Démon Kracios


Pomaly šli otroci jeden za druhým a každý niesol otesaný kameň. Štyri
rady, dlhé jeden a pol kilometra od kamenárov až po miesto, kde sa začínala
stavba mestskej pevnosti, strážili dozorcovia.
Na desa? otrokov pripadal jeden ozbrojený dozorca. Stranou od idúcich
otrokov, na vrchole trinás?metrovej umelej hory z otesaných kameňov, sedel
Kracios, jeden z hlavných žrecov. Štyri mesiace mlčky pozoroval dianie
dole. Nikto ho nerozptyľoval, nikto ani len pohľadom nesmel preruši? jeho
premýšľanie.
Pre otrokov a strážnikov sa stala umelá hora s trónom na jej vrchole
súčas?ou krajiny. A človeka, ktorý na nej raz nepohnute sedel, inokedy sa
zasa prechádzal po plošine, si už nikto nevšímal.
Kracios si dal za úlohu prebudova? štát, upevni? na tisícročie moc
žrecov, podriadi? im všetkých ľudí na Zemi a urobi? z nich svojich otrokov
vrátane všetkých vládcov štátov.
Raz sa Kracios spustil dole, zanechajúc na tróne svojho dvojníka. Žrec
sa prezliekol a prikázal hlavnému dozorcovi, aby mu nasadili okovy a
zaradili ho za mladého, silného otroka, ktorý sa volal Nard.
Keď pozoroval tváre otrokov, všimol si Kracios, že pohľad tohto
mladého človeka je hĺbavý a hodnotiaci, a nie rozptýlený a neprítomný ako u
mnohých. Nardova tvár bola raz sústredená, zamyslená, inokedy vzrušená. „To
znamená, že v ňom dozrieva nejaký plán," pochopil žrec, ale chcel sa
uisti?, nakoľko zodpovedá jeho pozorovanie pravde.
Dva dni a dve noci pozoroval Kracios Narda, mlčky nosiac kamene. Na
tretiu noc, keď prišiel povel "spa?", otočil sa Kracios k mladému otrokovi
a zašeptal s horkos?ou a zúfalstvom v hlase akoby len tak pre seba: „Vari
to takto pôjde ďalej po celý život?"
Žrec videl, že mladý otrok sa mykol a okamžite sa obrátil tvárou k
žrecovi. Oči sa mu leskli aj v prítmí baraka.
„Dlho to takto nebude. Už mám skoro hotový plán. A ty, starček, sa
môžeš na ňom tiež zúčastni?," zašepkal mladý otrok.
„Aký plán?" Ľahostajne a so vzdychom sa opýtal žrec.
Nard mu začal zapálene vysvetľova?:
„Aj ty, starček, aj ja, aj my všetci budeme onedlho slobodnými ľuďmi. Len
si to zrátaj: na každú desiatku otrokov je jeden dozorca. A na pätnás?
otrokýň, ktoré pripravujú jedlo a šijú šaty, je tiež jeden dozorca. Ak sa
vo vhodnom čase všetci vrhneme na dozorcov, zví?azíme nad nimi, aj keď sú
oni ozbrojení a my v okovách. Je nás desa? na jedného a okovy nám tiež môžu
poslúži? ako zbraň proti meču. Dozorcov porazíme, zviažeme a zbrane si
vezmeme."
„Ach, mládenec," vzdychol si Kracios a akoby nezúčastnene
povedal: „Tvoj plán nie je domyslený. Dozorcov, ktorí sú tu, môžeme
odzbroji?. Ale vládca pošle ďalších, možno celú armádu a pozabíja
vzbúrencov."
„Aj o tom som rozmýšľal, starček. Musíme si vybra? taký čas, keď tu
nebude armáda. A ten čas prichádza. Vidíme, že armáda sa chystá na pochod.
Pripravujú proviant na tri mesiace. To znamená, že za tri mesiace príde
armáda na bojisko. V boji zoslabne, hoci zví?azí a privedie ďalších
otrokov. Už pre nich stavajú nové baraky. Musíme zača? s odzbrojovaním
stráže hneď ako sa armáda nášho vládcu stretne v boji s druhou armádou.
Poslovia budú potrebova? mesiac na to, aby priniesli správu o nevyhnutnosti
jej návratu. Oslabená armáda sa bude vraca? aspoň tri mesiace. Za štyri
mesiace sa dokážeme pripravi? na zrážku. Nebude nás menej než vojakov v
armáde. Zajatí otroci, keď uvidia, čo sa deje, sa určite budú chcie? prida?
k nám. Všetko som dobre premyslel, starček."
„Hej, mládenec, s plánom, svojou mysľou dokážeš odzbroji? strážnikov a
zví?azi? nad armádou," odpovedal žrec, tentoraz povzbudzujúco a dodal: „ale
čo potom budú robi? otroci a čo sa stane s vládcami, strážnikmi a vojakmi?"
