Kniha predstavuje úvod do filozofického myslenia, ktorý sa opiera o filozofické témy. Ukazuje zároveň priame vz?ahy medzi filozofickým myslením a inými oblas?ami ľudskej duchovnej činnosti, predovšetkým vedou, ale aj umením, technikou, právom alebo náboženstvom.

Filozofia: medzi vedou, umením a mýtom
Starí Gréci hovorili chvíľam voľného času scholé. Rimania a od nich všetci ostatní toto slovo prevzali, a z neho taktiež vznikla naša škola. Dobre naloži? s chvíľou voľna scholé, je veľkým umením. Najlepšie to dokážu celkom malé deti. Všetko je pre nich nové, zaujímavé a napínavé. Dejiny filozofie začínajú historkou o gréckom filozofovi Thalétovi z Milétu. Vraj chodil po dvore a díval sa tak uprene na hviezdy, až zakopol a spadol do studne. Musela ho odtiaľ vytiahnu? obyčajná dievčina, ktorá učencovi povedala: „Čo nám chceš rozpráva? o nebi, keď nedokážeš poriadne chodi? po zemi?“ Platón raz napísal, že začiatkom každého poriadneho filozofovania je údiv, úžas. Je celkom možné, že mal pri tom na mysli práve Thaléta. Ľudia sa už pred tisícročiami začali stara? o to, prečo vlastne Slnko ráno vychádza. Výsledkom ich pozorovaní, starostí a premýšľania boli mýty. Podľa gréckeho mýtu je slnko ohnivým vozom boha Hélia, ktorý s ním každý deň prechádza oblohu, večer zájde do mora a do podsvetia, kde si ohnivé kone odpočinú a ráno ich Hélios zase zapriahne a vyjde s nimi na nebo. Hélios sa raz nechal uprosi? a požičal kone svojmu synovi Faetónovi. Ten ich ale nevedel riadi?, kone sa splašili a Faetón zahynul. Od tej doby Hélios vie, že svoj voz nesmie požiča?, a tak je isté, že zajtra s ním zase v poriadku vyjde tak, ako včera a pred tisíc rokmi. Vedci, filozofovia a malé deti sú všetci tí, ktorí dokážu nad niečím žasnú?. Medzi vedou a filozofiou je ale ešte iná, vcelku jednoduchá súvislos?. Tak ako sa z Thalétovho záujmu a z jeho pochybností postupom času vyvinula astronómia, vznikali aj ostatné vedy z pôvodne filozofických otázok. Na otázky, aké si neskôr kládli filozofovia odpovedal už pred nimi mýtus. A tak ako je veda die?a?om filozofie, je filozofia die?a?om mýtu. Veda, ktorá prišla ako posledná, sa k filozofii často nechce priznáva?. Podobne sa grécky filozofovia dištancovali od mýtu. Mýtus podľa nich nevie čo hovorí a nedokáže svoje názory zdôvodni?. Nevie a nemôže rozlíši? pravdu od zdania. Mýtus, filozofiu a vedu spojuje údiv a úžas nad svetom, nad tým, ako veci sú. Tuto základnú schopnos?, vidie? aj veci, ktoré väčšina ostatných nevidí a žasnú? nad nimi, majú spoločnú taktiež s umením. Filozofia a veda sa líšia od umenia a mýtu snahou o rozumové pochopenie a presné vyslovenie. Používajú pri tom pokiaľ možno záväzné pojmy v obecnej podobe.

Ako vidíme a počujeme
Z fyziológie vieme veľa o tom, ako funguje naše oko. Takisto vieme niečo o tom, ako sa zrakové informácie snímajú, dopravujú a spracovávajú v mozgu. Zrak je pre človeka tým najdôležitejším zmyslom, ktorý prijíma najviac informácií. Aj preto niekedy používame slovo „vidie?“ v ďaleko širšom zmysle. Vidíme to, čo máme pred sebou, na čo sa pozrieme. Šošovky v očiach nám premietajú obrazy predmetov na sietnicu a my vnímame rôznofarebné škvrny. Ak ale oči otvoríme, nevidíme žiadne škvrny, lež práve veci, predmety. Dokonca aj keď sa pozrieme na atramentovú škvrnu, máme sklon v nej vidie? nejakú vec. Na tom sú založené rôzne psychologické testy. Človek sa väčšinou pohybuje v prostredí, ktoré pozná, a aj keď príde do cudzieho bytu alebo do iného mesta, veci ktoré tam vidí, sú zase podobné. Takže človek spravidla „vidí“ tak, že pred sebou spoznáva predmety, ktoré už pozná. Keď sa stretne s niečím, čo ešte nikdy nevidel, snaží sa aspoň zisti? na čo sa to podobá. Človek vidí skôr tak, že poznáva známe predmety a veci, než by skúmal neznáme. Preto sa tiež tak jednoducho stáva, že prehliadne alebo sa spletie. „Vidíme“ často iba to, čo „máme“, niekedy dokonca iba to, čo chceme vidie?. Naše najdôležitejšie zmysly, zrak a sluch, majú veľmi odlišnú povahu. Očami sa môžeme pozrie? tam alebo inam a môžeme ich tiež zavrie?. Naproti tomu sluch je „všesmerový“ a nevypína sa úplne ani počas spánku. Zrak je hlavným zmyslom našej aktivity, sluch je skôr zmysel „obranný“. Zrak vytvára obraz sveta okolo, sluch je zase zmyslom jazyka a reči, komunikácie medzi nami. Ostatné „klasické“ zmysly, chu?, čuch a hmat, sú zase úplne iné. Sú to zmysly ako hovorí Kant „na blízko“. Ich informačný obsah nedokážeme ani zhruba odhadnú?, pretože nevieme, ako ho mera?. Nemajú pre nás zďaleka taký význam, ale dodávajú svetu punc skutočnosti. Človek za normálnych okolností nevníma „obraz“ a „zvuk“ zvláš?, ale dohromady. Jedno bez druhého pôsobí neprirodzene, niekedy smiešne a inokedy trebárs príšerne.

Vnímanie a pozornos?
Keď si človek sústredene prezerá drobný predmet, dáva si ho čo najbližšie k oku. Oko má veľmi široký zorný uhol. Optika oka ale nemá žiaden „zoom“ a bližšie než na nejakých desa? – pätnás? centimetrov sa už ani nedokáže zaostri?. V takých prípadoch potom nastupuje „zoom“ sústredenej pozornosti. Pozornos?, čiže sústredenie zámeru na určitú čas? zorného poľa, zrejme taktiež nejako riadi zaostrovanie očnej šošovky. To funguje úplne ináč ako automatické zaostrovanie fotoaparátu. Možno funguje na metóde pokusu a omylu, my sami o tom ale vôbec nevieme. Ak sa totiž niekam pozriem, oko sa zaostrí „samo“. Až vo chvíli keď to nedokáže, to jest ak stratí potrebnú pružnos?, musia pomôc? okuliare. Tie už ale samé „nerobia“ vôbec nič, iba mechanicky skracujú alebo predlžujú ohniskovú vzdialenos? šošovky. V rušnom prostredí človek dokáže sledova? čo mu hovorí druhý, aj keď je jeho hlas niekoľkonásobne slabší než hluk „pozadia“. Keď sa takýto rozhovor nahrá a reprodukuje, je mu rozumie? menej. Pri priamej komunikácii zrejme veľmi pomáhajú aj ďalšie zmysly. Aj zdravý človek rozumie lepšie, keď vidí hovoriacemu na ústa. Naše vnímanie teda nie je vôbec jednoduché. Zmysly nepredstavujú iba snímače a ja sám nie som záznamové zariadenie, ktoré iba verne registruje, čo sa kde šustne. Už pri samotnom vnímaní dokážeme silne ovplyvni?, čo uvidíme, čo budeme poču?, a čo sa stane „rušivým pozadím“. Tento výber sa pri tom vôbec nepodobá napr. filtrom, aké používajú zvukári. Nevyberáme si iba podľa výšky tónu alebo podľa smeru, odkiaľ zvuk prichádza. Rozhodujúcu rolu tu zrejme hrá naše zameranie, sústredenie a pozornos?.

