Inkvizícia


Pod slovom inkvizícia sa skrýva veľa významov a záleží od každého, ako si toto slovo s prípadným emočným nábojom interpretuje. Nemenej dôležitým a zložitým problémom je otázka chronologického vymedzenia činnosti inkvizície. Rôzne názory od rôznych autorov sa od seba líšia, často v závislosti od šírky pohľadu, náboženskej, ale aj politickej príslušnosti

Všeobecne sa pod pojmom inkvizícia považuje špeciálna cirkevná inštitúcia pre vyhľadávanie kacírstva, trestanie jeho predstaviteľov a zabraňovanie jeho ďalšiemu šíreniu.
Latinské slovo inquiro znamená vyhľada?, vyšetri? a súdny proces na základe podnetu per inquisitionen znamená proces na základe vyhľadania vinníka. Ďalšou charakteristikou inkvizičných orgánov sú rozsudky vyhlásené na základe náuky o viere, v ktorej mala rozhodujúce slovo rímska cirkev na čele s pápežom.

Inkvizícia je označovaná skôr ako vyšetrovacia činnos?, nástroj moci potláčajúci ľudské a občianske práva a využívajúci nehumánne metódy. Je to prenesený výraz, ktorý sa ustálil v priebehu 3. storočí.

Potláčanie odchýlok vo veciach náuky o viere je staré ako Petrova Cirkev sama, inkvizícia ako špeciálny cirkevný tribunál je ale neskoršieho dáta. Potláčanie heréz v raných dobách nebolo pevne organizované a každý prípad sa posudzoval podľa špeciálnych a osobitných pravidiel daných pre konkrétnu situáciu, všeobecné nariadenia mali iba doporučujúci charakter. Inkvizícia sa vyvíjala v závislosti od upevňovania postavenia cirkvi a od rozvoja cirkevnej legislatívy vo veciach trestania odpadlíkov od viery a osôb Cirkvi nebezpečných.


Na základe toho sa vývoj potláčania heréz a inkvizície dá rozdeli? nasledovne:

I. Potláčanie heréz počas prvých 12. storočí
II. Potláčanie heréz prostredníctvom inkvizičných orgánov v rôznych formách:

a. Stredoveká inkvizícia
b. Španielska inkvizícia Suprema; (Suprémo Tribunal de la Santa Inquisición)
c. Rímska inkvizícia Sväté ofícium; (Sacra Congregatio Romanae et universalis inquisitionis)
d. Inkvizícia v španielskych kolóniách

Cirkev sa už od svojho raného začiatku musela potýka? s rôznymi neortodoxnými smermi, ktoré sa v rozličných bodoch odlišovali od učenia rímskej Cirkvi.
Najčastejšie to boli sporné teologické otázky, v ktorých si uplatňoval rímsky biskup svoju dominantnú rozhodovaciu moc a oponentov sa snažil najskôr potlači? teologickými debatami. Keď sa vyčerpali mierové prostriedky, nastalo prenasledovanie a diskriminovanie príslušníkov kres?anských odnoží.
Bežnými trestami používanými voči heretikom - odpadlíkom bola exkomunikácia a konfiškácia majetku, hoci sa vyskytli tiež mnohé prípady, keď sfanatizovaný dav ničil majetok heretikov a vyhnal ich z kraja.

Ďalším z dôvodov vzniku raných heréz bola kritika vzniku majetnej kňazskej vrstvy. Počiatok tohto vývoja sa dá hľada? za čias Konštantína, ktorý po neúspešnom prenasledovaní kres?anov svojím predchodcom vydal roku 313 po Kr. známy Milánsky edikt. Názory na dôvody, ktoré viedli Konštantína k tomuto kroku sú rôzne a tematicky priamo nesúvisia s prenasledovaním vnútorných nepriateľov Cirkvi. Podľa prevažujúceho stanoviska si Konštantín uvedomil bezvýchodnos? perzekúcií voči kres?anom a výhody kres?anstva ako prvku spoločenskej stability.
Po úspešnej bitke pri Mulvijskom moste, vedenej pod Božou vlajkou, zrovnoprávnil kres?anstvo s ostatnými náboženstvami v ríši. Konštantín však kres?anstvo voči ostatným kultom otvorene protežoval a zároveň tak prevzal na seba úlohu ochraňova? ju pred vonkajšími a vnútornými nepriateľmi. Bohatstvo a moc Cirkvi rástli, čo sa však nezlučovalo s pôvodnou apoštolskou chudobou.

Tieto fakty citlivo vnímali mnohí kres?ania. Začali sa rodi? prvé názory kritizujúce správanie sa Cirkvi a požadujúce návrat k pôvodným tradíciám. Keďže predstavitelia privilegovanej vrstvy cirkvi sa svojich výhod nechceli vzda?, konflikt na seba nedal dlho čaka?.

V severnej Afrike vzniklo radikálne učenie donatistov, odsudzujúce tých kres?anov, ktorí pod tlakom prenasledovania zanechali svoje presvedčenie, no po skončení prenasledovania sa ku kres?anstvu opä? vrátili. Ich odporcovia – predstavitelia „oficiálnej“ cirkvi mali na vec odlišný názor. Cisár Konštantín sa neúspešne pokúsil sporiace strany zmieri?. Za jeho nástupcov však prišlo k otvorenému prenasledovaniu donatistov.

