Tonyho som stretol na moste.
Nakláňal sa s fotoaparátom v ruke a fotil vlny. Vídaval som ho tam niekoľko dní.
Nakoniec som predsa len nevydržal a spýtal sa: „Môžem sa spýta?, čo fotíš?“
Otočil sa ku mne. „Chceš vidie??“
Otvoril tašku a ja som do nej nakukol. Bola plná fotografií, farebných aj čiernobielych a na každej bol ten istý pohľad na rieku, a predsa vždy iný.
Končila jar a začínalo leto.
Spriatelili sme sa. Obaja sme milovali tú divokú rieku, čo sa valila mestom, akoby z iného sveta. Strávili sme pri nej celé leto.
Každý večer po práci. Či svietilo slnko, fúkal vietor, alebo pršalo, mlčky sme na ňu hľadeli, fascinovaní, zhypnotizovaní.
Keď nás omrzelo díva? sa, hádzali sme si lietajúci tanier. Dve tri hodiny, niekedy viac. Až kým sa zotmelo a my sme boli zrazu celkom unavení a zničení: zničení tak, že sme si mohli da? pivo a chutilo nám; nezhorklo v ústach a nevadilo, že ho pijeme v podzemnej krčme, kde sme ho píjavali tie dlhé noci pred letom s Lízou.
Niekedy sme nešli do krčmy, zostali sme na lúke pri rieke aj v noci, hľadeli sme na mesto z druhého brehu, fačili trávu alebo hašiš a pili lacné pivo, čo predávali v malom stánku, honosne nazvanom Propeler. Hovorili sme o Líze a bolo nám dobre.

Usmievam sa, keď na ňu myslím.
Keď myslím na to, ako raz pustila Wichita Lineman, skvelú pieseň od Johnnyho Casha, práve, keď som držal noviny. Bol neskorý večer, prišli sme z krčmy domov a ja som si unavene sadol v kuchyni a automaticky zobral do ruky noviny, ale nečítal som ich, len som sa na ňu nemohol pozera?, pretože som sa desil toho, ako mi uhýbala očami. Ona pustila tú pesničku a ja som si tými novinami zakrýval tvár. Predstavoval som si, kde sedí, a myslel na to, ako mi ju už raz pustila, v posteli, pred časom, nie dávnym, a predsa tak iným. Pesnička dohrala a ja som stále držal noviny pred sebou, a keď už som ich nemohol ďalej drža? bez toho, aby som neobrátil stranu, dal som ich dole, na kolená a videl som, že obaja máme vlhké červené oči.
Nepriznali by sme to ani za svet.
Akoby popieranie nelásky znamenalo ešte akú takú lásku.

„Musím ti poveda? ako sme sa zoznámili,“ Tony si nedočkavo zapálil cigaretu a podal mi ju na výmenu za môjho jointa. „V Saroyanovi. Bol som tam a bola tam ona a ja som sa na ňu pozrel a hovorím si, fíha!“
„Mladý, tak ma volala od začiatku. Mladý. Ktovie prečo. Vymenili sme si čísla a ja som mal kadejaké iné baby a tak som jej nezavolal, a potom sme sa znova stretli v Saroyanovi a ona mi vraví: ´Ty si mi vôbec nezavolal.´
´Mal som nejakú prácu, no, aj iné baby,´ priznal som sa.
A Líza našpúlila pery a usmiala sa: ´Jasné, aj ja som mala kadejakých chalanov.´
Skvelé, pomyslel som si.“
Poháre na stole sa zatriasli vždy, keď mávol rukou, čo Tony robil skoro stále, gestikuloval ako Talian, akoby chcel svoje chudé vysoké telo ešte viac zväčši? mávaním rúk.
„Alebo Aziatky. Krásne štíhle dlhonohé aziatky. Posledný večer, čo sme spolu v tomto meste pili, sedeli sme v Saroyanovi a zrazu prišla partia a medzi nimi presne moja aziatka. ´Prepáč,´ povedal som vtedy Líze,´ale toto, chápeš, to je môj sen. Musím ís?.´
´To je môj sen, mladý!´ vykríkla a normálne ma tým dostala. Zostal som s ňou, to sa nedalo, len tak od nej odís?.“

