total descendants:: total children::1 1 ❤️
|
I went into town to see you yesterday but you were not home. So I talked to some old friends for a while before I wandered off alone. It's so hard for me now But I'll make it somehow, Though I know I'll never be the same. Won't you ever change your ways, It's so hard to make love pay When you're on the losing end, And I feel that way again. Well, I miss you more than ever, since you've gone I can hardly maintain. Things are different round here every night, my tears fall down like rain. It's so hard for me now But I'll make it somehow, Though I know I'll never be the same. Won't you ever change your ways, It's so hard to make love pay When you're on the losing end, And I feel that way again. Takto nejako by sa dal opisat moj vikend, ktory povazujem za jeden z tych horsich. Tak strasne by som chcela aby to uz bolo vsetko prec, ale takmer vobec nic nepomaha. Chvilu som uplne zufala, chvilu je vo mne strasny hnev, potom pocit sily a snaha postavit sa opat na nohy a pevne vykrocit dalej...ale znova sa to vracia. Staci nejaka blbost, nieco co mi ho pripomenie a uz je to zase tu. Podrzala ma rodina, priatelia, dokonca aj znami ktorych som uz cele roky nevidela, ale vsetko to pomohlo iba na chvilu. Ked je clovek v srackach musi sa z toho aj tak vyhrabat nakoniec sam. To je ok, len mi to este cvhilu potrva. Najviac ma mrzi ze sa nic z toho vobec nemuselo stat. Uz to nikdy nebude ako pred tym a to je tak strasna skoda. Mozno sa to cele ale stat malo a dovod pochopim az niekedy ovela neskor. Asi mi na tom vsetkom prilis zalezalo, asi som sa snazila prilis vela asi mi to cele vobec nedoslo a vela veci som nepochopila. Asi prvykrat v zivote si vycitam svoje pocity. Momentalne ma napada len jedno: ”clovek umiera tolko krat, kolko krat strati priatela” Ludia vazte si to co mate, skor ako je prilis neskoro... |
| |||||||||||||||||||||||||||