Veci, slová a pojmy
Grécke logos znamená zároveň slovo, rozum aj zmysel. Ako deti sme sa naučili, čo sú to veci. Čo je stôl, stolička, strúhadlo, utierka. Postupom času k tomu začali pribúda? ďalšie „veci“, ktoré už nie sú tak pekne oddelené a prehľadné, nedajú sa vzia? do ruky a odnies?: schody a ulica, strom, záhrada a les, mrak na oblohe, mláka alebo chodník. A nakoniec sme poznali „veci“, ktoré už vlastne vecami nie sú: vietor a dážď, teplo a zima, ráno a večer, rados? a zlos?. V tej dobe sme už ale vedeli, že to, o čom chceme hovori?, musí ma? nejaké meno. Pomerne skoro sme sa takisto naučili, že to slovo neznamená iba jednu určitú vec, ale mnoho rôznych, podobných, možno i všetky dohromady. Takýmto názvom potom hovoríme pojmy. Pre všetkých z nás znamenajú viac menej to isté a znamenajú to vždy. Veci spravidla vidíme v nejakej súvislosti, najčastejšie v tej, že nám na niečo sú, majú pre nás nejaký význam. Malé deti sa môžu tak jednoducho hra? s čímkoľvek práve preto, že vidia predovšetkým významy. Skutočnos?, že veci môžu dostáva? a nies? rôzne významy a že človek bežne pracuje skôr s významami než s vecami ako takými, je pre nás veľmi dôležitá. Dovoľuje pochopi? nielen detské hry, ale i básnické a symbolické užívanie vecí, divadlo a náboženskú symboliku. Tam všade môžu obyčajné veci znamena? niečo neobyčajného – dostáva? iný význam. To, že sa so svetom stretávame hlavne prostredníctvom významov, môže život rôzne komplikova?. Tá istá vec môže ma? pre rôznych ľudí iné významy. Veda sa na rozdiel od bežného života snaží významy nejako skroti? a zavies? pre veci názvy pokiaľ možno jednoznačné, nezávislé na súvislostiach a hrách, ktoré s nimi práve prevádzkujeme. Pojmy sú veľmi jednoduchým a účinným prostriedkom, ako sa v nejakej oblasti vyzna? tak dobre, ako v našej kuchyni, kde pre väčšinu z nás pojmy pôvodne vznikli. Veda sa naviac snaží svoje predmety a pojmy nejako usporiada?. Zároveň sa snaží vytvára? a vymedzova? svoje pojmy tak aby nevznikali žiadne pochybnosti. Vedecké pojmy majú radu dôležitých predností. Sú stručné, určité a presné, dajú sa komukoľvek poveda? a dajú sa nauči?. Je to hlavne preto, že sa neodvolávajú na naše osobné skúsenosti.

Jazyk a myslenie
Silný dojem a zážitok, či už desivý alebo krásny, nápad, myšlienka, objav – to všetko je spočiatku „bez slov“. Až potom keď sa človek spamätá z prvého nárazu a začne nad vecou rozmýšľa? sa dostávajú do popredia slová. Myslenie neprebieha tak, že by človek najskôr niečo vymyslel, a až potom by začal potrebova? pojmy a slová, aby to povedal druhým. Myslenie potrebuje reč oveľa skôr, než začne hovori? a predáva?. Potrebuje ju k tomu, aby si vec nejako rozčlenilo a usporiadalo do akéhosi logického postupu. Až o takto spracovanej myšlienke sa dá s istotou poveda?, že to je myšlienka. Jazyk ktorým hovoríme, má svoje pevné a určité pravidlá. Nielen pravopisné, ale omnoho základnejšie. Hovoríme vo vetách a vety sa skladajú zo slov. Každé slovo má vo vete svoju úlohu a slová do viet nemôžeme kombinova? ľubovoľne. Sústavu jazykových pravidiel si človek plne uvedomí až keď sa začne uči? nejaký cudzí jazyk. Vo svojom vlastnom čiže „materinskom“ sa ich naučil akosi mimochodom už keď sa učil hovori?. Pretože tieto pravidlá nie sú iba pravidlami reči, ale taktiež pravidlami myslenia. Už naše vnímanie sveta, akonáhle otvoríme oči, tesne súvisí s jazykom a s jeho pravidlami. Aj keď o tom, čo vidíme, nehovoríme, predsa sa nám okolitý svet otvára prostredníctvom slov a mien. Súvislos? jazyka s myslením a dokonca aj s inteligenciou dokladá skutočnos?, že poruchy sluchu postihujú duševný vývoj die?a?a oveľa viac ako poruchy zraku. Akokoľvek je pre nás zrak zdrojom najväčšieho množstva informácií, základom nášho myslenia je reč a tá je v normálnom prípade závislá na sluchu a hlase. Jazyk nás, nenásilne a nepozorovane, tisíckami spôsobov vedie a núti myslie? a hovori? práve určitým spôsobom a nie inak. Každý jazyk má svoj fonetický systém, akúsi „abecedu“ zvukov, ktoré sa v ňom smú používa?, a iné do tohto jazyka nepatria. Potom je tu slovná zásoba, množina slov, ktorú má daný človek v jazyku k dispozícii. Táto zásoba, ktorú práve štúdiom a čítaním podstatne rozširujeme a meníme, taktiež silne ovplyvňuje naše myslenie. Ešte menej nápadné, a tím účinnejšie, sú jazykové zákonitosti, ktoré sa týkajú radenia slov do viet. Prípustné kombinácie slov, slovné druhy, väzby, fráze atd. Tieto jazykové pravidlá vznikali a vznikajú postupne a anonymne. Sú to akési stopy myslenia našich predkov, ktoré nás neustále vedú a ktoré aspoň niektorí z nás taktiež rozširujú, obohacujú, menia – hlavne básnici, ale i filozofovia. V tom, ako náš jazyk dodnes zachováva rozlišovanie rodu, je zreteľne vidie? odkiaľ kedysi vyšiel, a odkiaľ vychádza pre každého nového človeka - z domova a z rodiny. Práve tam dáva rozlíšenie „muž, žena a die?a“ nejaký zmysel. V základnej jazykovej situácii, čo je situácia rozhovoru, „osoba“ prirodzene označuje tri základné role. Toho, kto hovorí (ja), toho, ku komu hovorím (ty) a toho, o kom alebo o čom hovorím (on, ona). Dôležitá kategória, bez ktorej sa nemôže zaobís? žiaden indoeurópsky jazyk je čas. Čas je takisto podľa tisícročnej skúsenosti našich jazykov základnou kategóriou myslenia. Priamu súvislos? jazykových štruktúr a pravidiel s pravidlami myslenia, pre filozofiu objavil Aristoteles. Z tohto objavu potom vychádza logika, jedna z prvých špeciálnych vied, ktoré sa z filozofie vydedili a pokračovali vlastnou cestou. Na tuto stránku Aristotelovho myslenia naviazal začiatkom tohto storočia viedenský novopozitivizmus a tzv. Filozofia jazyka, ktorá je dnes v anglosaskom svete najrozšírenejšou filozofickou školou.

Človek na svete
Vo filozofickom zmysle ma svet (od známych vecí, ktoré vidím okolo seba každé ráno keď sa prebudím a otvorím oči, až po oblohu, Mesiac a hviezdy, Vesmír) sprevádza od rána do večera, od detstva do staroby, ako protiklad môjho bdelého vedomia. Nikdy nemôžem by? bez neho, nemôžem sa ho zbavi?. Jedine ak zaspím, omdliem alebo keď sa opijem, teda ak sa svojho vedomia zbavím. Prirodzeným stredom svojho sveta som vždy ja sám. „Ja“ nie som vo svete ako nejaký duch, ale vždy ako telo, ktoré je práve tu a nikde inde. Dívam sa vždy odtiaľ a môj pohľad je vždy práve môj. „Ja“ znamená vždy „ja-tu“, a taktiež „ja-tu-teraz“. Vo svete vždy platí nejaké hore a dole, ktoré si stále uvedomujem a ktoré mi pripomína zemská prí?ažlivos?. Moje telo je voči tomuto svetu istým charakteristickým spôsobom utvárané. Dobre to vynikne pri porovnaní so zvieratami. Vďaka vzpriamenej chôdzi sa pohybujeme menej isto, máme ale ďaleko širší rozhľad a dve voľné ruky. Oči máme vedľa seba, a dívajú sa dopredu. Preto máme lepšie priestorové videnie. Máme pomerne nenápadné ústa a potravu si do nich musíme podáva? rukami. Očami sa dívame dopredu a tak je človek asi jediný živočích, ktorý vidí čo je, „vidí si do úst“. V priestore priamo pred nami operujú aj naše ruky. Tým vzniká jedinečná možnos? niečo vzia? do ruky, poda? a prehliadnu? si zblízka. Vďaka spolupráci rúk a očí má človek pred sebou malý priestor, kam môže najlepšie sústredi? pozornos? a uplatni? svoje možnosti. Ako väčšina zvierat sme svojim telom tiež vo svete vždycky orientovaní dopredu. To je smer, ktorým sa obvykle pohybujeme, dívame, kam hádžeme a kam taktiež myslíme. Tak si predstavujeme aj svoj život. Minulé je „za nami“ a to, čo nás čaká je niekde „pred nami“. Takto sa „pred nami“ tvorí to, čomu potom hovoríme „priestor“. Ten má svoje hore a dolu, ďalej a bližšie a taktiež vpravo a vľavo. Abstrakciou a geniálnym zjednodušením veľkých filozofov, Euklida, Descarta a Newtona, z toho potom vznikol „trojrozmerný priestor“ geometrie. Ten sa však už neorientuje podľa nášho tela. Na svet neprichádzame sami a do samoty, ale medzi iných ľudí a ich pričinením. Človek je živočích, ktorý od počiatku žije v skupinách a sám by obstál ?ažko. Komunikácia s inými má pre neho životný význam. Ak sa ale chcem s niekým dohovori?, musím nejako preklenú? priepas? a rozdiel medzi mojím a jeho svetom. Všeobecná potreba predáva? si skúsenosti a vedomosti si vynútila pre človeka charakteristickú schopnos? abstrakcie. Abstrahujeme predovšetkým od seba samých, od svojho hľadiska, od orientácie vlastného tela, od svojej osoby. Svet a veci v ňom vidíme v perspektíve. Na obrazoch detí a starých maliarov sa nedá pozna? „odkiaľ“ sa dívajú. Maľujú veci a nie svoj pohľad na veci. Perspektívny pohľad je vždy z určitého miesta a každý z nás vidí spoločnú miestnos? inak. Plán či pôdorys je pre všetkých rovnaký a ak sa pomýlim, môže ma ktokoľvek opravi?. Svet, ktorý máme okolo seba, nás sprevádza po celý bdelý život. Nemôžeme sa ho zbavi?. Svojou telesnou schránkou sme v ňom pevne zakotvení a v priebehu života do neho ďalej prenikáme a prerastáme ho. Na telo nadväzuje účes, oblečenie, šperky a ozdoby, nábytok a byt. Náš vz?ah k svetu ale môže by? zakaždým iný. Najčastejšie, ako hovorí Martin Heidegger, je to vz?ah obstarávania. Tam, kde sa človek svojmu obstarávaniu venuje najviac, čiže doma alebo na pracovisku, vytvára okolo seba charakteristické usporiadanie vecí, ktoré k tomu používa. Poriadok nie je na stole, ale v našej hlave. Až odtiaľ sa dostáva do sveta či na stôl. Iný spôsob vz?ahu k svetu charakterizuje vedca, ktorý niečo skúma. Vedec musí udržiava? voči svojmu predmetu chladný odstup, a ďalej je pre vedecký postoj príznačná snaha o prehľad. Vo vz?ahu človeka k svetu jazyk rozlišuje medzi „by?“ a „ma?“. Nie je tu ale ostrá hranica: „ja“, ktoré ako by bolo kdesi uprostred, „má“ najskôr svoje telo a svoje starosti, potom šaty a oblečenie, potom príde byt a všetko ostatné. Tak je človek do sveta pevne zasadený, prerastá do neho a pokračuje v ňom. Rozdiely sú v tom, ako s tým, čo máme, zachádzame, akú to má pre nás úlohu. To, čo máme, nám určite život umožňuje a činí príjemnejším, zároveň sa o to však musíme stara?. Tak sa veci stávajú našimi vecami, ale súbežne s tým sa i my sami stávame akosi „ich“.

