V dnešnej dobe sa stretávame s množstvom hesiel, pre ktoré pojem „mýtický“ znamená zastaraný, prekonaný, nečasový. Je to pojem ktorý odráža čosi prekonané a vyvrátené novovekou vedou, niečo, čomu už dnešný človek nemôže veri?. „Mýtus“ je výrazom pre čosi nedôveryhodné a v spoločnosti je zakorenená predstava že je potrebné sa ho zbavi?, keďže sa v nej drží iba vďaka tradícii.

Moderný človek už nepočíta z možnos?ou, že starý spôsob predstáv by mohol by? založený na takých skúsenostiach, ktoré vedecké myslenie nemôže potvrdi? ale ani vyvráti?. Je potrebné si uvedomi?, že ak naša veda dokáže podáva? fundovanejší pohľad na podivné fenomény, a napríklad viera v osud by bola scestným pokusom o ich výklad, aj tak by bolo nezmyselné nazýva? takýto pokus „mýtickým“. Ešte závažnejšia je myšlienka, že pojmom „mýtický“ sa nazývajú predstavy starých národov a božstiev a takisto ich konanie. Podľa tejto predstavy sa v mýte vznešená bytos?, ktorá vládne všetkému bytiu, myslí ako postava v ľudskej podobe, ktorej sa pripisuje ovládanie dejov v prírode a v ľudskom živote. Aj tu sa teda „mýtus“ považuje za omyl. Omyl pochopenia posvätného základu sveta, a tak je potrebné k nemu pristupova? radikálne, aby pravda mohla zví?azi?. V tomto prípade ale podliehame klamu. Hľadanie takejto pravdy je skôr znakom úpadku ako pokroku. Pri každom takomto hľadaní je totiž mýtus stále tu, je stále prítomný a je ním nevedomky ovplyvňovaný aj ten, kto ho vedome odmieta. Vôľa k bezprostrednému stretnutiu s pravdou bytia sa dnes presadzuje dokonca aj u básnikov a umelcov. Na rozdiel od javov, hovoria o podstate vecí a dokonca sa domnievajú že do nej už prenikli. Aj keď ale nemôžme overi? ich vlastné svedectvá, presvedčivos? sa u nich bezpochyby vytráca. Pre pravdu totiž platí, že dosvedčuje sama seba a má presvedčivý tvorivý charakter. Túto presvedčivos? a tvorivos?, mal rýdzi mýtus vždy. Súčasné úvahy o mýtoch a problémoch s nimi zastiera prítomnos? jedného zásadného predsudku, že mýtus je „spôsob myslenia“, ktorý je možne prekona? a nahradi? správnejším, a že bol v priebehu dejín fakticky prekonaný. Prípadne že má svoje vlastné oprávnenie a aj keď sa vzhľadom k nášmu momentálnemu zmýšľaniu vyznačuje určitými nedostatkami, musí by? rešpektovaný. Takýto spôsob posudzovanie mýtu, teda náhľad na mýtus ako „spôsob myslenia“ iba dokazuje, že sme sa od mýtu už naozaj veľmi vzdialili. Už u Platóna sa stretávame s tzv. mýtmi, kde autor sám vyslovene varuje pred tým, aby sme ich brali doslova. Ako názorné, avšak fabulované obrazy nahrádzajú jasné myslenie, ktoré sa týka samotnej pravdy. Národy, ktoré ešte samé žili v mýtoch, už v tomto prípade rozlišovali veľmi presne a s plnou vážnos?ou. Iba v poslednej dobe sme si uvedomili, že tento rozdiel poznajú aj dnes žijúce primitívne kmene. Lepším a správnejším smerom šlo v náhľade na mýtus básnictvo a umenie. Aj keď básnictvo v pravom slova zmysle nie je mýtom, môže nám aspoň ukáza? správnu cestu k jeho pochopeniu. Básnictvo a umenie nás zasahuje krásou a súzvukom tvarov. Túto krásu však pomerne jasne odlišujeme od umelého zapáčenia sa. Povznášajúci efekt má totiž pre nás iba taká