Tak.. Toto je moj vobec prvy a zaroven posledny dennik tu na kyberke.. Ani ho radsej necitajte, bude to isto

riadny bullshit. Vlastne, som si isty ze nikomu zili trhat nebude, vsak sa tu s dakym extremnym poctom ludi ani

nepoznam.. a je mi to aj tak jedno, ani nebudem komentare, ak vobec nejake budu, citat. Toto je moja spoved, moje

pocity, moj pribeh, moj posledny vykrik do takzvaneho cyberspace...

Uz od malicka, odkedy mi na vianoce rodicia darovali moju prvu encyklopediu, ma fascinovala moderna technika,

fyzika, chemia a ine.. Zacal som uvazovat a rozmyslat nad vecami ktore sa deju okolo mna. Neskor som sa zacal

zaoberat otazkami zivota, preco tu som, ako vznikol vesmir, existencia boha atd.. Na zakladnej skole som vynikal..

Spoluziaci a kamarati sa nestacili cudovat ako mozem tim veciam tak dobre rozumiet, chemicke reakcie, pre kazdeho

zo zaciatku tak zlozite, u mna uz zabehana vec skor ako sme sa chemiu vobec zacali ucit.. Specialne ma zaujala

elektrotechnika ku ktorej neskor pribudol pocitac. Ked kamarat potreboval nainstalovat hru, alebo mu nieco neslo,

zavolal proste mna, pre mna ziadny problem. A potom internet. Vcelku zaujimava vecicka, vela srandiciek nanom.
Aha, tuto je nejake forum, sup sa zaregistrovat a pisat s ludmi. Super.
Potom ako dodatok k forumu irc kanal. A teraz mozeme aj kecat od rana do vecera. Super.
Hmm.. A tu zrazu, objavil som on-line vesmirnu sci-fi hru.. Zaregistroval som sa, pridal sa ku spoluziakovemu timu

a hla, ako novacikovia sme dostali na frak. Samozrejme si s toho nic nerobim a s nepriatelmi sa skamaratim na

chate. Aha, aj oni maju niekde irc kanal, sup aj nanho. A uz sme kecali. Ked sa zacalo hrat odznova, uz som hral s

novymi kamosmi, rychlo sa ucil hrat. Premrhal som vela casu a po roku hrania (kedy som skoncil) uz zomna bol

ostrielany veteran. Medzi tym prisli este dalsie kanale, novy kamarati, viac stretavok, proste super. Zivot ide

lazo-plazo, cely den na chate, radujem sa na nom, smutim na nom, hadam sa na nom, vasnivo diskutujem, vymienam si

nazory atd. Ale popritom, stale nieco vo vnutri ma trapi a zoziera..

Zacnem pribeh odznova, z ineho uhla pohladu:
Mali fafrnok na zakladnej skole. Pride do skoly, odhodi tasku do kuta, rychlo sa naje a uteka von za kamaratmi.

Kamarati istym sposobom prenho su nieco ako vzorom, vo vsetkom su lepsi, su fyzicky zdatnejsi, vzdy maju pravdu,

to co robia oni to je spravne, nic ine.. A tak, vo snahe byt ako oni s nimi vzdy suhlasi, do kazdeho problemu ich

verne nasleduje. No napriek tomu, vzdy bola jedna vec s ktorou nesuhlasil.. Ako male deti, tito jeho kamarati

velmi radi ziskavaju "respekt" tim ze si ho od rovesnikov ktory su menej fyzicky zdatny vynucuju, ci uz je to

bitka alebo rozne ponizovanie a tak. Dokonca aj od naseho maleho fafrnka by si isto vyzadovali respekt, keby nebol

ich kamarat. No a toto sa mu nepaci. Nasilie mu je cudzie. Je to divne, citi sa ze asi nieje nieco v poriadku --

ale jednoducho so svojimi kamaratmi nesuhlasi, aj ked sa tomu mozno trosicka brani. Cim dalej, tim viacej zacina

zaujimat ine stanoviska a na koniec s nimi nesuhlasi absolutne vo vsetkom...

A prisla stredna skola, so starymi kamosmi uz niesom vo vztyku, iba ked ich nahodou stretnem na ulici. Novy

spoluziaci, novy kamarati. A deje sa opat to co predtym. Mam rozdielne nazory a to je kamen urazu. Spociatku si

myslim, ze je to vsetko super, spoluziaci su super kamosi a tak. Z rocnika do rocnika prechadzam len tak tak s

odretymi usami.. Ale hlavne, ze je sranda. Na kazdej hodine rad zabavam spoluziakov vselijakymi poznamkami popri

tom ako profesorka vysvetluje ucivo.. Stal sa zomna prakticky triedny saso. Ked som sa po tyzdnovom marode vratil

domov, na otazku co je nove mi bolo iba povedane "nic, riadna nuda ked si tu nebol". A to bola pravdepodobne moja

chyba.. Ked som napriklad vazne rozpraval o tom, ze podla mna priemerny clovek na zemi zije ako keby v matrixe

(myslene je to tak, ze clovek je pod neustalym vplyvom medii, ktore mozu aj klamat, cize ma v hlave to, co mu do

nej natlacili), rozprudil som trocha smiechu. Hovorim "Nie vazne, mi prakticky zijeme v matrixe", na co si zomna

spoluziaci zacali utahovat, ze som stvoril matrix a pod. Srandicky, srandicky.. Ale ked vas akoze "kamarat" pred

profesorkou povie, ze vam ruplo v bedni a myslite si o sebe ze ste stvoritel matrixu, tak to je uz privela.

