charakter a šírku „poľa“ záujmu, „tému“ výskumu, teda určitú „predmetnú oblas?“ v ktorej sa bude výskum odohráva?. Zhrnutím doteraz nadobudnutých znalostí prichádzame k záveru, že je novoveká veda takým druhom pozorovateľského vz?ahu človeka k svetu, pre ktorý je podstatná štruktúra „hypotéza-experiment“. Táto štruktúra pritom neprináleží všeobecne „teoretickému postoju“, teda filozofii. Novoveká veda je preto nefilozofickým druhom poznania. Prostredníctvom svojich hypotéz buduje experimentálna veda istú „regionálnu ontológiu“, istý „náhľad na povahu skutočnosti“. Jej rozdielnos? voči filozofii spočíva okrem toho, že je konštruovaná „nereflektovane“, teda že je hypotézou často iba predpokladaná, taktiež v tom, že v istom zmysle „predbieha“ svet každodennej skúsenosti a „na ňom sa overuje“. Novoveká veda tak stojí na predpoklade existencie „vždy-už-známeho“ (MATHÉMA), ktoré poznala už antika, a matematika sa v novoveku stala synonymom vedeckosti ako jediná z antických vied. To, čomu hovoríme „matematizácia“ a čo je bytostne odlišné od filozoficky pojatého vedenia, je postavené práve na tejto principiálnej známosti povahy sveta.

Problematickos? vz?ahu „filozofie“ a „novovekej vedy“ vyús?uje do pokusov o vybudovanie jednotného, univerzálneho poznania. Tieto pokusy sú postavené na presvedčení o pôvodnej antickej jednote vied a filozofie. Filozofia ako „teoretický postoj“ bola chápaná ako štrukturovaná jednota, v ktorej mal svoje miesto taktiež výskum predmetných sfér, ktoré sú dnes témou experimentálnej vedy. Voči samotnej „empirickej“ „experimentálnej“ vede zaujíma filozofia spravidla stanovisko „filozofické“ alebo „scientistické“. Filozofické stanovisko vychádza z názoru, že je filozofia svojbytnou sférou kultúry, že je špecifickým druhom ľudskej poznávacej aktivity, ktorý plní špecifické funkcie. Pritom je veda jednou z možných tém jej záujmu. Stanovisko scientistické môže vychádza? buď z názoru, že je filozofia jednou z vied. V tomto prípade musí ujasni? svoj predmet vzhľadom k predmetom experimentálnych vied a zároveň preformulova? svoje výkazové a dôkazové metódy do podoby, ktorá sa používa vo „vede“. O to sa napr. pokúsil svojim traktátom (Tractatus logico-philosophicus) Ludwig Wittgenstein. Prípadne môže scientistické stanovisko vychádza? z názoru, že je filozofia „najobecnejšou vedou“, že je „vedeckým svetovým názorom“.

Autor tak v prvom oddiele filozofickej propedeutiky v postupných, na seba nadväzujúcich krokoch ukázal, ako je možné preklenú? prirodzený životný postoj a zauja? postoj teoretický – teda ako zača? filozofova? a ako sa v dôsledku toho zmení náš pohľad na svet.