krása, ktorá je súčasne pravdou. V protiklade k novovekému pojatiu génia cítime, že k nám v básni neprehovára básnik, ale samo bytie vecí. Práve preto sa tí básnici, ktorých považujeme za básnikov s najväčším tvorivým potenciálom, zbožne vyznávali, že vlastne iba prijímajú. Takým bol napríklad Goethe. Ďalším nedorozumením je predstava „mýtického obrazu sveta“. Neexistuje ale žiaden mýtický obraz sveta. Tento pojem vychádza zase z predsudku, že mýtus je určitým druhom myslenia. Pri odkývaní správneho náhľadu na pojem mýtus musíme odmietnu? takisto v poslednej dobe sformulovaný názor, ktorý rovnako vychádza z toho, že mýtus je spôsob myslenia. Hovorí sa, že v mýte je vyslovené, „aké je postavenie človeka vo svete“, a že mýtus je potrebné vysvetľova? existenciálne. Keď u predchádzajúcich omylov zvádzali ľudí výsledky prírodovedy, k tomuto omylu najviac zvádzajú výsledky religionistiky. V rýdzom mýte však pre to, čo nazývame existenciou nie je miesto. Staros? o existenciu, formou nejakej viery, je totiž pravým opakom mýtu. Človek mýtu je človekom „tíšiny“ v tom zmysle, v akom toto slovo používa Hölderlin, ak hovorí o pôvodnom, „čistom“, o tom, čo je blízke bohu. Tento človek tíšiny by nebol tým, čím je, keby mu bežalo o nejaké existenciálne porozumenie sebe samému, keby sám seba chápal ako slobodnú vôľu, ktorá sa musí ustavične rozhodova?. Nietzsche hovorí: „Teória slobodnej vôle je antireligiózna. Chce človeka oprávni? k tomu, aby mohol myslie? ako príčina svojich vysokých stavov a jednaní: je to forma rastúceho pocitu hrdosti.“ Ak mýtus ustupuje do pozadia, okrem iného to znamená, že do popredia vystupuje seba zrkadlenie, psychológia, psychoanalýza, teda veľmi povážlivé a nebezpečné životné postoje. Ak prihliadneme k tomu, aký je pôvodný a vlastný význam slova „mýtus“, o niečom dôležitom nás môžu pouči? aj dejiny tohto slova. V gréčtine znamená „mýtus“ podobne ako u nás a v latinskom výraze „fabula“ podivuhodné rozprávanie. To síce môže ma? hlboký zmysel, avšak v žiadnom prípade nemôže by? doslova pravdivé. Tak sa označujú Ezopove bájky, ktoré dávajú podnet k zamysleniu ale vo svojom vlastnom zmysle pravdivé nie sú. A rovnako sú mienené aj sokratovské „mýty“ u Platóna. Pôvodne to však znamenalo „slovo“. Ale pre „slovo“ majú Gréci aj pojem logos. Každé z týchto označení však „slovo“ vykladá v nejakom zvláštnom zmysle, ktorý sa líši od ostatných. Homér používa obe slová v úplne odlišnom zmysle, napríklad tak že sa niekde zbližujú tak, ako keby medzi nimi žiadny významový rozdiel nebol. Pôvodný pojem pre grécke logos je „výber“ a označuje teda pozornos?, uváženos?, ohľad. V tomto zmysle sa používa aj v staršej gréckej literatúre. U Homéra „slovo“ znamená to, čo je uvážené, čo môže niekoho prehovori?, a je úplne pochopiteľné že to neskôr mohlo označova? to, čo je rozumné, zmysluplné, dôsledné. Niečo úplne iné je ale „mýtus“. Tu sa už nemyslí nič uvážené, prepočítané, zmysluplné. Zmysel tohto slova je objektívny. Skutočné a faktické je v tomto prípade to, čo sa udialo, alebo čo sa deje a čo je bytostné, teda samotný „príbeh“. Predovšetkým je to „slovo“ o tom, čo sa v minulosti naozaj