Mýtus a logos
Najstaršie stopy toho, ako sa človek zaoberal svetom, svedčia o tom, že tento prvý vz?ah bol náboženský. Človek cíti vo svete prítomnos? niečoho mocného a veľkého, na čom závisí i jeho osud, a snaží sa tieto božské sily oslovi? a nakloni? si ich. Neskôr sa odvažuje túto skúsenos? s tajomstvom sveta vyjadri? slovami, symbolickým výkladom. Takýmto posvätným výkladom, ktoré chcú predvies? a zachyti? záhadu sveta a života v ňom, pôvod vecí, vz?ahy medzi nimi, vz?ah človeka k svetu, jeho osudovú určenos? a mnoho iných základných vecí, hovoríme mýty. Mýtus nie je výklad v dnešnom zmysle slova (grécke mythos znamená reč, rozprávanie), nie je to popis. Je to pokus uchopi? a vystihnú? záhadu sveta a človeka v ňom niečím prehľadným a známym, ľudskou rečou. Mýtické rozprávanie predstavuje Vesmír a prírodu ako niečo ľudsky blízke a vcelku podobné, príbuzné. Nerozkladá a nerozoberá prírodu na jednotlivé zložky a časti, ale ukazuje ju ako ľudský alebo skôr nadľudský príbeh. Tým, ako prírodu a svet znázorňuje a približuje rečou, je ale mýtus zároveň svedectvom toho, ako sa človek z prírody sám vydeľuje, začína ju pozorova? a zaujíma? k nej istý odstup. Mýtus nie je iba pozorovanie, popis, umelecké dielo. Je to predovšetkým náhľad do hĺbky sveta, do jeho základov a do sveta božských síl, ktoré ho riadia. Svet vzniká božským jednaním a to ho ako poriadok, svet, kozmos tiež udržuje. Človek, ktorého celý život na tom bezprostredne závisí, sa na tejto práci musí podieľa? hlavne tým, že podporuje dobrých bohov, ktorí stoja na jeho strane, pomáha im zaháňa? zlých a stará sa o to, aby prvotný čin, ktorým bohovia svet stvorili, nezanikol a nestratil sa. Preto ho musí symbolickým spôsobom pravidelne opakova?. Mýtus nie je iba rozprávanie, ale taktiež prejav určitého porozumenia sebe a svetu, ktorý sa vyznačuje niekoľkými charakteristickými rysmi. Predovšetkým je to rozprávanie; moderne povedané, intuitívne a celkové: nerozoberá a neporovnáva, ale vžíva sa a chápe vcelku, na základe blízkosti a podobnosti. Po druhé je symbolické, to jest nezjavuje pomocou pojmov, ale pomocou obrazov, typických situácií a hlavne postáv, osôb. Po tretie hovorí, čo hovorí, a nepripúš?a žiadne otázky, nieto ešte pochybnos? alebo kritiku. Zato ponúka istotu a bezpečie. Po štvrté je nesmierne pôsobivý, umelecky vyzretý dlhým používaním a rozprávaním, takže má blízko k tomu, čo neskôr C.G. Jung nazve archetypy. Po piate je výrazne kolektívny. A nakoniec vštepuje človeku, že jeho základnou povinnos?ou je stara? sa o zachovanie pôvodného stavu, zlatého veku na počiatku, ktorý zostáva trvale platným a záväzným vzorom správneho jednania. Typickým príkladom mýtického jednania na obnovu sveta sú novoročné rituály. Z chatrných pozostatkov tohto obradu, ktoré dodnes prežívajú ako karneval alebo silvester, nemožno ani tuši?, o akú vážnu vec sa kedysi jednalo: na dokonalom a úspešnom, to jest presnom a správnom prevedení závisela budúcnos? kmeňa. V mýtickom porozumení svetu žili ľudia tisíce rokov, nie je teda divu, že stopy týchto postojov dodnes pretrvávajú v spoločnosti ako povery a zvyky (hlavne novoročné, veľkonočné, svadobné a pohrebné) a v ľudskom nevedomí ako symboly a archetypy. Ako sa ľudský život menil, hlavne vznikom miest a migráciou obyvateľstva, strácal mýtus svoju presvedčivos? a záväznos?. Nastala doba, keď mýtus prestal plati? a stal sa podivnou poverou. Veľmi sa o to pričinil i nový spôsob chápania sveta, založený na pozorovaní, kritickej diskusii a sústavnom užívaní rozumu. Grécke logos znamená slovo, ale tiež zmysel, rozum, neskôr i pomer, číslo a dokonca i účet. Nový spôsob porozumenia svetu má svoje charakteristické rysy. Je hlavne založený na slovnom vyjadrení, popise skutočnosti. Po druhé slovný popis umožňuje diskusiu, otázky a kritiku. Každé slovné tvrdenie priamo nabáda pýta? sa prečo. Po tretie, akonáhle sa pohybujeme v popisnom jazyku a v reči, pohybujeme sa aj v oblasti rozumu. Pravidlá rozumu sa presadzujú rečou. Po štvrté, rozumové istoty sa neopierajú o kolektívne autority, ale o vlastný náhľad, evidenciu, takže presvedči? sa môže a aj musí každý sám. A konečne poznávanie, pozorovanie i úvaha sa týkajú toho, čo je tu a teraz, mieria k prítomnému a nie k dávnej a bezčasovej minulosti. Niektoré rysy mýtického videnia sveta ale žili ďalej, nielen u malých detí. Celkové videnie, symbolickos?, užívanie typických obrazov a postáv charakterizujú aj naďalej umenie, výtvarné rovnako ako slovesné. Nielen umenie, ale i poznanie a veda v poslednej dobe pocítili, že sa im s rozpadom mýtu čosi vytratilo. Pojmovému, čiže diskurzívnemu mysleniu, zameranému na stálu kontrolu a kritickos?, zreteľne uniká celok a zmysel toho, čo skúma. Preto sa filozofia tohto storočia tak zblížila s poéziou, literatúrou a umením. Niečo úplne iné sú ale pokusy o oživenie mýtu ako kolektívnej životnej istoty, ktorá človeka zbavuje povinnosti myslie?. V tomto storočí vyvrcholili v „mýtoch“ totalitných hnutí, v „Mýte 20. storočia“ A. Rosenberga a v mýtickej zložke komunizmu. Tieto falošné mýty sú už iba nástrojmi násilného zháňania do húfu, ideologickej manipulácie davom a „istota“, ktorú ponúkajú, je v skutočnosti celkom cynická. Je to brutálna sila diktátora, ktorý rozdrví každý odpor. Keď ale padne diktátor, celý „mýtus“ praskne ako bublina.