Radikalizácia donatistov priniesla násilné prenasledovania stúpencov druhej strany. Tí sa však odplácali rovnakou mincou. Rozhodujúcu úlohu pri formovaní postojov voči donatistom mal sv. Augustín, významný teológ, ktorého názory zásadne ovplyvnili stanovisko cirkvi k trestaniu kacírov a používaniu násilných prostriedkov voči kacírom
Konflikt s donatistami a jeho ví?azné ukončenie ukázal ďalšiu cestu Cirkvi, ktorá prehĺbila svoj vz?ah k svetskej moci. (Donatistov prenasledoval rímsky štátny represívny aparát.) Cirkev sa rozvíjala, ?ažiac z výhodnej spolupráce s Rímskou ríšou. Začala sa formova? pevná cirkevná organizácia, postupne sa vytváral teologický a filozofický systém, ktorý umožňoval lepšiu argumentáciu pri teologických polemikách a napokon, Cirkev začala ovplyvňova? sociálne, resp. verejné dianie v prospech štátu, čím začala završova? svoju úlohu štátneho náboženstva. Začala vo veľkom rozvíja? svoje mimo náboženské aktivity, predovšetkým politické.


Nájazdy barbarských kmeňov na Západorímsku ríšu a jej vnútorné rozpory ju vo výraznej miere vyčerpávali a časté drancovania mali katastrofálne následky pre politickú a hospodársku stabilitu ríše. Zánik Západorímskej ríše koncom 5. storočia odštartoval novú epochu v dejinách ľudstva a tým aj jeho súčasti – kres?anskej Cirkvi.

Spomedzi heretických hnutí tohto obdobia mal veľký význam manicheizmus – náboženské hnutie z 3. storočia, založené perzským prorokom Máním. Jeho činnos? bola prenasledovaná perzskými svetskými orgánmi a bol popravený ako falošný prorok. Jeho učenie sa odvíjalo hlavne od starého dualistického gnostického učenia o duchu (dobro) a hmote (zlo) a prísneho asketického života.
Manicheizmus sa vďaka rozsiahlej a usilovnej misijnej činnosti, ktorú Mání a jeho neskorší nasledovníci vyvíjali, rýchlo šíril. Stal sa vážnou hrozbou ranej Cirkvi a aj neskorších obdobiach výrazne ovplyvnil duchovné smery v Európe. Tento smer sa najviac rozšíril v Ďalekom Východe a najdlhšie zotrval v Číne. Napriek svojej rozšírenosti boli jeho vyznávači intenzívne prenasledovaní vo väčšine regiónoch sveta.
Jeho preniknutie do Európy bol pre Cirkev vážnym ohrozením, no jeho vplyv na ďalší vznik kacírskych hnutí bol oveľa nebezpečnejší. Hlavným zdrojom tohto nebezpečenstva bolo manichejské dualistické učenie. Tieto idey o neustálom zápase dvoch rovnovážnych síl, dobra a zla, sa pod rôznymi názvami začali vo väčšom meradle okolo roku 1000 šíri? po západnej Európe z Bulharska. Neskôr ich prinášali aj križiaci vracajúci sa z výprav do Svätej zeme.
Tieto myšlienky sa obdivuhodne rýchlo šírili. Chudobné masy, ktoré ľahko prepadali zúfalstvu, oslovovali hlavne asketizmus a chudoba, ktoré tieto učenia hlásali. Požiadavka chudoby a zjednodušenia cirkevných obradov si získavali srdcia ľudí čoraz rýchlejšie a počet odporcov Cirkvi rástol geometrickým radom, až sa mohlo zda?, že západná čas? Európy, hlavne Anglicko, Nemecko, južné Francúzsko a severné Taliansko sú ovládané kacírstvom.

Ďalším dôležitým medzníkom v histórii inkvizície bol vznik katarského učenia. Katari sa delili na dve skupiny: obyčajný veriaci ľud, ktorý mohol vlastni? majetok a "dokonalí", duchovná elita, ktorá bola viazaná veľmi prísnym celibátom a všeobecným asketizmom. Bohabojný a sporiadaný život katarov pôsobil ako zrkadlo voči okázalému životu cirkevnej vrchnosti. Vo svojej podstate bolo katarské učenie odlišné od kres?anstva vychádzajúceho z Ríma. Prvok dualizmu bol jedinečný a rozchádzal sa s kres?anstvom vo viacerých smeroch, teda zlúčenie katarského učenia s kres?anstvom aj s akceptovaním asketizmu bol veľmi problematické.
Katari pôsobiaci na juhovýchode Francúzska sú známi aj ako Albigénci podľa slávneho pôsobiska, mesta Albi, kde na rozdiel od iných regiónov, podporovala katarov aj šľachta. Oficiálne sa pridávala ku katarskému učeniu, a teda ich ani neprenasledovala. Naopak, učenie o chudobe aplikovala a používala ako argument pri konfiškáciách cirkevného majetku.