stalo. Čím viac je táto minulos? staršia a významnejšia, tým viac je posvätné a odlišné od prítomnosti. Neskôr nadobudlo vďaka tomu význam čohosi bájneho a vlastne nepravdivého aj keď pôvodne označovalo naopak práve to čo je fakticky pravdivé. Je to teda pravdivé slovo, ale nie v zmysle niečoho správne mysleného, zdôvodneného, ale v zmysle toho, čo je dané, zjavené a posvätené ako fakt. Tým sa odlišuje od akejkoľvek inej výpovede. Rovnakým spôsobom rozlišujú „prírodné národy“ svoje posvätné príbehy ako „pravdivé“, od všetkého, čo sa inak podáva pre zábavu, poučenie alebo povznesenie. Mýtus nemožno preloži? a nie je ani „správny“, ani „nesprávny“. Správny alebo nesprávny je myšlienkový postup. Všetky myšlienkové postupy však predpokladajú nejaký základný názor, koncepciu, ktorá nie je prístupná racionálnej kritike. Tu sa už neobjavuje iba „správnos?“, ale „pravda“. Mýtus nie je nič iné než praskúsenos?, ktorá sa stala zjavnou a ktorá práve umožňuje racionálne myslenie. Prehistorické národy sa od nás odlišujú tým, že je im mýtus so svojou pravdou zjavný, a nielen to, oni z neho taktiež celkovo žijú. V nás racionálne myslenie zatlačilo mýtus do podvedomia, takže na rozdiel od nás nie sú tak obratní a vynaliezaví, zato sú ale „ľuďmi“ v onom vyššom zmysle a sú viac tvoriví. Človeku sa mýtus nestal cudzím preto, že začal z nejakého dôvodu od určitého okamihu myslie? a pozorova? a že tieto vlastnosti stále zdokonaľoval. Mýtus sa mu odcudzil preto, že sa už nestretáva so skutočnos?ou v pravom slova zmysle. So skutočnos?ou ktorá hovorí iba z praprírody a z toho, čo je večné. Celá civilizácia odsúva praprírodu. Človek sa chce stretáva? iba so sebou samým, so svojou vlastnou racionalitou a svojou vynaliezavos?ou. Každý moderný pokus o výklad mýtu je zásadným nepochopením, pretože práve mýtus necháva prehovori? onú nesmiernu skutočnos? sveta, pred ktorou sa uzatvárame a bránime sa jej. U každého z pôvodných národov sa stretávame s veľkým množstvom mýtov, ktoré nás udivujú svojou rozmanitos?ou. Tieto mýty ale nemožno posudzova? samostatne, pretože sú svojou podstatou zasadené do väčšieho, obsiahlejšieho mýtu. Tento mýtus nazývame rýdzim mýtom, a každý rýdzi mýtus sa týka celku skutočnosti sveta. Rýdzi mýtus je absolútne záväzný pre celé bytie človeka. Oslovuje nielen určité schopnosti, vlastnosti alebo funkcionálne možnosti, ale celého človeka v jeho existenciálnom postoji. „Pravdivým“ nazývame to čo možno logicky či experimentálne overi?, a čo by teda malo by? nazývané ako „správne“. Vo vyššom, vlastnom zmysle sa „pravdou“ nazýva také vedenie, ktoré sa operáciám logického myslenia a experimentovania vymyká. Toto pravdivé hovorí samé v útvaroch či už obrazových, alebo ešte pôvodnejšie v životných postojoch. Takto sa odlišuje rýdzi mýtus od všetkej správnosti a všetkých užitočných zdanlivo podobných predstáv. Protikladom jeho pravdy nie je omyl, ale to čo je nepôvodné, neživé. Mýtus je absolútne záväzný a bezprostredne, samým svojim bytím prechádza do jednania. Rýdzi mýtus je „dynamický“. Musí sa zjavova? tým že tvorí tvar. Tvar predstavuje tvorivý element sveta, pretože sa sám zrodil bezprostredne