Ja a ty
Kedykoľvek premýšľam, premýšľam vždy ja, aj keď si to výslovne neuvedomujem. Na tom založil svoju filozofickú istotu Descartes. Moje premýšľanie nutne vychádza zo mňa a ku mne sa zase nejakou okľukou vracia. Preto sa mu tiež hovorí „reflexia“, čiže odraz. Druhí ľudia sa v našom živote objavili v istom zmysle skôr než my sami. Až okľukou cez to, čo počuje od rodičov, sa die?a učí samé seba označova? ako „Markétka“ a až potom pochopí, že rovnako ako rodičia môže aj ono hovori? „ja“. To nie je iba otázka jazyka a slov, pretože naše „ja“ sa nerodí hotové. Je v malom die?ati iba ako pripravená možnos?, ktorú je potrebné najprv prebudi? a pestova?. Ja je vždy „tu“, nikdy nie „tam“, a je vždy „teraz“. Presnejšie povedané, naše vedomé ja pre každého z nás definuje, kde je „tu“ a čo je „teraz“. „Opak“ ja potrebujeme vždy, aby sme sa odlíšili buď od toho, ku komu hovoríme („ty“), alebo od toho, o čom hovoríme („tamto“, „oni“). Ja sa teda vyskytuje vždy iba v nejakom vz?ahu, ako jeden z pólov tohto vz?ahu. A pretože je tých vz?ahov veľmi mnoho a „ja“ je akýsi ich spoločný bod alebo priesečník, stáva sa pre nás niečím viac určitým, upevňuje sa a vzniká tak niečo, čomu hovoríme osoba. Ja je ale prvou osobou iba z hľadiska dospelého či dospievajúceho človeka. Filozofická, a v ešte ďaleko väčšej miere vedecká reč hovorí akosi ku komukoľvek, je určená všetkým a nikomu zvláštnemu. Preto má ten charakteristický rys, že hovorí o niečom, ale nie k niekomu. Preto sa väčšinou odohráva v tretej osobe a iba občas sa v nej mihne nejaké „ja“. Práve naopak je to v bežnom živote, v literatúre a v poézii a samozrejme tiež v náboženskej reči. Tu všade je osou reči „ja“ a „ty“ (prípadne zdvorilé „vy“). Ľudia tu totiž niekedy hovoria o niečom, ale vždy k niekomu. Hovorím, jednám, ale tiež pozorujem a počúvam vždy „ja“. Rozdiel je teda v tom, ku komu sa v danej chvíli a v tej - ktorej činnosti vz?ahujem. „Ty“ je vždy živý človek. Je iba jeden, má svoje vlastné meno a ja viem, že i on sa na mňa díva podobne. Túto súmernos? vo vz?ahu ja – ty vyjadruje pohľad do očí, ktorý mnoho ľudí ?ažko znáša. Vo vz?ahu ja – ty stoja proti sebe práve dvaja určití ľudia, každý sám, a tak tu vzniká taktiež istá zodpovednos? za to, čo si povieme alebo urobíme. Nie je na koho sa vyhovori?. V stretnutí s „ty“ nehovorím iba „ja“, ale musím tiež počúva?. „Ty“ ma svojimi replikami, odpoveďami stále vyvádza z mojich vlastných myšlienok a núti premýšľa? o veciach, na ktoré som sám neprišiel, alebo ktorým by som sa radšej vyhol. Preto má skutočný rozhovor takú cenu, a preto býva tak nepríjemný. Symetrický vz?ah tiež nastavuje každému „ja“ akési zrkadlo: „ja“ vidím „teba“, ale často premýšľam i o tom, ako „ty“ vidíš „mňa“. Vz?ah ja – ty však často býva ešte zložitejší a niektorí filozofovia sú presvedčení, že to je skôr pravidlo. Podľa Emmanuela Lévinasa stojí druhý vždy „nado mnou“, tak ako kedysi matka alebo otec. Taktiež je podľa neho mier „schopnos? a ochota hovori?“ a spravodlivos? spočíva v tom, že ku druhému pristupujem priamo, tvárou v tvár, a nie zozadu či zboku. O vz?ah ja – ty sa opiera biblické „čo nechceš, aby ti činili iní, nečiň ani ty im“, rovnako aj Kantova morálka. Vz?ah ja – ono, je ďaleko jednoduchší. Myslím, hovorím, jednám v ňom iba ja, „ono“ z definície nehovorí a „on“ tu možno ani nie je. Hovoríme o ňom, nie k nemu. Na tomto vz?ahu je založená novoveká predstava mysliaceho a poznávajúceho, činného „subjektu“ (mňa) voči pasívnemu, poznávanému „objektu“, veci, predmetu, „ono“. Tento vz?ah stiera rozdiel medzi človekom a vecou. S jednotlivým človekom a s malou skupinou sa môžem stretáva? ako s „ty“. Ako náhle je „ich“ príliš mnoho, musím „ich“ vníma? ako húf alebo masu a tak tiež jedna?. V moderných masových spoločnostiach sa tomuto vz?ahu nemôžeme úplne vyhnú?, mali by sme však stále pamäta? na to, že je v istom ohľade núdzový, nedokonalý, nedôstojný a nebezpečný. Koncentračné tábory tohto storočia s celým premysleným systémom, ako ľudí postupne zbavova? najskôr slova, potom mena, tváre, individuality a dôstojnosti a potom ich očíslovaných chladnokrvne likvidova? alebo dokonca používa? ako surovinu, sú v týchto masových spoločnostiach vždy možné a ľudia, zvyknutí manipulova? masami bezmenných, prirodzene strácajú ľudské zábrany.

Jednanie a sloboda
Skutočné ľudské jednanie sa vyznačuje hlavne tým, že nie je iba reakciou na nejaký podnet, ale je niečím viac. Jednajúci človek využíva svoje schopnosti zauja? voči podnetu istý odstup. Najskôr vyhodnotí situáciu, uváži alebo vymyslí možnosti a potom sa pre niektorú z nich rozhodne. Tato nepochybná skúsenos?, že môžem jedna? inak, mnohými rôznymi spôsobmi, teraz alebo neskôr, sám alebo s niekým, že môžem jedna? (alebo nejedna?) „podľa svojho“ - že ma teda podnet neurčuje, nedeterminuje - je základom toho, čomu hovoríme sloboda. Dnes sa skôr kloníme k názoru, že otázku, či je sloboda „skutočná“ a človek teda nepodlieha determinácii okolnos?ami, alebo či je iba zdanlivá, nemôžeme vyrieši?, a že teda urobíme najlepšie ak sa jednoducho pridržíme svojej skúsenosti. A tá nám hovorí, že môžeme rozmýšľa? a rozhodnú? sa. Jednanie je viac ako iba reakcia predovšetkým preto, že sleduje nejaký cieľ – cieľ, ktorý je môj, nie je iba vynútený okolnos?ami. Schopnos? nachádza?, hodnoti? a vytrvalo sledova? nejaké viacmenej vzdialené ciele, ktoré nie sú na dosah ruky, ktoré nemám priamo pred očami – jedným slovom cieľavedomos? – je tiež jedným z významných rysov človeka a jeho jednania. Reakcia je reakciou na nejakú príčinu, ale jednanie je vždy zamerané k nejakému cieľu. Pretože aj keby bolo vyvolané nejakým podnetom, predsa sa z tohto podnetu nedá úplne vysvetli? a podstatne ho presahuje. Ničím nevyvolané, nevyprovokované jednanie si jednajúci zrejme dobre rozmyslel, preto ho pokladáme za slobodné a to znamená, že jeho pôvodca za neho nesie plnú zodpovednos?. Moja sloboda, ktorú zakúšam ako čosi vnútorné, je pre mňa samého väčšinou príjemná a cenná a dáva mi do ruky značné výhody, napríklad práve v tom, že môj prípadný protivník do poslednej chvíle nevie, čo urobím. Z rovnakého dôvodu však môže by? sloboda druhých, ktorú vnímam ako vonkajšiu, ako ich možnos? a voľnos?, pre mňa prekážkou, nebezpečím. Preto sa ľudia, hlavne vyššie postavení a vládnuci, odjakživa pokúšali rozširova? svoju slobodu a obmedzova? slobodu tých druhých. Sloboda je predovšetkým obmedzená už sama v sebe. Slobodné je len také jednanie, ktoré sa robí s istým odstupom, s chladnou hlavou. Človek, ktorý iba reaguje, urobí, čo mu prvé napadne a čím si vyleje zlos?, nie je slobodný, robí iba čo musí. Že sloboda znamená hlavne skrotenie „vášní“ je hlavnou témou neskoršej antickej filozofie, najmä stoickej, odkiaľ túto tému prevzalo taktiež kres?anstvo. Sloboda je úzko spojená s rozvahou a rozumom, a aj zarábanie je v antickom pojatí práve vzdelávaním ku slobode. Jednanie je ďalej slobodné práve a len vtedy, keď so sebou nesie zodpovednos? jednajúceho: „Ja za to ručím“. Tým sloboda súvisí s nejakým „ja“, ktoré si pamätá a ktoré si pričíta aj vzdialenejšie dôsledky svojich činov. Zodpovednos? a dôsledky sú tiež hlavným dôvodom, prečo sa človek svojej slobody často obáva a niekedy sa jej dobrovoľne a rád vzdá. Bežné občianske vz?ahy medzi ľuďmi sú možné iba tam a iba do tej miery, pokiaľ sa všetci navzájom pokladajú za slobodných a podľa toho sa tiež správajú. Oblas?, kde ľudská sloboda pôsobí najväčšie problémy, je oblas? vedy. Sloboda z definície označuje jednanie, ktoré sa nedá plne vysvetli? z nejakých príčin, je zvonku nepredvídateľné a neopakovateľné. Pre vedeckú metódu to potom znamená, že jednanie, ktoré pokladáme za slobodné, nemá zmysel vedecky skúma?. Vedy, ktoré sa samé bez predpokladu slobody nezaobídu - napr. história - musia tento problém rieši? inou metódou, kdežto napr. medicína alebo psychológia máva sklon slobodu proste ignorova? a ľudské jednanie chápa? ako chovanie (angl. behaviour) alebo reakciu na stimuly. Pokiaľ sú si všetci zúčastnení dobre vedomí, že je to iba metodické zjednodušenie, nemôže by? proti tomu námietok. Klasickú otázku, či teda človek je alebo nie je slobodný, ktorá zamestnávala od stredoveku všetkých významných filozofov a teológov, môžeme dnes skôr poklada? za otázku pohľadu. Ďaleko hlbšie do predstáv o slobodnom ľudskom „ja“ zasiahla v tomto storočí hlbinná psychológia. Jej zakladateľ Sigmund Freud dokázal celú radu ľudských psychických problémov nielen vyloži?, ale na základe svojho výkladu tiež lieči?. V psychických problémoch i v prerieknutiach sa podľa neho prejavuje ľudské nevedomie, oblas?, kam človek pod tlakom spoločnosti zatlačuje „nevhodné“ priania a myšlienky, hlavne sexuálne. Jadro ľudskej osobnosti tvorí nielen vedomé a dospelé „ja“, ale taktiež nevedomé a potlačené „id“ (ono) a potlačujúce „superego“ (nad-ja), odpovedajúce tomu, aký si človek vedome myslí, že by mal by?. Nevedomie sa dostáva k slovu hlavne vo sne a všade tam, kde je kontrola vedomia oslabená. Ak je „pretlak“ nevedomého príliš silný, prejaví sa psychickými problémami. Filozofickým výsledkom Freudovej práce zostáva prinajmenšom to, že i tradičná predstava slobodného a zodpovedného ja, ktoré je v plnej miere pánom svojho jednania, je zrejme tiež metodické zjednodušenie, nie plná skutočnos?. Freudov žiak Carl Gustav Jung vyšiel zo širšej skúsenosti. Fenomén nevedomia, ktorý podstatne rozšíril, nie je pre neho iba smetiskom nežiaducich myšlienok, ale tiež zdrojom nápadov a tvorivosti vôbec. V tomto nevedomí našiel tiež významnú vrstvu, ktorej obsah nie je špecifický pre každého jednotlivca, ale spája ľudí istej kultúry, spoločenstva atd. - tzv. kolektívne nevedomie. Táto vrstva úzko súvisí aj s náboženskými a kultúrnymi prejavmi človeka.