Omnoho väčšou hrozbou pre Cirkev boli nasledovníci kupca Valdesa, odpadlíci od Cirkvi, teda skutoční kacíri. Valdes, bohatý kupec po tom, ako údajne dostal znamenie od Boha, rozpredal svoj majetok a vybral sa so skromným šatstvom káza? chudobu a návrat k apoštolským tradíciám. Vystupoval proti zhýralému životu Cirkvi, dogmám a zložitým obradom. Svojím príkladom pri?ahoval ľudí a bol vážnou hrozbou voči tradičnému usporiadaniu Cirkvi a životu vyššieho kléru.
Jeho snaha bola najprv vítaná, ale postupom času, ako začal otvorene hlása? radikálne myšlienky, boli jeho nasledovníci prenasledovaní hlavne svetskou mocou. V rozpätí rokov 1143 až približne 1210 bolo na viacerým miestach násilné a impulzívne reakcie vládcov voči heretikom, ktoré skončili pálením na hraniciach. Ale ešte stále perzekúcie nemali inštitucionálnu formu a nevz?ahovali sa na všeobecne na všetkých kacírov. Cirkev ešte nedisponovala jednotným systémom, ktorý by zabezpečil prevenciu, vyhľadanie kacírov a pri ich zarputilosti ustálené postupy pri jeho trestaní. Dôležité je avšak to, že intenzita úsilia, snažiaceho sa tento systém vypracova?, vzrastala, keďže nedostatok jasného postupu pri trestaní kacírov bol čoraz vážnejší.
Vtedy sa iniciatívy chytili najvyšší predstavitelia rímskej cirkvi, pápeži. Už Alexander III. na 3. lateránskom koncile roku 1179 vyhlásil výpravu voči katarom a albigenským s prísľubom odpustenia hriechov pre všetkých účastníkov. Výprava nebola početná a svojou podstatou mala skôr deštruktívny charakter.

V roku 1184 sa vo Verone uskutočnil koncil, kde pápež Lucius III. vydal významnú bulu "Ad abolendam diversarum haeresum pravitatem". Obsah buly bol približne nasledovný: biskupi ňou získali právo vyhľadáva? kacírov, konfiškova? ich majetok a právo exkomunikova? ich a aj ďalšie práva pri boji s vzmáhajúcim sa kacírstvom. Právomoci a povinnosti pri prenasledovaní kacírov boli pevne stanovené, ako aj ich vykonávatelia. Medzi nich mali patri? aj svetskí panovníci, ktorých povinnos?ou bolo biskupom všemožne pomáha? a aktívne sa podieľa? na výkone trestu. Bula vychádzala z výkladu rímskeho práva, ktorý previedla do praktického použitia. Charakteristickým znakom bolo prevedenie väčšiny právomocí a povinností na biskupov, ktorí mali tiež preventívne zamedzova? šíreniu kacírstva pravidelnými vizitáciami biskupstiev a tiež vyvíja? aktívnejší nátlak na lokálne svetské osoby ku bližšej spolupráci.
Budúcnos? ukázala, či veľký presun právomocí do rúk biskupom bolo správne riešenie.

Udalosti počas uplynulých rokov nabrali veľmi rýchly spád a intenzitu. Neochota niektorých svetských feudálov rieši? otázku kacírstva v záujme Cirkvi viedla k sprísneniu protikacírskych nariadení. Zavádzanie takýchto postupov do praxe si však vyžadovalo autoritu, ktorá by kombináciou dostupných prostriedkov donútila svetské autority k bližšej spolupráci.
Práve takou autoritou bol Innocent III. ktorý hral významnú rolu v politike Nemecka, Francúzska, Švédska, Bulharska, Španielska a hlavne Anglicka. Ako politik sa vyrovnal panovníkom. Neváhal vyhlási? krížovú výpravu do Provensalska po tom, čo tamojší gróf Raymond VI. zavraždil pápežského legáta Petra z Castelnau.