Pomalinky pomali vo mne zacala vzrastat nenavist.. Potom nasledovali prezyvky ako "carda", "error", "postih" a

pod. Ale ja som z toho nebol nejako psychicky zniceny, viac-menej som to bral tak pasivne, mozno aj troska ako

srandu. Ale to jednoducho nemohlo trvat vecne, proste mi to zacalo liezt na nervy, moja nenavist ku spoluziakom

stale rastla a rastla. Stale som s nimi mal nejake nazorove rozpolozenia, samozrejme, namiesto argumentov vysmech.

Ked seriozne s niekym diskutujem a on sa mi namiesto protiargumentacie vysmeje, naserie to. A tak boli moje dalsie

argumenty samozrejme urazlive (co ine koniec koncov mohli cakat)... Neskor po tychto urazkach zacali vzdy hovorit

tu istu vetu (resp. jeden moj konkretny spoluziak): "Ano nadko, mi vsetci sme kokoti a ty si ten najmudrejsi."

(nadko je moja prezyvka uz od skolky) a nasledoval usmev/smiech. Tolko mi to tlkli do hlavy az som to nevydrzal a

pri nervoch im proste povedal ze su to kokoti. Teraz je moj nazor na nich uplne jasny, vsetkym som ho povedal --

kazdy moj spoluziak je jednoducho kokot... A zrazu ja som bol ten zly, oni boli moji super kamosi a mne jednoducho

asi preskocilo v bedni a zacal som im nadavat. Ked som mal dobru naladu, normalne som sa s nimi bavil. No nakoniec

ma aj tak dajako vytocili a par dni som sa s nikym nerozpraval, ale aj to vzdy po case ustupilo (a neviem sa toho

zbavit). A pribudli dalsie narazky, vraj som schizofrenik. Ked namiesto autobusu idem domov pesi (mam to len 2

zastavky a pesi chodim od kedy ma chytil revizor), tak mi zo zartu povedia "No, to by si musel platit 2800."

(akoze za seba + za "toho druheho"). Stredna je teraz premna peklo, este mi ostava vydrzat posledny rok..

Od kedy som sa zacal zamyslat nad tymi otazkami zivota, zacali ma prenasledovat depresie. Spociatku to bolo slabe,

jednoducho som niecomu nedokazal porozumiet (ako mohlo z nicoho vzniknut nieco (vesmir) a co bolo pred nim? A co

je vlastne nic??). Neskor pribudly otazky ze naco tu som, a tak pod., to uz boli prve myslienky na samovrazdu, ale

tie boli automaticky potlacene vierou v boha (nad ktorym som teda tiez vela casu preluskal). No a teraz toto.

Pocit bezmocnosti -- spoluziaci si myslia hento a tamto a pritom ja taky vobec niesom, neznasam ich, mam pocit ze

je protimne cely svet a citim sa tak strasne bezmocny..

A este ten irc a ine (kyberka napr.).. Ludia sa stale len hadaju, vnucuju inemu svoj nazor, ak s nim nesuhlasia

tak si nadavaju, skupinka odsudzuje jedinca, ludia sa ku sebe spravaju arogantne, pohrdavo. Snazia sa presadit,

dokazat ostatnym ze prave oni su tymi mudrejsimi, urazaju sa.. Taketo malinkate konflikty ktore som na irci ci na

nejakom diskusnom fore vidaval postupne prilievali po troske vody do nadoby mojej trpezlivosti. A prave dneska

pretiekla. A mam toho dost. Nechcem sa pozerat na neustalu nenavist ktoru mi tento svet serviruje na striebornom

podnose este aj vo volnom case na internete, staci ze to zazivam pol dna v skole, navyse na vlastnej kozi, plus

som este nerozoberal take veci ako ze ma kamarat kedysi okradol o 2 litre + o zlatu retiazku ktoru mi darovala

moja milovana babicka na birmovku.

Jednoducho, svet je plny zla a ja som az moc vnimavy a citlivy clovek nato aby som to dokazal zniest a tak

prejavujem svoju slabost a vykonavam virtualne to, co mi v realnom zivote zakazuje presvedcenie a viera v boha.

Virtualna samovrazda -- zmenil som si heslo od icqcka na random junk, vymazal stareho windowsackeho irc klienta,

rm -rf * na shellku z ktoreho ircujem a poziadal som o jeho zrusenie, uz ziadne forumi, ziadna kyberka, nic,

odpajam sa od virtuality, nemam uz ani v reali vela kamaratov, jediny co mi ostali su stary znami s ktorymi sa uz

nestretavam.. Je mi z toho smutno, ale radsej nech je to tak, ja uz dalsie ludske negativa vidiet nechcem.. Moje

virtualne ja je mrtve..

Tymto by som sa (kedze je to moj posledny vykrik) chcel podakovat mojmu kamaratovy (non id) s nickom [CrA]

(Crusaders power forever -- crew) ktory ma doslova naucil logicky uvazovat... Dalej mojej na svete najoblubenejsej

kapelke HT ktorych pesnicky mi boli jedinou oporou v krusnych chvilkach, kedze z nich citit presne to co zomna, v

konkretnej situaci prave pesnicka Mentalna samovrazda.. Ked si to teraz znova citam, ani mi to moc nedava zmysel..

Neviem tak dokonale spisat svoje myslienky tak ako ich vnimam, navyse to robim od 2hej.. Btw, sorry za gramaticke

chyby.. Ale vsak salam, hlavne ze sa mi ulavilo..