Hra
Pozoruhodným svedectvom o tom, ako si človek oddávna predstavoval svoj život a svoje človečenstvo, je nesmierne rozmanitý a všade prítomný fenomén hry. Hru možno robí hrou práve to, že akosi prehráva skutočný život, že je to akýsi umelý model života a sveta. Aj hudobná hra vlastne vytvára akýsi vlastný „svet“, do ktorého hráči i poslucháči na chvíľu vstúpia, aby sa zbavili toho obyčajného sveta tam vonku. O divadle alebo športe ani nehovoriac. V pomere k životu je to teda hra, ktorá sa snaží nejako odlíši? od života, nie naopak. Preto sa ľudia pri hre často prezliekajú a hrajú často na zvláštnych miestach, kde sa nič iné nerobí. Tým sa svet hry podobá posvätnému. Každá hra je striktne obmedzená, v priestore i čase, a to spravidla už dopredu. Tento vymedzený priestor a čas je nejako oddelený od ostatného sveta: bielou čiarou alebo oponou, píš?alkou alebo zvoncom. Hra sa teda vydeľuje z ostatného sveta a stavia proti nemu ako zrkadlo. Priestorové aj časové oddelenie zdôrazňuje, že tu bude všetko inak. Záväzky a povinnosti zo sveta hry neplatia mimo nej a naopak. Postavenie i privilégia sú neprenosné. To znamená: ak si v hre, neboj sa by? slobodný. Každý typ hry zdôrazňuje nejaké stránky života, dáva účastníkom i prípadným divákom alebo poslucháčom príležitos?, aby si ich precvičili bez obáv z následkov a za vhodne idealizovaných podmienok. Prítomnos?ou pravidiel a rozhodcu sa hra ďalej výrazne odlišuje od skutočného života. Povrchný pozorovateľ by si mohol myslie?, že takéto obmedzenia obmedzujú aj tvorivos?, ale opak je pravdou. Ľudskú tvorivos? nepovzbudí nič tak, ako pevné obmedzenie. Prítomnos? pravidiel a rozhodcu ďalej zdôrazňuje nekompromisnú snahu o spravodlivos?. V každej hre jeden z hráčov začína a druhý odpovedá. Tým hra predvádza niečo, čo je pre každé ľudské jednanie typické. Niečo, čo by sme mohli nazva? „vymedzenou slobodou“. S využitím priaznivých okolností hry ako takej, to jest v spravodlivom prostredí a bez trvalých následkov, si tak ľudia môžu neustále prežíva? a cviči? jeden zo základných rysov svojej existencie, totiž stretávanie slobôd, ktoré na seba narážajú a navzájom sa obmedzujú. Na tom nám často záleží ešte viac než na ví?azstve. Kto si chce „dobre zahra?“, vyberie si vyrovnaného súpera a nie začiatočníka, ktorého by jednoducho porazil. Kto chce vyhra?, musí iste niečo vedie?, ale musí ma? naviac ešte š?astie. Túto nesmierne dôležitú stránku zdôrazňujú tzv. hazardné hry. A nakoniec si v hre človek zvyká nielen slávne ví?azi?, ale tiež dôstojne prehráva?.

Reč ako hra
Gramatika, fonetika a slovník predstavujú iba súhrn pravidiel a možností, ktoré nám dovoľujú myslie?, hovori?, písa? a rozumie?. Ako každá iná možnos? však aj jazyk skutočne „existuje“, iba keď ho niekto používa, keď ho uplatňuje, keď ním hovorí. Tým sa jazyk nápadne podobá hre. Hra je tiež súhrn možností a pravidiel, ktoré si hráči obvykle sami nevymysleli, ale ktoré prijímajú a v rámci daných možností potom rozohrávajú svoju vlastnú a jedinečnú hru. Podobne ako hráči vstupujú aj hovoriaci ľudia do sveta pravidiel reči a rozohrávajú tam akúsi hru, pri ktorej sa jednotliví účastníci svojimi „?ahmi“, to jest výpoveďami, rôzne striedajú. Pritom možných typov jazykových hier je nepreberné množstvo, od úplne „hravých“ cez sú?aživé a bojové až po hrozivo vážne a tragické. Pretože o jazykových hrách väčšinou neplatí, že by boli oddelené od ostatného života, že by sa do nich nepremietali skutočné pomery ani že by ich výsledky nemali žiadne trvalé následky. Práve naopak. V jazykovej hre totiž väčšinou nejde iba o ňu samotnú. Je vždycky zasadená do nejakých súvislostí a účastníci pomocou nej často sledujú nejaké záujmy a ciele. Rozhovor je vlastnou podobou rečovej hry. Na rozdiel od prednášok a iných monológov, ktoré väčšinu účastníkov „redukujú iba na uši“ (F.Rosenzweig), je rozhovor ďaleko bohatší a obsahuje mnoho nepredvídateľného. Pokiaľ sa rozhovor podarí, mohli by sme poveda? „ujme“ - ako skutočný rozhovor, slúžia v ňom jeho účastníci iba ako rozohrávači myšlienok a tém. Ako náhle sa však rozbehol, bude to on sám, ktorý ich neúprosne povedie od jednej zápletky k druhej vo svojej vlastnej logike nosnej témy. A kým sa mu účastníci dokážu skutočne odda? či zveri?, dovedie ich niekam, kam by sa nikto z nich sám nedostal - až do tej miery, že po vydarenom rozhovore si človek ?ažko spomína, kto čo povedal. Vie iba, že „to tam bolo“. Pretože je rozhovor čírou prítomnos?ou, pravým časovým dejom, nedá sa v ňom nič preskoči? a nič urýchli?, všetko musí pokračova? prirodzeným tempom a v prirodzenom poriadku. Preto tiež nemôže by? nekonečne dlhý. Čím by rozhovor mal a mohol by?, je najlepšie vidie? vtedy, keď sa nepodarí alebo zvrhne. Typický sprievodný jav falošného rozhovoru je skákanie do reči. Rozhovor je inštitúcia bytostne demokratická, až rovnostárska. Preto mu nesvedčia ani diváci. Vadí tu aj každá autorita, skutočná aj domnelá, buď preto, že sa príliš presadzuje, alebo preto, že sa tí druhí ostýchajú. Rozhovor je skutočne rečová hra, hra s nenulovým súčtom, ktorá môže da? viac, než do nej účastníci priniesli.