Pred krížovou výpravou poslal do Provenálska niekoľko pápežských legácií, ktoré sa snažili vo verejných kázaniach a napomínaniach vymies? kacírstvo. Ich neúspech bol spôsobený ich okázalými sprievodmi a hýrivým životom tamojších duchovných. Nepomáhali ani napomenutia a výmeny legátov.
Dôležitým momentom bolo aj vyslanie biskupa Diega a Dominika de Guzmán, neskoršie známeho ako sv. Dominika, do južného Francúzska. Oblečení ako žobraví kazatelia putovali po kraji a kázaním sa snažili presvedči? ľud o nesprávnosti albigenského kacírstva. Veľmi silným motivačným faktorom, bola aj Dominikova túžba po mučeníckej sláve, ktorá ho naplňovala po celý jeho život.
Ani Dominikovi sa nepodaril žiadny výrazný úspech, no pri svojej kazateľskej púti sformoval myšlienky o založení rehole, ktorá bude v nasledujúcich storočiach zohrala významnú rolu v inkvizičnom konaní.
V čase jeho pontifikátu sa konal aj IV. lateránsky koncil (1215). Zúčastnil sa ho veľký počet prelátov, biskupov a splnomocnencov. Koncil bol dlho pripravovaný a všetky potrebné otázky prediskutované. Vychádzal zo stavu cirkvi na začiatku 13. storočia a hlavný program sa týkal potreby vnútorných reforiem, vyriešením otázky krížovej výpravy a boja proti kacírom. Výsledky boli nasledovné: koncil spresnil povinnosti biskupov, sprísnil spravovanie diecéz, upravil povinnosti každého veriaceho. Prijal tiež rozhodnutie o boji proti kacírstvu, ktoré zaväzovalo cirkevnú i svetskú moc k väčšiemu prenasledovaniu kacírov, ďalej protižidovské nariadenie o nosení odlišných šiat a ďalšie nariadenia.
Inocent vyhlásil štvrtú križiacku výpravu, ktorej jediný výsledok bolo narušenie jednoty Cirkvi, keďže sa výprava dostala iba ku Konštantínopolu, ktorý roku 1204 vydrancovala. I keď sa Konštantínopol stal cieľom výpravy až po intrigách Benátok, Inocent po počiatočnej nedôvere a negatívnom ohlase tento výsledok prijal s uspokojením, čiže bol spoluzodpovedný za následky, ktoré vyplynuli z násilného obsadenie Konštantínopolu.
Innocent si tiež uvedomoval, že cirkev potrebuje obnovi? kontakt s jednoduchými ľuďmi, čoraz viac náchylnými na prechod k herézam propagujucím chudobu. Týmto spojítkom mal by? rád františkánov, ktorý založil Giovanni Bernardone - František z Assisi. Po počiatočnej nedôvere cirkevných predstaviteľov voči jeho kázaniu o absolútnej chudobe, pokore, láske a skromnosti, sa stretol František s Innocentom III., kde František ubezpečil pápeža o svojej lojalite a predstavil svoje učenie, ktoré hlásalo nasledovanie Krista v chudobe a potulnom hlásaní s ideálmi chudoby, pokory a prostoty a v súlade s evanjeliom, nie však v konfrontácii s cirkevnou hierarchiou a upadnutím do kacírstva. Františkáni, napriek svojou neskoršou vnútornou nestabilitou a ľahšiemu sklzu ku kacírstvu, hrali dôležitú rolu pri vyšetrovaní kacírskej činnosti. Oveľa väčšiu úlohu ale hrali dominikáni

Dominik, po neúspešnej misii v južnom Francúzsku založil rád bratov kazateľov(1216). Od počiatku sa rád vyznačoval prísnou disciplínou, vojenskou poslušnos?ou voči nadriadeným, kazateľskou činnos?ou, ktorá musela nutne čerpa? z teologického vzdelania, znalosti Biblie. Z radov dominikánov vzišli mnohí vynikajúci kazatelia, ktorým sa podarilo zlúči? rozum s vierou. Každý dominikán sa musel vyznačova? nekompromisnou, ortodoxnou vierou v dogmatickú náuku Cirkvi a lojalitou k pápežovi, ktorý bol ich priamym nadriadeným. Tým sa stali dominikáni sluhami pápeža, jeho "oči a uši".
Staršie rády hľadeli na dominikánov a minoritov s nedôverou a neskôr žiarlili na ich úspechy. Ani vz?ahy medzi oboma rádmi neboli najvrúcnejšie. Nevraživos? obidvoma rehoľami došla až tak ďaleko, že sa vzájomne obviňovali z kacírstva.
Zatiaľ prebiehala kodifikácia protikacírskych zákonov, ktorá vyvrcholila vytvorením stáleho a organizovaného tribunálu, na čele ktorého stáli dominikáni, ktorí v spolupráci s biskupmi vykonával vyhľadávanie kacírov, vyšetrovanie a presvedčovanie o ich chybnej ceste. Násilná smr? nebola pravidlom, oveľa viac boli v tomto smere aktívne svetské autority, ktorí v kacíroch videli hrozbu a neváhali použi? rozsudky smrti. Tiež používali útrpné právo, čiže mučenie, ktoré bolo oficiálne potvrdené až roku 1252 Innocentom IV. Súbežne so zriadením inkvizičných tribunálov a rozvojom jej pôsobenia sa mnohí teológovia snažili zdôvodni? jej právoplatnú existenciu a obráni? ju proti odporcom.

Vďačnou témou a nevyčerpateľnou studnicou fám a povier bol proces s rádom templárskych rytierov. Toľkokrát opisovaný a beletristicky spracovaný proces sa dočkal viacerých rozborov. Cirkevní odporcovia i zástancovia publikovali svoje práce a obhajovali preferované strany, komplikujúc spätný pohľad na smutný koniec templárov.

Jeden fakt je istý. Najdôležitejšiu úlohu v celom inkvizičnom procese hralo bohatstvo a stúpajúci vplyv templárskeho rádu, politické machinácie Filipa IV. a pápežov Bonifáca VIII. a Klementa V.

