Dalsie rano. A opat jedno do ktoreho sa budim s velkym otaznikom, Naco? Naco tento dalsi skurveny den? Ono fakt som si uvedomil, ze som zil len s nou a pre nu. Vzdy ked tu nebola len som nezaujato riesil svoj bezny den, slo to vsetko mimo mna, bolo to nutne zlo a odmenou mi bol na konci jej usmev.

Vzdy som sa nehorazne pred cestou spet tesil a teraz ma caka nocna mora. V momente ked prekrocim hranicu, vsetko mi ju bude pripominat... ta vasa skurvene krasna cestina, ta blba krajina v ktorej som bol uz viac doma ako kdekolvek inde. Ta straaasne dlha cesta ktoru za posledne roky poznam na spamet, kazdy blby kilometer, ktorym som bol blizsie a blizsie k nej a ktorych ubudalo tak neznesitelne pomaly. Zasrata 2 hodina ranni ked som strkal klucik do dveri... vysiel po tichu po schodoch a ona tam cakala... vzdy bola hore, v polospanku, pripravena na ten okamih ked konecne otvorim dvere. A potom tam stala, sladko rozospata v tej kratkej nocnej koseli z ktorej jej vykukalo vsetko. V tej chvili by som sa upisal aj diablovi, len aby som ju mohol citit.

Posledne lucenie som jej chcel povedat, ze ju milujem. Ale cakal som prilis dlho... autobus zastal len tak narychlo na hlavnej a nez som sa spametal a uvedomil si, ze sme si nestihli dat ani pusu uz som sedel za oknom. A tam za tym skurvenym oknom nieco tusil. Nenavidim svoju zasratu intuiciu - pretoze nikdy neklame... a ani teraz sa nemylila. Stetka!