Čas
O čase napísal veľký kres?anský filozof Augustin výstižnú vetu: „Keď sa ma niekto nepýta, viem dobre, čo je čas; keď sa ma niekto spýta, neviem, čo by som odpovedal“. Jeho slová platia po pätnástich storočiach rovnako ako vtedy. Presný čas je vždy „teraz“ a nedá sa opakova?. Presný čas je skrátka akýsi údaj, číslo, ktoré sa kedysi počítalo podľa Slnka. Preto stále počítame na roky, mesiace, dni a hodiny, aj keď ich už dnes odmeriavajú presné elektronické hodiny. Túto predstavu nájdeme už u Aristotela, ktorý napísal, že čas je počítaný pohyb vzhľadom k tomu, čo je skôr a čo neskôr. Jeho prítomnos? musí obsiahnu? celok toho, čo práve robí alebo čoho sa účastní. Inak by vec nedávala zmysel. A pretože si ľudia počas storočí vyskúšali, že normálny človek dokáže dáva? pozor, čiže by? „pri tom“ asi hodinu, nanajvýš dve, stanovili si, že by hodina v škole, film, koncert, bohoslužba ani futbalový zápas nemali trva? dlhšie. V opačnom prípade by totiž účastníci začali zaspáva?. Prítomnos?, v ktorej stále žijeme, je teda pomerne zložitá štruktúra. Na jednej strane zadržiavame to, čo už utieklo, a na druhej zasa očakávame to, čo práve prichádza. Toto zvláštne spojenie uplynulého a očakávaného (Edmund Husserl to nazýva „retenciou“ a „protenciou“) v jedinú prítomnos? je jadrom fenoménu času. Podobne ako sa v prítomnosti spojuje minulé s budúcim, spájajú sa aj jednotlivé časové celky do väčších a väčších, až do celku našej životnej skúsenosti. Pri bližšom premyslení sa ukáže, že na tejto schopnosti podrža? ako prítomné aj to, čo už uplynulo, sa zakladá aj možnos? „počítania“ pohybov. Aristoteles hovorí, že tu vedľa počítaných pohybov musí by? aj niečo, čo počíta, totiž duša, ktorá počítané pohyby zadržiava. Retencia je niečo iné než pamä? a spomienka. O uplynulej časti prítomného deja nemôžem dos? dobre poveda?, že by som si ju „pamätal“. Pamätám si veci, ktoré už uplynuli nadobro. V spomienke sa ukáže, že to, čo si pamätáme, nie je nejaký lineárny záznam, súvislá stopa uplynulého času. „Nudné pasáže“ nášho života sa v pamäti zobrazia iba veľmi sumárne, prípadne vôbec nie, ale na dramatické a zaujímavé chvíle, hlavne z detstva, si dokážeme spomenú? s pozoruhodnými podrobnos?ami. Rekonštruova? vlastný život „tak, ako skutočne bol“ je pre nás veľmi ?ažké, ak nie nemožné. Naša pamä? totiž nie je ani súvislá, ani „datovaná“, ako by povedal historik. Na otázku, kedy sa to stalo, mi pamä? žiadnu odpoveď nedáva. Dokonca ani o poradí spomienok a zážitkov, pokiaľ spolu nejako priamo vecne nesúviseli, pamä? nič nevie. Nedokáže poveda?, čo bolo skôr a čo potom. Fenomén času sa tvorí v prítomnosti, zadržiavaním prebiehajúceho a očakávaním budúceho. To, čo bolo, má ale pre mňa celkom iný význam než to, čo bude. Minulá skúsenos? ma pre túto chvíľu možno niečím vybavila alebo nejako poznamenala, ale sama je už nepochybne minulá, je preč. Naopak budúce je to, o čom toho veľa neviem, ale čo ma iba čaká a čo mám pred sebou. Budúcnos? sa deje až keď sa stáva prítomnou, a je na mne, čo si s ňou počnem, čo s ňou urobím. To, ako sa budúcnos? stáva prítomnou skutočnos?ou, popísal Martin Heidegger ako striedanie a stretávanie dvoch odlišných zložiek. Sú tu hlavne moje predstavy a plány, moja aktivita, ktorú do budúcna rozvrhujem. To, čo by som chcel, čo by som si prial. Ale zároveň stále narážam na to, čo som si sám nevybral a nevymyslel, na rôzne obmedzenia, prekážky, ale i nečakané príležitosti. Niekedy si pripadám, ako by som bol vrhnutý do sveta, na ktorý sa ma nikto nepýtal a v ktorom síce môžem jedna?, musím ho však najskôr prija?, taký aký je. Až pri strete a prelínaní môjho „rozvrhu“ a mojej „vrhnutosti“, mojej aktivity a pasívneho prijímania daných podmienok sa môže niečo skutočné dia? a z myslenej budúcnosti sa stáva prítomná skutočnos?. Či už sa mi to páči alebo nie. V našej existencii sa striedajú chvíle bezprostredného a plného zaujatia prítomným, chvíle prázdna, kedy sa iba rozhliadame a čakáme, čo sa prihodí, a samozrejme tiež chvíle, kedy sa sami na seba dívame s väčším odstupom a tak vidíme do väčšej diaľky. Naša budúcnos? je v každom prípade obmedzená a konečná. Nech si so smr?ou spájame akékoľvek predstavy, vieme tiež to, že znamená koniec nášho rozvrhovania, našich ľudských možností. Aj keď o tejto istote málokedy hovoríme a príliš často o nej ani nepremýšľame, predsa o nej stále vieme. Preto sa nám stáva, že „nemáme čas“. Aj tím sa človek líši od zvierat. Až konečnos? života dovoľuje, aby sme sa mu pokúsili da? nejakú celkovú podobu a tvar, dokonca nás k tomu nabáda a zaväzuje. Ak má by? život jedným celkom, mal by by? tak či onak v celku stále prítomný. Jednoduchšie povedané, človek by sa mal priznáva? k celej svojej minulosti a aj do budúcnosti vždy jedna? tak, aby sa k tomuto jednaniu mohol bez okolkov prizna?. Aby sa každé jednanie radilo do jedného príbehu života. Človek, ktorý drží slovo, uznáva platnos? niečoho, čo vlastne už dávno pominulo. Je to však jeho slovo a patrí do príbehu jeho života, preto v ňom taktiež platí. V minulosti každého z nás sa nájdu činy, ktoré by sme tam veľmi radi nevideli. Ak však chceme, aby náš život bol príbehom, musíme sa k nim priznáva? a vedie? si pričíta? aj ich následky. Podľa Heideggera nie je presné hovori?, že žijeme „v čase“. Skôr je to tak, že náš život je časom. Prítomnos? je časom stretávania, kedy sa naše teraz akosi pretínajú a stávajú niečím spoločným. Vďaka hodinkám a kalendáru sa dokážeme akosi synchronizova? i mimo prítomnos?. Z pôvodne praktických dôvodov sa vytvorilo akési spoločné svetové počítanie času, svetový čas teda GMT, ktorý sa už síce neriadi Slnkom, pretože pohyb Slnka je málo pravidelný, ale ktorý sa z rovnakých praktických dôvodov drží tradičného počítania dní a hodín a snaží sa, aby rozdiely voči Slnku neboli na prvý pohľad viditeľné. Zdá sa ale, že akési spoločenstvo času môžeme zaži? na ďaleko hlbšej alebo základnejšej úrovni. V zážitku spoločného rytmu. Ľudský čas je totiž neustále, aj keď nenápadne „skandovaný“ čiže odpočítavaný rytmami nášho tela. Tlkotom srdca, rytmom dychu, rytmom chôdze. O ne sa opiera aj hudobný čas a hudobný rytmus nás synchronizuje takmer mimovoľne. Preto rytmické zvuky a piesne odjakživa sprevádzali ?ažkú telesnú prácu, sú nenahraditeľnou súčas?ou vojenskej psychologickej techniky, patria k masovým zhromaždeniam a k revolúciám a vyskytujú sa aj inak v arzenáli prostriedkov k manipulácii más.