Rytiersky rád, založený r. 1119 sa po definitívnej porážke kres?anských vojsk v Svätej zemi dostal do ?ažkého rozpoloženia. Stratili svoje trvalé pôsobisko a hlavný cieľ rádu - ochrana pútnikov do Svätej zeme a jej obrana proti moslimom – bol bezpredmetný. Nakoniec sa rozhodli vráti? do Francúzska a pokračova? vo svojej finančnej činnosti, ktorá sa im stala osudnou.
Filip IV., potýkajúc sa s finančnými problémami, závidel templárom ich bohatstvo a napriek ich lojalite voči francúzskemu monarchovi spolu so svojim radcom Nogaretom zosnoval plán na získanie templárskeho majetku.
Zinscenoval ohováračskú kampaň, ktorá obviňovala templárov z najrôznejších skutkov protiviacich sa viere a morálke.
Samotným zhromaždeným obvineniam chýbalo logické pozadie, keďže templári mali súčasne vyznáva? kacírske učenia aj by? pohanmi a dokonca uctieva? Bafometa, synonymum diabla. Ďalej boli obviňovaní z rôznych mravnostných deviácií, ktoré sa líšili v závislosti od fantázie žalobcov, z popierania Krista pri prijímaní novicov, hanobení kríža a podobne.
Obvinenia, naberajúce na intenzite a vážnosti Filip IV. využil a r. 1307 dal zatknú? všetkých príslušníkov templárskeho rádu na svojom území. Nariadil inkvizičné konanie a jeho motiváciu usvedčuje aj okamžité začatie konfiškácie templárskeho majetku napriek pápežovmu protestu, ktorý kritizoval prevod majetku do rúk kráľa.
Filip IV. zatiaľ mučením zbieral potrebné dôkazy o vine templárov a pápežovi odovzdal dokumentáciu celého prípadu spolu s obvinenými templármi. Tí okamžite odvolali svoje priznania a informovali o mučení, ktorému boli vystavení. Pápež nariadil inkvizičné konanie. Napriek mnohým správam z Európy, ktoré uznávali templárov za nevinných na základe nepostačujúcich dôkazov, pápež ukončil akúkoľvek ďalšiu diskusiu a rád rozpustil(1312). Nariadil previes? majetok templárov johanitom, avšak väčšina skončila v rukách kráľa.

Na základe rozhodnutia kráľovskej rady bol veľmajster spolu s predstaviteľmi rádu r. 1314 upálený.

Ďalším známym stredovekým inkvizičným konaním bol proces s Janou z Arku. Francúzsko vyčerpané storočnou vojnou s Anglickom sa zmietalo na pokraji chaosu.
Anglicko dobylo veľkú čas? Francúzska, ktorého oporný bod sa stalo mesto Orleáns. Zdemoralizované a vyčerpané francúzske vojsko malo mizivú šancu na úspech. Do tohto stavu prišla do kráľovského tábora mladá vidiečanka, ktorá prehlasovala, že počula hlasy svätých, ktoré ju vyzvali do boja s Angličanmi. Panovník Karol VII. jej zveril po výsluchu dôveru a Jana sa postavila do čela obrany. Táto mladá žena presvedčila vojakov, že Boh stojí na strane Francúzov a duševne povzbudené vojsko porazilo pri obrane Orléansu anglické vojsko a dobyli naspä? Remeš.
Jana sa stala národnou hrdinkou, no stala sa tŕňom v oku Angličanom a ich spojencom Burgunďanom. Pri neúspešnom francúzskom pokuse o znovudobytie Paríža padla Panna Orleánska, ako ju tiež nazývali, do rúk Burgunďanom. Francúzsky kráľ a jeho spojenci, ktorí oslavovali Janu ako hrdinku, nereagovali na burgundské ponuky vykúpenia Jany, ktorá poslúžila vypočítavému Karolovi a tým stratil záujem o jej ďalší osud.
To využili Angličania, ktorí zbadali spôsob ako sa pomsti? príčine ich porážok. Odkúpili ju a začali inkvizičné konanie. Nebolo ?ažké ju obvini? z čarodejníctva a prekrúti? jej vyhlásenia, čím získali dôkazy o jej vine voči viere. Dômyselným vypočúvaním a vyčerpávajúcim procesom sa inkvizítorm podarilo Janu zlomi?. Bolo sformulované obvinenie a neš?astné dievča bolo 30. mája 1431 upálené pred početným publikom.




Jana z Arku sa stala obe?ou bojov o moc a vystupujúcich politických záujmov.
Zaujímavý na celom procese je aj fakt, že kanonická komisia r. 1456 uznala obvinenia za vykonštruované a Janu rehabilitovala, dokonca bola r. 1920 vyhlásená za svätú. Stala sa francúzskou národnou hrdinkou a predstavovala boj proti nespravodlivosti a ľudskému utrpeniu.

