Dielo si dáva za cieľ poukáza? na paralely v ľudskom nazeraní na svet moderný a svet, ktorý sa zračí v Sofoklových dramatizáciách. V úvode sa autor zaoberá degradáciou slova mýtus, ktoré sa v dnešnom modernom svete používa v úplne odlišnom význame ako mal pôvodne. Mýtus kedysi predstavoval pravdu v silnom zmysle, o pravde jednal a pravdu obsahoval. Bol vnímaný s najvyššou vážnos?ou, ktorá prináležala všetkému počiatočnému a prapôvodnému. Dnes je toto slovo zneužívané tak, ako zneužívame veľa ďalších slov, a pod mýtom si predstavujeme klam a sebaklam, anonymnú samočinne vynorenú predstavu atď. Bežne tak hovoríme o mýte nacionálnom, sociálnom, politickom, rasovom alebo napr. o mýte 20. storočia.

Tento zmenený pohľad dnešnej doby na mýtus je daný už tým, že samotná životná skúsenos? v ktorej má mýtus zmysel v našom svete racionálnej civilizácie vymiera. Mýtus totiž patrí do súvislosti určitého ľudského chovania a počínania. Pritom ešte stále poznáme rozdiely medzi všedným dňom a sviatkom, stále ešte mená našich rodičov ovieva isté mystérium, aj keď sa nám to už javí iba ako slepá tradícia. Súvislos?, ale aj odlišnos? medzi počínaním, ktoré možno nazva? rituálnym chovaním a pragmatickým chovaním človeka je do očí bijúca. V rituáloch, tancoch, obradoch, iniciáciách a obetiach človek nezaujíma postoj k jednotlivostiam, ale naopak k celku všetkých možností, v ktorých ho svet oslovuje. Rituálne chovanie tak otvára pôvodný prístup k určitým stránkam a dimenziám sveta, pričom tento pôvodný kontakt nemôže nič nahradi?. K dimenzii sveta, ktorej hovoríme posvätná, neotvára bránu nič iné než pôvodné rituálne chovanie.

Keďže sa mýtus v slove zdvojuje a tým reflektuje svet, nachádzame v mýte tiež pôvodnú reflexiu človeka na jeho celkový vz?ah k svetu. Základňou mýtu je to, čo vždy a naveky tvorí prasituáciu človeka vo svete. Kant prvý krát poukázal na to, že rámcom každého ľudského porozumenia čomukoľvek v sebe aj mimo seba je čas. Čas predstavuje zložitú štruktúru, ktorá súvisí so skrytým umením v hlbinách duše, ktorého pravé úkony sotva niekedy rozlúštime. Mýtus vypovedá o udalosti, ktorá sa stala, ale nie takým spôsobom, že je raz a navždy preč, ale naopak tak, že vysvetľuje aj to, čo práve je. Tak poukazuje sám bytostný charakter mýtu na jeho časovos?. Z rituálneho chovania vyrástla grécka tragédia a vo svojej dobe je ešte stále rituálnym chovaním, spojeným s tvorením slova, s poéziou ktorá vychádza z pravého ducha mýtu. Nesmierny životný význam tragédie tkvie v tom, že ak sa na ňu pozrieme v zmysle pôvodného obradu, potom je možné paradoxne poveda?, že nevzniká ani z ducha hudby (* opak tvrdil Nietzsche v diele „Zrodenie tragédie“), ani z mýtu, ale je samotná prameňom mýtu. Tragédia je výsostná, pôvodná a nikdy neopakovateľná forma ľudského sebaporozumenia, v ktorej si celé spoločenstvo obce predvádza pred oči to, čo človek je a čo znamená. Nie je to divadlo, nie je to predvádzanie pestrého a zábavného deja. To čo sa v nej koná, tým zároveň všetci zúčastnení sú, pretože sú to mýtickí ľudia, ktorí chápu pravdivos?, prapôvodnos? a neodvodenos? mýtu.

Zrelú formu pramýtu o človeku, o tvorovi jasnosti, ktorá je vybočením z univerza a ktorá sa mu stáva osudom, podávajú oidipovské tragédie. Námetom Antigony je zase moc mýtu a jeho postoj k svetu ľudskej prezieravosti a racionality. Tak sú oidipovské tragédie a tragédia o Antigone hlboko rozdielne.

Sofoklov Oidipus ukazuje, ako je povahou ľudskej bytosti, jej osudom - jasnos?, porozumenie a nahliadnutie. Človek musí pochopi? sám seba ako vybočenie, rozkol a zmar. Nad ľudským zmyslom totiž existuje niečo vyššie, totiž to, čo je odveké, zároveň prvopočiatočné aj dnešné. Ľudský zmysel sa môže zdráha? ale nemôže tomu vzdorova?, pretože je v tom sám zahrnutý a prekonaný. Celá ľudskos? sa nachádza v neustálom pokuse o vzdor, prekonanie a presadenie svojho zmyslu, a snaží sa zabudnú? na to, že to nie je zmyslom celým. Človek je onou DIAFRONÉSIS – spoľahnutím sa sám na seba, a toto spoľahnutie sa na vlastný náhľad je zároveň jeho podstatou aj vybočením z celku. Potvrdzuje sa to na osudoch Oidipových, kde Oidipa vlastné nahliadnutie priviedlo na vrchol slávy a moci a zároveň ho tým uvrhlo k zdaniu, že je záchrancom celej obce. Celá dráma spočíva v tom, ako Oidipus s neúprosnou dôslednos?ou sleduje svoj osud človeka ktorý vidí a chce vidie?, sám si tak vyskladá dôkaz, ktorý ho postaví do najstrašnejšieho sveta. Oidipus ale nie je iba prestupníkom, ktorý sa svojou vlastnou silou videnia prekonáva a usvedčuje. Je nie len zavrhnutý ale je aj vyvolený by? zavrhnutý, je prekliatou aj posvätnou bytos?ou zároveň. Pritom nie je úmyselným priestupníkom, je vinný bez viny. Obec, ktorá nevidí posvätnos? trpiteľa sa tak sama vzdáva nároku na odmenu. Ideálnou obcou je tá, ktorá tuto skutočnos? neprehliada a poskytne štvancovi azyl. Sofokles sa takto pozerá na svoje rodisko Athény.

Posvätnou trpiteľkou je tiež Antigoné, ktorej paradox tkvie v tom, že je práve táto dcéra poškvrny určená k tomu, aby sa na nej odhalil „božský zákon“, zákon rodinnej piety. Je to ona, kto na seba berie po odvrhnutí z rodiska celú tiaž Oidipovho bludného života. V tejto tragédii ale predvádza Sofokles zároveň určitú verziu onej hybris, vlastný, do seba uzatvorený zmysel – DIAFRONÉSIS. Táto DIAFRONÉSIS smeruje podľa vlastného odhadu k blahu a moci celej obce. To, že sa spolieha na náhľad vládnuceho muža a požiadavku absolútnej poslušnosti ukazuje, že tu beží o samovládny, tyranský sklon.

Tak sa autor na záver pojednania pýta Sofoklovými ústami, či videnie sveta, ktoré je dnes pre nás samozrejmé, nie je v skutočnosti onou DIAFRONÉSIS, oným ľudským zákonom v protiklade k božskému. Nabáda nás k pohľadu na náš svet, ktorý je možno posledným dôsledkom a výsledkom tej istej hybris, ktorej vnútorný rozpor vyjadruje osud Labdakovcov. Katastrofy nášho storočia tak predstavujú iba opakovanie toho istého pádu pod prah ľudskosti, ktorý pre človeka všetkých dôb predviedol Sofokles.