„O tom som veľa nepremýšľal. A napadá mi iba jedno: všetci, ktorí boli
otrokmi, už nebudú otrokmi. A všetci tí, ktorí teraz nie sú otroci, sa
stanú otrokmi," odpovedal Nard nie veľmi presvedčivo, akoby len nahlas
premýšľal.
„A žreci? Povedz, mládenec, zaradíš žrecov k otrokom alebo k
slobodným?"
„Žrecov? O tom som tiež nepremýšľal. Ale teraz mi napadá: nech žreci
ostanú, ako sú. Počúvajú ich otroci i vládcovia. Hoci im niekedy ?ažko
rozumie?, myslím si, že sú neškodní. Nech rozprávajú o bohoch, ale ako si
lepšie zariadi? život, to vieme my sami."
„Ako lepšie - to je dobre," odvetil žrec a robil sa, že sa mu chce
strašne spa?.
Ale Kracios v tú noc nespal. Premýšľal. „To je jasné," dumal
Kracios, „najjednoduchšie by bolo poveda? panovníkovi o sprisahaní. Chytia
mladého otroka, lebo je zjavné, že on podnecuje ostatných. Ale to nevyrieši
problémy. Otroci budú vždy túži? vyslobodi? sa z otroctva. Objavia sa noví
vodcovia, nové plány a už je to raz tak - hlavné nebezpečenstvo pre štát
bude stále jestvova? vnútri štátu."
Kracios mal pre sebou úlohu: vypracova? plán zotročenia celého sveta.
Chápal, že tento cieľ nedosiahne len pomocou fyzického násilia. Je
nevyhnutné, aby sa na každého človeka, na celé národy pôsobilo
psychologicky. Treba transformova? ľudskú myseľ, každému vsugerova?, že
otroctvo je vyššie blaho. Musí sa spusti? program, ktorý sa bude ďalej
samostatne rozvíja? a ktorý bude dezorientova? celé národy v priestore,
čase a pojmoch.
Ale čo je najhlavnejšie - v adekvátnom vnímaní skutočnosti.
Kraciova myseľ pracovala čoraz rýchlejšie. Prestal si cíti? telo,
?ažké okovy na rukách i nohách. A zrazu, doslova ako blesk z jasného neba,
vznikol program. Ešte nebol podrobný a nie celkom jasný, ale poci?oval jeho
spaľujúcu veľkolepos?. Kracios sa už cítil jediným vládcom sveta.
Žrec ležal na prični v okovách a nadchýnal sa sám sebou: „Zajtra ráno
dám znamenie hlavnému dozorcovi, aby mi sňal okovy a premyslím podrobnosti
svojho plán. Potom vyrieknem niekoľko slov a svet sa začne meni?."
To je neuveriteľné! Len niekoľko slov - a celý svet sa mi podriadi,
podriadi sa mojej mysli. Boh dal človeku naozaj silu, ktorá vo Vesmíre nemá
páru. Tou silou je ľudská myseľ. Ona tvorí slová a mení chod dejín.
Vytvorila sa neobyčajne vhodná situácia. Otroci pripravili plán
povstania. Je racionálny a nepochybne ich môže privies? k pozitívnemu
prechodnému výsledku. Ale ja len pomocou niekoľkých viet donútim nielen
ich, ale aj potomkov dnešných otrokov, ba dokonca aj pozemských vládcov,
aby boli otrokmi nastávajúcich tisíc rokov.


Ráno mu na znamenie Kracia sňal hlavný dozorca okovy. A už na druhý
deň pozval na svoju pozorovaciu plošinu ostatných pä? žrecov a faraóna.
Potom k nim Kracios prehovoril:
„To, čo budete teraz poču?, nesmie nikto zapísa? ani ďalej rozpráva?.
Okolo nás nie sú steny a moje slová nikto okrem vás nebude poču?. Vymyslel
som spôsob, ako zo všetkých ľudí žijúcich na zemi urobi? otrokov nášho
faraóna. Nedá sa to dosiahnu? s pomocou početných vojsk ani úmorných vojen.
Ale ja to dosiahnem pomocou niekoľkých viet. Už dva dni po ich vyslovení sa
budete môc? presvedči?, ako sa svet začína meni?."
Pozrite sa dole: dlhé rady otrokov spútaných v okovách nesú po jednom
kameni. Stráži ich množstvo vojakov. Čím je viacej otrokov, tým lepšie pre
štát - to sme si vždy mysleli. Ale čím je viacej otrokov, tým viac sa
musíme obáva? ich vzbury. Zosilňujeme stráž. Musíme dobre kŕmi? svojich
otrokov, pretože ináč nebudú schopní robi? ?ažkú fyzickú prácu. Ale aj tak
sú leniví a majú sklony búri? sa.