V Španielsku sa zatiaľ uberala inkvizícia vlastnou, osobitnou cestou. Prvé väčšie a vážnejšie kontakty s kacírstvom predstavovali pre španielsku korunu hnutie katarov. Ak sa hovorí o španielskej inkvizícii, máme na mysli inštitúciu, ktorej vznik nebol podnietený iba samotným bojom proti kacírstvu.
Španielska inkvizícia bola represívnym aparátom v rukách španielskej koruny, na základe ktorého sa upevňovala moc, odstraňovali nepriatelia a nepohodlné skupiny občanov. Tým sa dostávame k významnému znaku španielskych inkvizičných procesov, a to dominantnému antisemitizmu, ktorý mal však nad rozdiel od všeobecného stredovekého antisemitizmu svoje osobitné črty. V prvom rade, motiváciou počas celého pôsobenia inkvizičných tribunálov v Španielsku na Židoch bola chtivos? po ich majetku. Na Pyrenejskom polostrove žili státisíce Židov, ktorí boli viac-menej integrovaní do sociálnej štruktúry obyvateľstva. Svojou činnos?ou prispievali k rozvoju Kastílie a Aragónska. No postupom času začali protižidovské nálady nabera? na intenzite a iberský antisemitizmus sa hlboko zakorenil do každodenného života Španielov.
Predmetom činnosti inkvizičných tribunálov boli hlavne tí Židia, ktorí sa dobrovoľne alebo pod hrozbou násila zriekli svojej viery a prijali kres?anstvo. Boli nazývaní aj "maranos". Tieto hromadné konverzie boli výsledkom kráľovských zákonov a hromadných prenasledovaní ortodoxných Židov. Prijatie kres?anstva ako forma úteku pred prenasledovaním bolo častokrát horšie ako zotrvanie v judaizme. Konvertovaní Židia boli neustále pod priamou kontrolou inkvizície a boli proti nim podnikané represálie s pevnou pravidelnos?ou. Takíto Židia si kupovali relatívny pokoj svojím bohatstvom, ktorého získanie bolo vlastne dominantným motivačným faktorom celého prenasledovania Židov.
Vydieranie konvertitov poskytovalo stály príjem do kráľovskej pokladnice. Postupom času tento spôsob získavania peňažných prostriedkov od týchto Židov získal obludnú formu. Avšak kráľovskím manželom, Ferdinandovi Aragónskemu a Izabele Kastílskej to nestačilo a tak podali pápežovi Sixtovi IV. žiados? o vytvorenie stálych inkvizičných súdov, ktoré by boli podriadené generálnemu inkvizítorovi. Pápež v rámci žiadosti rád vyhovel a r. 1478 vydal nariadenie, v ktorom splmocňoval kráľovský pár menovaním teologicky vzdelaných duchovných, ktorí by dohliadali nad fungovaním inkvizičných súdov v tribunáli, ktorý by im bol nadriadený a sústreďoval v sebe legislatívnu moc. Inkvizičný tribunál plne podliehal svetskej moci. Roku 1483 bola založená stála inkvizičná inštitúcia, na čele s generálnym inkvizítorom. Niesla názov Consejo de la Suprema y General Inquisición, čo znamená v preklade Rada najvyššej generálnej inkvizície.
Výsledkom činnosti inkvizície bol poslušný ľud, obávajúci sa z všadeprítomného ramena Supremy a tým z väčšej časti neschopní akejkoľvek vzbury proti vtedajšiemu dianiu. Veľmi smutným a emočným nábojom nabitým sa stal pojem autodafé. Hromadnejšie procesy s odsúdenými sa konali na verejných priestranstvách, kde ľud vyjadroval podporu činnosti inkvizície.
Dav ohromený razantnos?ou a dopadom činnosti inkvizítorov, krutos?ou trestov i masívnou propagandistickou kampaňou v davovej hystérii vykrikoval na odsúdených urážky, čím bol zatiahnutý do javu a procesu španielskej inkvizície ako takej. Kedže sa španielska inkvizícia svojou podstatou vymykala z rámca klasickej rímskej inkvizície, mala aj odlišný dátum zániku. Bol ním 15. júl 1834.

No vrátime sa k inkvizícii rímskej, na čele s pápežom. Horúčkovitá snaha biskupských inkvizičných tribunálov na čele s dominikánmi očistila Európu od katarov, valdenských, potlačila odpadlícke hnutia františkánov-spirituálov a mnohé ďalšie mestské kacírske hnutia. Pyrenejský polostrov bol oslobodený od nadvlády pohanských Maurov. Hysterické prenasledovania čarodejníc očistili mestá a dediny od prisluhovačov diabla, ktorých podobu vytvorila práve inkvizícia.
No v zaalpskej Európe sa začínali zobúdza? sily, volajúce po reformácii Cirkvi. Štáty si upevňovali vnútornú moc a začínali sa presadzova? názory v prospech národa. Činnos? inkvizičných súdov bola obmedzovaná a biskupi opä? sklamali. V konkurencii so snahami o upevnenie moci jednotlivých panovníkov v rámci rodiaceho sa národného upovedomenia vplyv Ríma postupne slabol. Spomínané inkvizičné aparáty už nedokázali kontrolova? situáciu a rodiaca sa reformácia obrátila svoju kritiku voči panstvu Cirkvi. Tam, kde sa tieto nespokojné ohlasy zlúčili so sociálnymi a politickými nepokojmi, vznikali revolučné hnutia, napr. nemecká sedliacka vojna.
Feudálni páni sa začali obraca? s otázkami a prosbami o pomoc u pápežskej kúrie. No mohli sa pápeži zamotaní v klbku talianskych mocenských intríg obráti? s radami, keď ignorovali tiché varovania od Erasma Rotterdamského v jeho diele Chvála bláznovstva? Rím zostával hluchý a nechápal podstatu a hlavne hrozbu snáh o reformovanie Cirkvi-luteránstvo.
Vystúpeniu Luthera r. 1517 predbiehali početné kritické ohlasy, ktoré však zostávali nevypočuté. Tak začali stúpenci Martina Luthera rozširova? svoje rady o početné skupiny nespokojných kres?anov požadujúcich reformáciu, slovo ktoré bude neskôr preklínané. Anglicko si vytvorilo vlastnú anglikánsku cirkev na čele s kráľom, osamostatňujúc sa tak od vplyvu Ríma a dávajúc na vedomie, že blaho monarchie je spojené s osudom cirkvi a interné záležitosti v otázkach viery sú veci anglickej koruny.
Napokon, ako tretia sila vystupujú humanistickí vedci, spochybňujúci dogmatickú ortodoxnú vieru a šíriaci pochybnosti nahlodávajúce autoritou Ríma.