Vedomosti a veda
Vedie?, na rozdiel od domnieva? sa, veri?, myslie? si, znamená nielen by? o niečom pevne presvedčený, ale by? naviac ešte presvedčený, že svoj názor dokážem nejako doloži?, zdôvodni? a presvedči? o ňom aj iných. To, čo viem, je nielen isté pre mňa, ale opiera sa o nepochybné dôvody, doklady a skúsenosti. Je k tomu potrebná istá dávka odvahy samostatne pozorova?, hodnoti?, myslie?. Spoľahnú? sa na to, čo viem nie od druhých, ale sám. Skúsenos?ou je v týchto prípadoch skúsenos? zmyslov. Zmysly ale môžu klama?. Aby človek na takýto omyl prišiel, musí by? kritický. Ďalej musí by? schopný dáva? svoje skúsenosti dokopy. Istota úsudku je tým väčšia, čím viac rôznych skúseností ho podporuje. Až skúsenos? vyjadrená pojmami sa dá porovnáva? a konfrontova? s inými skúsenos?ami, prípadne aj so skúsenos?ami iných. Hrou, ktorá tento postup najlepšie predvádza a znázorňuje, je detektívka. Sú ale i prípady, kedy sa niečo dozvedáme bez účasti zmyslov. Klasický príklad je odpoveď na otázku, koľko uhlopriečok má pä?uholník. Úvaha, pomocou ktorej dospejeme ku vzorcu n (n - 3) / 2, je odpoveďou na otázku, dokonca všeobecnou odpoveďou na celú triedu otázok. Preto, že sa odvolávala iba na veci nespochybniteľné a na všeobecné pravidlá, je ale zároveň tiež dôkazom. Toto zvláštne poznanie, ktorému sa tradične hovorí „rozumové“, je zaujímavé jednak tým, že ho človek vlastne vždy mal a iba o tom nevedel, teda že ho môže nadobudnú? bez ďalších vonkajších skúseností. Descartes dokonca hovorí o „vrodených ideách“. Rozumové poznanie je ale zaujímavé hlavne tým, že je zvláštnym spôsobom všeobecné a isté. Neopiera sa o premenlivé zmyslové skutočnosti, ktoré rôzne splývajú. Neobsahuje žiadne nekontrolované úsudky, ktoré sú najčastejšou príčinou omylov „obyčajného názoru“. Každý jeho krok je pod kontrolou kritiky a pretože sa deje v presných pojmoch, môže by? aj pod kontrolou druhých. Najsilnejšie obmedzenie rozumového poznania ale je, že ho možno uplatni? iba na predmety logické, geometrické alebo matematické, čiže ideálne či rozumové. Objavom rozumového poznania, jeho spoľahlivosti a všeobecnosti, začína veda. Cieľom vedy v tej podobe, ako ju vytvorili grécky filozofovia a vedci klasickej doby, bolo pravé a isté poznanie, porozumenie a pochopenie sveta. Takéto poznanie je možné iba tam, kde predmety samé sú presné, nemenné a večné. V oblasti ideálnej, hlavne geometrickej. Pythagorejské presvedčenie, že samotné základy sveta sú určené číselnými zákonitos?ami, vzniklo najskôr z objavu číselných zákonitostí tónov na strune. Astronómiu aj geometriu rozvíjali už kultúry Blízkeho východu, hlavne Babylóňania a Egyp?ania. Až Gréci však Pythagorovu vetu dokázali. Založili vedu ako sústavu presného vedenia a Euklides sa ju dokonca pokúsil presne vybudova? z niekoľkých základných a nepochybných tvrdení čiže axióm. Aristoteles pojatie vedy podstatne rozšíril a vztiahol ju na všetky oblasti skúseností, pokiaľ je možné ich sústavne usporiada?. Tak vznikla logika ako náuka o pravidlách reči a argumentácie, fyzika ako náuka o prírode, psychológia, zoológia, politika, rétorika, poetika a etika. Taktiež pre neho je veda sústavné skúmanie skutočnosti, ktorého cieľom je pravé a isté poznanie a porozumenie. Namiesto odvodzovania z najjednoduchších axióm sa však Aristoteles snaží pozorované skutočnosti usporiada? podľa schémy, ktorá je vždy rovnaká. Každú vec môžeme popísa? tak, že nájdeme najbližší nadradený pojem, ktorý ju spolu s inými podobnými zahŕňa, a špecifický čiže druhový rozdiel, ktorým sa táto vec od podobných líši. Pythagorova a Platónova myšlienka jediného racionálneho a matematického skrytého základu sveta a Aristotelova predstava poriadku ako sústavného usporadúvania našich skúseností, predstavujú dva antické korene vedy. Sám základ sveta je aj pre novovekú vedu matematický, to však už neznamená iba „krásne“ pomery malých celých čísel a pravidelných geometrických útvarov, ale vz?ahy veličín, ktoré môžu nadobúda? ľubovoľné hodnoty. Od kupcov na trhu veda prevezme nový, ďaleko praktickejší zápis čísel v desiatkovej sústave, tzv. arabské čísla. Matematický základ sveta by potom nemal ma? podobu čísel a zlomkov, ale funkcií, čiže vz?ahov medzi premennými. Na miesto obyčajného pozorovania prírody, tak ako si ho predstavoval Aristoteles, nastupuje pokus, experiment. Ten sa od obyčajného pozorovania líši tým, že nás zďaleka nezaujíma všetko, čo môžeme vidie?, ale zaujímajú nás čísla ako odpovede na naše otázky. Úspech novovekej matematizácie vied spočíva do značnej miery v tom, že ako náhle sa vz?ahy medzi predmetmi podarí matematizova?, možno ich ďalej poznáva?, teda predvída? ich chovanie a vlastnosti práve týmto matematickým spôsobom. Problém ovládania prírody je problémom matematizácie. Vedy, ktoré sa matematizova? nedokázali a museli sa uspokoji? s aristotelovským usporadúvaním skutočností, ako napr. botanika, sa dostali na druhú koľaj. Ďalším veľkým prielomom v matematizácii bol objav štatistiky. Aj chovanie predmetov, ktoré na prvý pohľad žiadnu pravidelnos? nevykazujú, možno dodatočne matematizova?, ak nazbierame dostatočné množstvo údajov. Tak sa v 19. storočí podarilo matematizova? takmer celú skutočnos?, prinajmenšom ako hromadný jav. Stačí vyslovi? hypotézu, čo na čom závisí, nazbiera? údaje a môžeme zisti?, do akej miery hypotéza platí. Galilei aj Newton chápali prírodné zákon ako presný projekt, podľa ktorého sám Boh prírodu konštruoval. Kto poznal zákon, pozerá sa na prírodu jeho očami, a teda tak dokonalo, že už ju lepšie prezera? nemôže. To je Platónske dedičstvo novovekej vedy. Štatistický zákon je ďaleko skromnejší. Konštatuje väčšiu či menšiu závislos? medzi dvoma merateľnými veličinami. Zákon síce v danej miere platí, čiže sa dá použi? k viac alebo menej presnému predpovedaniu, ale o povahe toho, čo popisuje, nehovorí nič viac. Matematizovaná veda je dnes základom priemyselnej, spoločenskej i finančnej techniky. Vo vede samotnej sa však medzitým vynorili aj úplne nové a vlastne filozofické myšlienky. Začiatkom 19. storočia vytvoril G. W. F. Hegel veľkolepú koncepciu sveta ako vývoja v čase. Pôvodná Hegelova predstava, že sa jedná o vývoj Ducha, bola skoro opustená, ale v strede pozornosti celej rady vied sa stáva práve sústavná, nevratná zmena, ktorá niekam vedie. Darwin z nej spravil kľúč k porozumeniu živým druhom a Comte na nej založil svoju víziu vývoja spoločnosti. Dvadsiate storočie prinieslo myšlienku štruktúry a informácie ako takej. Štrukturalizmus naopak obracia pozornos? k zákonitostiam či pravidelnostiam, ktoré nie sú časové, ale práve „štrukturálne“. Jazyk, matematika a trebárs aj pravidlá usporiadania prírodných kmeňových spoločností vykazujú podobné štruktúry. Živý organizmus nie je ani mechanický stroj, ako si predstavoval Descartes, ale ani chemická či energetická sústava. Život je predovšetkým isté usporiadanie molekúl, buniek, orgánov, riadené výmenou informácií. Nie je nemenné a stále, dokáže sa však samo organizova? a vyrovnáva? výkyvy, ku ktorým stále dochádza. Tomu dnes hovoríme spätná väzba a nie je to väzba chemická ani energetická, ale informačná, aj keď sa tieto informácie prenášajú chemicky alebo elektricky. Myšlienka informácie je taktiež matematizovateľná. Na miesto riešenia diferenciálnych rovníc ale nastupuje algebra a samozrejme informačná štatistika. Úlohou filozofie je neustále pripomína?, že pokiaľ veda zo svojho obrazu sveta vypúš?a skutočnosti, ktoré sa k ničomu nehodia, nedajú sa mera? a matematizova?, nie sú všeobecné, večné, nutné a podobne, môže to robi? iba ako metodické zjednodušenie. Úspech európskej vedy sa zakladá na Descartovom objave, že žiadnu skutočnos? nemusíme skúma? vcelku. Môžeme si z nej vybra? akýkoľvek úsek alebo stránku a ak sa držíme presnej metódy, naše výsledky budú aj tak platné, čiže použiteľné. Presná metóda musí zjednodušova? a zanedbáva? to, čo sa presne zisti? nedá. Preto je vedecký obraz skutočnosti tým uspokojivejší, čím jednoduchšími predmetmi sa zaoberá. Najzávažnejším dôsledkom vedeckej metódy je však prísne oddelenie vedca od jeho predmetu a oddelenie vedeckého výsledku od jeho praktického použitia. Problémy vznikajú práve tam, kde sa oddeľuje činnos? a zodpovednos?.

Pravda
Rovnako ako veda má aj reč zmysel iba vtedy, keď niečo je a niečo nie je pravda. Tomáš Akvinský predstavil najstaršie a najrozšírenejšie vymedzenie pravdy, keď povedal: je to zhoda, súlad poznania a skutočnosti. Skutočné poznanie sa nesnaží riadi? svojimi záujmami, náladou alebo potrebou, ale poznávanou skutočnos?ou vecí, ktorým sa „venuje“. Problém vzniká tam, kde hovoríme o niečom, čo nie je. Iná teória pravdy hovorí: ak máme problém so zistením zhody úsudku so skutočnos?ou, môžeme dobre zisti? zhodu medzi dvoma úsudkami, vetami. Pravda by potom znamenala súhlas, konsenzus medzi ľuďmi. Odtiaľ konsenzuálna teória pravdy. Problém s pravdou je v tom, že jedným slovom označujeme veľmi rôzne vz?ahy. Koherenčná teória pravdy hovorí: pravda je vlastnos? nerozporných systémov. Svet, v ktorom žijeme, však celkom iste nie je sústava nerozporných viet, takže táto teória sa dá použi? nanajvýš iba pre axiomatické systémy. Filozof si nesmie dovoli? vyslovi? vetu, že „každý má svoju pravdu“, musel by totiž okamžite presta? hovori?. Každá veta, presnejšie každá denotatívna výpoveď a každá otázka predpokladá pravdu, ktorú nemám iba ja. To, čo „má každý svoje“, nazýva Platón „púhym názorom“. Pravda, aspoň ta zaujímavá a nebanálna, sa zrejme nejako deje, ukazuje sa v reči. Pravda súvisí s tým, čo je v práve, pravé - a pravý, znamenalo pôvodne priamy, rovný, spravodlivý. To, čomu veríme a na čo sa môžeme spoľahnú?. Zrejme je to tak, že ak chce človek nejakú naozaj cennú pravdu „využi?“, musí to urobi? včas, ešte skôr, ako je každému jasná. Musí sa jej chyti? skôr, než je každému zrejmá, než ju možno vidie? na prvý pohľad. Musí na ňu skrátka v správnom okamihu vsadi?, aj s rizikom, že sa zmýli. Pravda teda zrejme nie je iba triviálne konštatovanie, niečo, čo sa dá vyjadri? jednotkou a nulou v logickej formule. Je to najskôr sama možnos?, že niečo platí a niečo neplatí, možnos? a nádej, že sa spor raz rozhodne a nejasnosti rozptýlia. Nie je to nikdy „naša pravda“, ale naopak to, čo hľadáme a na čo čakáme. To mal na mysli Feuerbach, keď napísal: „ja nemám pravdu, ale pravda má mňa“.