Pozrite sa, ako sa pomaly hýbu a dozorcovia, ktorí tiež zleniveli, ich
nepoháňajú bičom a nebijú dokonca ani zdravých a silných otrokov. Ale budú
sa hýba? oveľa rýchlejšie a nebudú potrebova? ani dozorcov. A dozorcovia sa
tiež zmenia na otrokov. A dosiahnu? sa to dá takto:
Nech sa dnes pred západom slnka rozhlási všade nariadenie faraóna:
"S úsvitom nového dňa darujem všetkým otrokom úplnú slobodu. Za každý kameň
prinesený do mesta, dostane slobodný človek jednu mincu. Mince možno
zamieňa? za jedlo, odev, obydlie, palác v meste aj samotné mesto. Odteraz
ste slobodnými ľuďmi."
Keď si žreci uvedomili, čo Kracios povedal, najstarší z nich riekol:
„Ty si démon, Kracios. To, čo si vymyslel, zdémonizuje množstvo
pozemských národov."
„Nech som teda démon a to, čo som vymyslel, nech ľudia v budúcnosti
nazývajú demokraciou."
Nariadenie na súmraku oznámili otrokom. Všetci užasli a mnohí v noci
nespali, premýšľajúc o novom š?astnom živote.
Ráno nasledujúceho dňa vyšli žreci a faraón znova na plošinu umelej
hory. Obraz, ktorý sa im naskytol, predčil všetky ich predstavy. Tisíce
ľudí, bývalých otrokov, opreteky vláčili tie isté kamene ako predtým.
Mnohí, upotení, niesli po dva kamene. Iní, ktorí niesli po jednom, bežali
až sa za nimi prášilo. Niektorí dozorcovia tiež vláčili kamene. Ľudia,
považujúc sa za slobodných - veď im sňali okovy, sa snažili získa? čo
najviac vytúžených mincí, aby si vybudovali š?astný život.
Kracios strávil na svojej plošinke ešte niekoľko mesiacov, spokojne
pozorujúc, čo sa dole deje. A boli to kolosálne zmeny. Čas? otrokov sa
spolčila do neveľkých skupín, zostrojili vozíčky a naložiac ich doplna
kamením, zaliati potom ?ahali si tie vozíčky.
"Ešte vynájdu veľa zariadení," pomyslel si spokojne Kracios. Už sa
objavili aj vnútorné služby: donášači vody a potravy. Čas? otrokov jedla za
chodu - nechceli stráca? čas na cestu do baraka kvôli jedlu a platili
donášačom mincami, ktoré dostali. Objavili sa aj lekári: ošetrujú
poranených za chodu a tiež za mince. Vybrali si už aj dopravných dozorcov.
Čoskoro si vyberú aj predstavených, sudcov. Nech si len vyberajú - predsa
sa považujú za slobodných. Ale podstata sa nezmenila a tak ako predtým
vláčia kamene...


A tak utekajú celými tisícročiami, v prachu, zaliati potom, vlečúc
?ažké kamene. Aj dnes pokračujú potomkovia týchto otrokov vo svojom
nezmyselnom behu...
„Máš iste na mysli obyčajných robotníkov, Anastázia, však? S tým možno
súhlasi?. Ale do kategórie otrokov nemožno zaradi? vedúcich podnikov,
úradníkov, podnikateľov."
„Vidíš medzi nimi rozdiel, Vladimír? Tak ho vyjadri, v čom ho vidíš?"
„V tom, že jedni pracujú, vláčia kamene ako otroci. Druhí riadia to
vláčenie - dnes sa tomu hovorí výrobný proces."
„Ale riadenie je tiež práca a často zložitejšia ako prenášanie
kameňov."
„No, v podstate - "áno", podnikatelia musia viacej premýšľa?. Ich
myseľ je od rána do večera zaujatá prácou. Takže - z toho vychádza, že aj
faraón, aj prezident, aj kancelár sú otrokmi?"
„Áno, tak to je. Otrokmi sa stali aj žreci, ktorí vykonali toto osudné
rozhodnutie."
„Ale ak jestvujú otroci, tak musia by? aj otrokári. Kto sú to, ak ani
žrecov k nim nerátaš?"
„Otrokárom je umelý svet, ktorý tvoria ľudia. A strážcovia sedia
vnútri väčšiny ľudí - a plieskajú ich bičom a nútia zarába? mince."
„Je to smutný obraz a bezvýchodiskový. Za uplynulé tisícročia vznikali
a zanikali celé impériá, menili sa náboženstvá, zákony, a v podstate sa nič
nezmenilo: ako človek bol, tak na tom aj zostal. Vari nemožno tento stav
zmeni??"
„Možno."
„Ako? A kto je schopný to urobi??"
„Obraz."
„Čo to znamená - obraz? Aký obraz?"
„Taký obraz, ktorý ľuďom ukáže inú situáciu. Posúď sám, Vladimír, tí
ľudia, ktorí dnes riadia svet prostredníctvom peňazí, sa domnievajú, že
š?astie môžu človeku prinies? len moc a peniaze. A väčšina ľudí, ktorí sa
snažia zarába? mince, ich v tom utvrdzuje. Ale často, veľmi často trpia
ví?azi nezmyselného pretekania. Dosahujú iluzórne výšky a oveľa výraznejšie
ako iní poci?ujú nezmyselnos? svojho života."