Ignorujúc tieto varovné signály sa Cirkev dostala do vážneho rozpoloženia a bola ohrozená ako nikdy predtým. Násilné rabovanie Ríma, zvané Sacco di Roma zobudilo pápežskú kúriu a popohnalo ju k zmene a obnove. No nie v otázkach vyhovenia požiadaviek reformácie, no paradoxne v spôsobe boja proti nej.
Vykonávateľom tohto protiútoku bol pápež Pavol III., ktorý uprednostil osvedčenú taktiku z 13. storočia a to zavedenie organizovaných inkvizičných súdov a podporu kazateľských mníšskych rádov.
Dňa 21. júna založil pápež bulou "Licet ab initio" centrálny inkvizičný úrad v Ríme. Jeho hlavný program bolo vykonávania dohľadu nad ortodoxnou vierou, jej čistotou, bojova? proti jej nepriateľom a zachova? ju jednotnú. Na vrchole jej organizačnej štruktúry stál pápež, výkonný orgán však bola komisia šiestich kardinálov.

Zároveň r. 1540 schválil vznik nového rádu jezuitov - Tovarišstva Ježišovho. Zakladateľ Ignác z Loyoly predstavil svetu nový rád v službách Ríma, ktorého hlavnou náplňou bol boj proti reformácii, výchova mládeže a kazateľská činnos?.

Tým sa začal zápas s reformáciou, ktorý energeticky započal hlavný inkvizítor Caraffa. Stanovil prísne pravidlá inkvizičnej činnosti a do svojej tesnej blízkosti dosadil ľudí, ktorí zmýšľali podobne ako on. Názov úradu sa zmenil na Sacra Congregatio Romanae et universalis inquisitionis a rozsah jeho pôsobiska zahrňoval aj vysokých cirkevných hodnostárov a panovníkov, bez ohľadu na ich funkcie a hodnosti. Boli znovu stanovené tresty pre heretikov, spôsoby výsluchu, pravidlá pri mučení a pod. Inkvizítori mali ma? neobmedzenú podporu svetských panovníkov a plnú moc pri vyšetrovaní.
Založenie Svätého ofícia sa roznieslo po Európe a jej činnos? sa čoskoro dotkla každého cirkevného odporcu, vrátanie čoraz viac sa ozývajúcich stúpencov humanizmu.
Procesy s humanistami, ktorí podrývali autoritu Cirkvi mali osobitný charakter.
V prvom rade, väčšinou celému procesu predchádzalo zapísanie diel dotyčného vedca, filozofa do Indexu zakázaných kníh. Ak ani vtedy nezmenil objekt svoje hlásanie, bolo nariadené inkvizičné konanie.
Dalším z osobitných znakov bolo preferované vynútené odvolanie svojich "bludov" a uznanie autority Cirkvi. Ak bol dotyčný zatvrdelý, používalo sa naňho vyčerpávajúce a dlhé vyšetrovanie, ktoré malo zlomi? jeho telo i dušu.
Mučenie vo veľkom merítku sa používalo málokedy, keďže inkvizítori potrebovali verejné odvolanie názorov, ktoré by potvrdilo cirkevný monopol v otázkach viery a zároveň vedy.
Až ako posledná možnos? pripadlo mučenie a predanie dotyčného svetskému ramenu.
Medzi najznámejšie procesy s humanistami patrilo upálenie Giordana Bruna r. 1600 a proces s Galileom Galilei, ktorý strávil osem rokov svojho života v domácom väzení.
V obidvoch prípadoch hrala úlohu heliocentrická sústava, ktorá protirečila cirkevnej dogme o centrálnom postavení Zeme a ľudí.

V tomto období vplývali vo velkom merítku na činnos? inkvizície pápeži, predovšetkým Pavol IV. a Pius V.
Pavol IV. už od začiatku svojej cirkevnej kariéry propagoval asketický spôsob života a vzdelanos?. Choval veľkú nenávis? ku všetkému španielskemu, jeho averzia vypukla už v ranom veku a ?ahala sa až do jeho smrti. Spoluzaložil rád teatínov, ktorý hlásal prísnu chudobu a návrat k apoštolskému spôsobu života. Snažil sa by? vzorom pri presádzaní týchto myšlienok. Vyznačoval sa autokratickým spôsobom vládnutia, neľudskou prísnos?ou a imponoval mu stredoveký spôsob riadenia pápežskej stolice ako všeobecného nadradeného orgánu. Avšak jeho zásahom do svetskej politiky chýbala diplomacia a rozvážnos? Innocenta III. Ďalej sa vyznačoval antisemitizmom, Židov obviňoval z propagácie protestantizmu.

Po smrti Pavla IV. prevzal pápežskú tiaru Pius IV., ktorý patril medzi umiernených pápežov. Zrušil Pavlovu reformu, znovuobnovil narušené vz?ahy s panovníkmi, zrevidoval nerealistický Index zakázaných kníh.