Niekedy sa stane, že stretneš ženu, ktorú si nevyberieš ty. Ona si vyberie teba. Prejde po ulici a chtiac nechtiac sa otočíš, chceš si chyti? pre seba viac tepla, viac ohňa, viac blízkosti, viac všetkého. Je to ako s hudbou. Aj keby si čo robil, ak sa raz narodíš ako muzikant, neutečieš pred ňou. Máš to v sebe. Neviem prečo, spomenul som si, ako sa ma raz Líza pýtala, či nie som smutný, že je moja milá v inom štáte, ako ja. Osamelý, v tomto, pre mňa cudzom, meste.
„Osamelos? to je potreba by? milovaný a potreba milova?. Ja som začal tým druhým, akoby to prvé ani neexistovalo.“
„Nerozmýšľaš nad tým, či s niekým nie je? Telefonujete si každý deň?“ pýtala sa ďalej Líza.
„Vz?ah je nepovinný, dobrovoľný a len keď taký zostane, má zmysel. Ak odíde, odíde. Budem môc? len dúfa?, že je š?astná. “
„Si krutý sám k sebe.“
„Som realista.“
„Môj priateľ chce, aby sme každý žili sám. Každý svoj byt, prácu, priateľov. Ale prečo, keď sme v jednom meste? A vraj raz prídu deti, uzavrieme dohodu, že sa budeme k sebe pekne správa?, a milova? sa, ma? stabilné manželstvo a domov, ale zostaneme slobodní. Až potom môžeme býva? spolu.“

Pozerám do kalendára. Dnes je to už skoro tri mesiace, čo odišla Líza a presne týždeň, čo odišiel Tony-do školy na druhý koniec sveta. Hádza? si tanier cez La Manche je hlúpos?. Keby sa dali otvori? okienka na lietadlách, možno by sme to skúsili. Môj krásny zelený tanier s červenou hviezdou by plachtil ponad oceán, slobodne, spokojne, zabudnutý a š?astný.

„Sľúbil som, že budem Líze venči? psa,“ vravel Tony pred odletom. „Mia je najlepší pes na svete. Ak ?a nepozná, pohryzie ?a, ale keď si ?a raz obľúbi, je to najväčší maznák. Keď som bol prvýkrát u Lízy na návšteve, sedel som v kresle a Mia sedela v kresle oproti mne a celý ten čas na mňa hrozivo vrčala, vycerené zuby, zdvihnutá horná pera. Polhodinu bezprestania, chápeš to? Keď začala Líza prespáva? v redakcii, spával som tam s ňou. Na zemi bol matrac zo starej postele. Prvú noc som si musel obidvoma rukami drža? krk, aby sa mi Mia doňho nezahryzla. Celú noc krúžila okolo nás, vôbec si neľahla, len chodila a škaredo na mňa zazerala. Musím zavola?, že kedy ho mám prís? vyvenči?. Aspoň raz.“

?ažko vidie? cez okno so zatiahnutou roletou do izby: tak sa díva každý cudzí do iného vz?ahu. Počuješ zvuk, niečo si predstavíš, ale nemusí to by? ono. A okrem toho - všetko filtruješ cez seba. Akokoľvek by si chcel niekomu pomôc?, kľudne aj svojmu najlepšiemu priateľovi, nemáš ako – si za oknom a môžeš sa len na neho usmia? a stá? tam, aby vedel, že si, a že si pripravený ho chyti?, keby chcel náhodou vyskoči?.
Aj keď stáva sa, že človek, ktorý vidí len lásku, nič iné na svete neuvidí.
Ako ja.
Môžem už len rozmýšľa?, aké to asi je, keď skáčeš z mosta do obrovskej rieky pod sebou, do hučiacej tmy, zdanlivo mäkkej, uprostred studenej noci. Nakloníš sa tak, akoby si chcel vypadnú?, a keď si to v poslednej chvíli, keď už naozaj padáš, rozmyslíš, už nemáš šancu vráti? sa. Možno cez deň, keď ?a niekto uvidí. Ale v noci? Akýkoľvek život je zrejme lepší, ako tých posledných pár sekúnd na vzduchu nad hladinou. A prvých pár pod vodou. Nikto nevie. Hm. Možno sa mi s ňou bude aspoň sníva?. Môžem len dúfa?, že je š?astná.
Zvláštne. Rieka, čo nás rozdelila, nás v podstate spojila.