Mierka a pomer
Keď hovorí Descartes o zmyslovom predmete, vraví, že je to „rozľahlá vec“, latinsky res extensa. Inak povedané, že pre každú hmotnú vec je charakteristická istá rozloha, a teda aj rozmer. Každá skutočná vec, prírodná aj umelá, musí by? „skonštruovaná“ pre určitú mierku a nedá sa beztrestne príliš zväčšova? ani zmenšova?. Materiály aj konštrukčné prvky, aké má k dispozícii živá príroda, prísne obmedzujú rozmery živých tiel. Pri každom zväčšení rastú objemy tiel a teda aj hmotnosti s tre?ou mocninou, ale plochy a prierezy iba s druhou. Rozmery sú však obmedzené tiež zdola. Bunka, stavebný prvok všetkého živého, nemôže by? menšia, než dovoľujú rozmery proteínových molekúl a pod. Rôznym „mierkam“ teda aj v prírode zrejme zodpovedajú rôzne konštrukcie, rôzne typy väzieb a prevládajúcich síl. Klasická fyzika však beztak predpokladala, že základné princípy, na ktorých stojí a ktorými sa riadi každé racionálne uvažovanie, platia vždy a všade rovnako. Až v tomto storočí sa definitívne preukázalo, že tomu tak nie je. O elektróne či inej častici sa nedá iba tak poveda?, že je „tu“ a nie „tam“ a má pritom takú a takú rýchlos?. Predstava častice ako telieska alebo guľky je zrejme iba veľmi približná. Fotón sa môže prejavova? raz ako častice a inokedy ako vlna, podľa toho, ako ho skúmame. To, čo je v mierke bežnej ľudskej skúsenosti samozrejmé a isté, v iných mierkach môže plati? inak alebo vôbec nie. Z toho ale plynie aj dôsledok, že mierka nie je iba „subjektívny“ dôsledok antropocentrického uvažovania, ale znamená rozdiel i vo veci samotnej. Taktiež rýchlos? dejov v živej prírode je obmedzená možnými rýchlos?ami chemických reakcií a iných nosičov signálov. Meranie je porovnávanie, určovanie pomeru, lenže voči niečomu konvenčnému, čo samé nemá žiaden význam. Už Pythagorejci sa snažili nájs? pekné a pokiaľ možno guľaté pomery medzi prírodnými javmi navzájom. Ich najväčším úspechom bola stupnica na strune. Obežnú dobu Mesiaca voči obehu Slnka sa nakoniec podarilo stanovi? ako pomer 19 : 235. Najväčšie sklamanie ich však čakalo v geometrii. Pomer dĺžky strany k uhlopriečke štvorca sa nielen nepodarilo vyčísli?, ale dokonca sa ukázalo, že to nie je možné. Platónov pokus, sa neopiera o čísla, ale o geometrické tvary a konštrukcie. Na jeho úvahy, aj keď trochu iným smerom, naviazal Euklides, a ešte Kepler bol spočiatku presvedčený, že pravidelné mnohosteny sú aj jeho cestou. Lenže v novoveku už nebola priepas? medzi kupcami a vedcami tak neschodná a tak sa presadili pomery kupecké. Avšak aj kupecký pomer môže by? ľubovoľne presný. Dôraz tu leží na slove „ľubovoľne“. Na tom je založená moderná operatívna definícia presnosti: chyba menšia než dopredu zadané číslo. Presné meranie je meranie so známou chybou. Ale aj pomery, ktoré sa ?ažko vyjadrujú číslami, majú pre nás bezprostredný význam. Tak umelci dodnes pracujú so „zlatým rezom“ (tj. s delením úsečky na dve časti tak, aby pomer menší k väčšiemu bol rovnaký ako pomer väčší k celej úsečke, čiže v pomere (5-1)/2, približne 3:5 alebo 0,618), pretože si vyskúšali, že pôsobí zvláš? harmonicky a vyvážene. Niečo úplne iné je ale kontrast, pomer, ktorý zvýrazňuje. I ten je v ľudskom vnímaní všadeprítomný.

Podoba a napodobenina
Podoba sa grécky povie eidos a má veľmi blízko ku slovu idea. Obe sa odvodzujú od slovesa eidon, videl som. Zmätenie pojmov medzi podobou a napodobením má asi na svedomí Platón. Ten totiž vytýkal maliarom, že napodobujú napodobeniny, a mal preto o nich veľmi nízku mienku. Mal zrejme na mysli, že viditeľné veci už sú „napodobeninami“ večných vzorov, ideí, a umelec ich napodobuje druhýkrát. Lenže v tomto sa najskôr mýlil. Umelec nie je falšovateľ, nenapodobuje, ale tvorí podobu. Netvorí tak, že by človeka „kopíroval“, obkresľoval každú vrásku, ale tak, že zachytí jeho výraz. Podobnos? je veľmi široká a dôležitá kategória, bez ktorej by sme nedokázali myslie? a hovori?. Je to vz?ah medzi dvoma alebo viacerými predstavami, pojmami, javmi, vecami, ktoré sú si nejako blízke či príbuzné, teda jeden pripomína druhý. Inteligencia znamená latinsky schopnos? poznáva? a rozlišova?. Túto schopnos? človek rozvíja každou náročnejšou duševnou činnos?ou, ale hlavne tak, že sa venuje rôznym veciam. Tak človek, ktorý sa naučí cudzí jazyk, nezískal iba to, že sa dohovorí s Nemcom alebo Francúzom, ale získal porovnanie. Čo my hovoríme takto, hovoria iní ľudia inak. Naučil sa rozlišova? a vidie? ďalšie a ďalšie spojitosti a podoby. Podoba je to, podľa čoho poznávame, kto je kto a čo je čo. Nie je to rovnakos? či zhoda. Platónovým „Ideám“ sa veľmi podobajú tieto rysy: poznávame na prvý pohľad, podľa niečoho, čo sa nemení a čoho sa ten dotyčný nemôže zbavi? ani keby chcel, čo je akosi „celkové“ a „jednotné“ a čo často nevieme rozobra? a rozloži? na jednotlivé „znaky“. Podoba a podobnos? hrali v ľudskom živote, v náboženstve, v kultúre a v civilizácii od nepamäti veľkú úlohu. Preto im ľudia často pripisovali aj niečo, čo im najskôr nepatrí. O niektorých, často veľmi dôležitých veciach, sa buď nepatrí hovori? priamo, je to nebezpečné, alebo to vôbec nejde. Potom o nich často hovoríme v alegóriách alebo v podobenstvách. Podobenstvo totiž nevyslovuje iba nejakú jednu „myšlienku“. Ono ju môže ukáza? v životnej súvislosti a až v nej sa stane presvedčivá. Väčšinu tých najdôležitejších vecí, ktoré sme sa „naučili už v materskej škôlke“, sme sa naučili práve napodobením. Tak, že sme ich videli predvádza? niekoho iného a potom sme sa sami snažili urobi? niečo podobne. Tento druh napodobovania, ktoré nechce nikoho podvies?, ale ktorým sa človek niečo učí, niečo sprítomňuje, prípadne aspoň na chvíľu „niečím je“, sa niekedy nazýva gréckym slovom mimesis. Rovnako sme sa učili písa?, jazdi? na bicykli, správne pilova? aj hra? na klavír. Ale hlavne sme sa úplne rovnakým spôsobom naučili chova? a jedna? ako ľudia, pretože sme to odpozerali od rodičov, priateľov, učiteľov. Napodobovaním sa tak vytvára ľudská spoločnos?.

Život
Podľa biológov znamená „by? živý“ zhruba tri veci. Látkovú výmenu, dráždivos? a schopnos? rozmnožovania. Látkovou výmenou sa organizmus „udržiava nažive“, tj. získava voľnú energiu a vytvára akúsi enklávu, kde neplatí druhý termodynamický zákon. Na rozdiel od neživých vecí, ktoré vždy viac alebo menej chátrajú, organizmus je tak, že rastie. Rastie vďaka tomu, že využíva svoje okolie. Berie si z neho to, čo potrebuje, a vyhadzuje, čo mu k ničomu nie je. Žiadne stromy ale nerastú do neba, a tak aj organizmus má obmedzený život. Vznikne, rastie, starne a umiera. Ale pokiaľ žije, stará sa o seb