Ďalším pápežom - inkvizítorom bol sv. Pius V. Snažil sa uvies? do všeobecnej platnosti dekréty prijaté počas Tridentského koncilu a samozrejme ostro vystupoval proti herézam. R. 1571 zrušil rehoľu humiliátov, ktorá zavrhla svoje pôvodné učenie. Pri presadzovaní tridentských dekrétov a počas celého svojho pontifikátu sa opieral o Sväté ofícium. Osobne sa zúčastňoval jeho zasadnutí a vypracoval jej interné smernice.
Podarilo sa mu odsúdi? veľký počet vzdelaných ľudí, čím zasadil ranu protestantizmu v Taliansku a zároveň týmto spiatočníctvom zasadil ranu talianskej laickej inteligencii. Svojou represívnou činnos?ou voči vzdelancom oslabil potenciál Talianska a obmedzenými politickými činmi si znepriatelil katolíckych panovníkov. Mocenské nároky pápežskej kúrie boli v tom čase prehnané a to vyvolávalo nevôľu v očiach Francúzska a Španielska.
Jeho asi najväčším úspechom na poli svetskej politiky bolo vytvorenie vojenskej únie - Svätej ligy, pomocou ktorej sa podarilo oslabi? turecký vplyv v Stredozemnom mori. Zomrel roku 1572.

Počas predchádzajúcich pontifikátov sa začali po celej Európe objavova? hysterické prenasledovania domnelých praktikantov čarodejníctva, ktoré pri?ažujú inkvizícii viac než prenasledovanie kacírov.
Tieto masové neurózy, popretkávané náboženským fanatizmom nemajú v histórii ľudstva žiadne zrovnanie. Impulzívne vznikajúce prenasledovania čarodejníc a diablových posluhovačov na rôznych miestach Európy i Severnej Ameriky drasticky narušovali sociálnu stabilitu stredovekej spoločnosti, ktorej stačil malý podnet(mor, neúroda atď.) na vyvolanie hysterických procesov, v ktorých obvinení boli vystavovaní cielenému fyzickému i duševnému trýzneniu, aby nakoniec zomreli buď pri dokazovaní viny mučením alebo na hranici.

Všeobecne sa podľa cirkevnej náuky akákoľvek mágia prisudzovala diablovi. Výnimku tvorili iba zázraky svätých, no hranica oddeľujúca prítomnos? diabla bola veľmi krehká a ľahko zmanipulovateľná (viď. Jana z Arku).
Autorita diabla bola zvláš? vysoká kvôli popularizácii cirkvi. O jej rozšírení a integrovaní do všedného života sa zaslúžili kňazi, ktorí donekonečna hovorili z kazateľníc o jeho moci a každodennej prítomnosti.
Existencia diabla umožňovala pripísa? všetky negatívne javy, ľudské slabosti a neresti jeho činom.
Dokonca sa mu pripisovala zodpovednos? za každý cirkevný rozkol. Väčšina priznaní o spolupráci s diablom padla počas mučenia dotyčnej obete.

Masové hony na čarodejnice vykazovali základné znaky:

Udavačstvo bolo nezdieľnou súčas?ou získavania informácií o výskyte čarodejníc. Častokrát sa stávalo, že nevinná obe? padla do oka náboženskému fanatikovi, ktorý ju obvinil z najrôznejších deliktov. Priznanie sa potom vynucovalo na mučidlách, kde drvivá väčšina obetí pod sadistickými nástrojmi katov priznala všetko, čo jej povedali, že spravila. Tým dala voľný priechod na obvinenie z čarodejníctva a následnej poprave.

O masové rozšírenie prenasledovaní čarodejníc sa zaslúžili rôzne príručky na ľahkú identifikáciu čarodejníka/čarodejnice. Nechvalne známou príručkou bolo Kladivo na čarodejnice(1487), ktorú spísali dominikáni Institoris a Sprenger.

Martin Luther bol známy svojím kontaktom a bojom s diablom, čiže ani protestantská cirkev, t. j. luteráni, kalvíni atď. nezaostávala v procesoch s čarodejnicami a úspešne sa vyrovnávala katolíckej cirkvi v počte upálených prisluhovačov diabla. Výnimku nepredstavovala ani cirkev byzantská. Zdá sa, že prenasledovanie čarodejníc je temným bremenom kres?anstva, s ktorým sa jednotlivé cirkvi vyrovnávali odlišným spôsobom.

S príchodom racionálneho humanizmu sa zvýšil počet odporcov tohto symptómu, no hystérie naďalej prepukali. Vrchol dosiahli procesy s čarodejnicami v rokoch 1590-1630 a ustupova? začali až konečne v 18. storočí, kedy bola aj zrušená Rímska inkvizícia. Jej činnos? bola potom ešte na pár rokov obnovená, no počas vlády Napoleona Bonaparta bol cirkevný štát pripojený k Francúzsku a Sväté ofícium opätovne zrušené.

Od roku 1908 niesla meno Kongregácia sv. Ofícia, aby r. 1965 bol jej názov zmenený na Svätú kongregáciu učenia viery, ktorý pretrval až dodnes. Na jej čele zotrvával do dnešného roku kardinál Joseph Ratzinger, dnes známy skôr ako Benedikt XVI.

Súčasným prefektom na čele kongregácie je arcibiskup Levada.