z pôvodného. Pokiaľ mýtus žije, je vždy spätý s kultom, dokonca je kult nutnou formou jeho zjavovania. Kult je bez mýtu nemysliteľný, ale rýdzi mýtus dokonca nemôže by? bez kultu, bez jednania. Mýtus vyžaduje kult už svojou podstatou. Kultom rozumieme v najhlbšom zmysle špecifický postoj človeka, v ktorom sa sám mýtus stvárňuje. Mýtus – táto pôvodná pravda o bytí sveta, sa zjavuje človeku jedine tak, že vystupuje ako tvar. Bytie sa zjavuje v tvare a najmocnejšie a najzreteľnejšie potom pri zjavovaní bytia sveta. Autor rozlišuje tri roviny tohto zjavenia. Prvá je ako všetko prapôvodné nestratiteľná a teda večná. Na človeku sa prítomnos? nesmierneho prejavuje v jeho telesnosti, v zbožne vytrhnutom zastavení. Vzpriamený postoj s rukami ktoré sa dvíhajú k nebu, alebo naopak postoj sklonený, prípadne pokľak so zbožne založenými rukami, sú oveľa staršie ako všetky výklady, ktoré sa snažia pátra? po ich zmysle. Patrí k tomu aj tanec. Človek, ktorý sa stal sám do určitej miery božským, v ňom prejavuje tvárnos? božského bytia sveta. V druhej rovine sa mýtus tvorí prostredníctvom ľudskej ruky a ľudského konania. Človek vztyčuje kameň, alebo napríklad stavia stĺp, ktorý bude považova? za posvätný, pretože sa v ňom stvárnila prítomnos? božského. Nakoniec v tretej rovine sa mýtus so svojou prapôvodnou pravdou stáva slovom. Jazyk je sám pravdou mýtu, alebo inak povedané, jazyk nie je nič iné než tvar mýtickej pravdy, ktorá sa zjavuje v slove. Jazyk sa nesnaží vysvetľova? mýtus ale sám mýtom je. Jazyk je zázrakom, tak ako je zázrakom samotný mýtus, pretože zázrakom je každé zjavenie pravdy v tvare. V najširšom zmysle teda patrí do oblasti kultu. To platí takisto pre modlitby, hymny dokonca pre božie mená. Rovnako to ale platí aj pre rozprávačské prevedenie mýtického deja ako večného pradejstva. To, že mýtus nie je výsledkom nejakého rozvažovania a že pravda ktorú obsahuje a ktorou je sa neotvára žiadnej myšlienkovej úvahe znamená, že človek nie je ten, kto môže mýtus uchopi?, ale práve naopak že človek samotný je mýtom uchopený, že sa ho mýtus zmocňuje. Pravda sa mu teda neukazuje vlastným skúmaním, ale môže sa mu iba sama zjavi?.

Tento záver dokázali vzia? na vedomie ako jediný národ Gréci. Pochopili fakt, že pravda sa musí zjavova? sama, a tým čo ukazuje nielen sám seba, ale vôbec pravdu, je vlastné božstvo, bohyňa Múza. Zrodenie bohyne Múzy znamená v gréckom zmysle zázrak zrodu umenia. Božskému zázraku Múzy je pripisovaná celá ríša duchovna. Jej vynorenie znamená zrod slova, v ktorom sa bytie vecí, teda mýtus zjavuje ako tvar. A slovo zrodilo celú zázračnú ríšu hudby vo zvukoch ktorej môže prehovára? samo bytie. Odtiaľ plynie aj samotný slávnostný ráz zjavovania bytia ako ho poznajú Gréci. Zvrchované básnictvo je teda „mýtické“ nielen ako dielo fantázie, ale v čisto objektívnom zmysle ako zvestovanie pravdy bytia. Tá, ako vie každý ozajstný básnik, je možná iba vďaka seba zjavovaniu bytia. Preto sú aj tvary básnictva „dynamické“. Ľudskej duše sa zmocňujú tak, aby nazrela k celej božskej podstate sveta. Mýtus sa však samozrejme zjavuje i vo viditeľných tvaroch a teda aj vo výtvarnom umení.