Človek stále niečo rieši.
Sedemnástka má každodenný problém s tým, ktorý svetrík si oblečie ráno do školy, koľko chlapov sa za ňou dnes otočí, či ktoré obchodné stredisko poobede navštívi.
Iná sedemnástka sedí zatvorená v tmavej izbe a hlava jej treští z tých tequill, ktoré vlastne ani nepočítala. Celý svet sa rúti, mama jej stále niečo vyčíta, otec ani nevie, čo a deje a všetko to stojí za hovno. Nechápe, prečo ju už ani Adam nemá rád. Dala si prepichnú? jazyk, bolelo to menej ako to, čo neustále cíti zvnútra.
Ten chlapík, čo ho denne stretávaš v podchode s natiahnutou rukou dúfa, že si dnes bude môc? kúpi? aspoň polievku alebo to najhoršie víno v papierovej krabici. Spomienky radšej zaplaší hneď, ako sa objaví najmenší náznak, že by sa mohli predra? na povrch. Len by to zbytočne bolelo.
Dvadsa?ročný chalan v posteli pod oknom na Kramároch nevie, či sa dočká jari alebo či ešte niekedy uvidí spolužiačku, na ktorú sa tak rád nenápadne pozeral počas prednášok. Bola krásna keď sústredene počúvala starého pána profesora, ktorý sa urputne a márne snažil zakomponova? historku zo svojej mladosti do ktoréhosi z Eriksonových štádií vývinu.
Po pätnástich rokoch manželstva sa žena večer v posteli pýta sama seba, na čo to všetko bolo. Jej muž leží vedľa nej, tak ako ona hľadí do tmy a zamýšľa sa nad klesajúcou kvantitou aj kvalitou maželského sexu.
Babička a deduško sedia na lavici za domom pod čerešňou a bez slov hľadia pred seba. Slová sú už zbytočné. Pozerajú na kopec za dedinou a vedia svoje.
Ujo Fero z tretieho poschodia každý deň vstáva o pol piatej a drie ako vôl, aby zarobil aspoň nejakú korunu. Nechápe, kam zmizla tá veselá Milka, ktorú si kedysi pred svedkami a pred Bohom bral. Každý mu ju závidel – teraz veru nemajú čo.
Daj mi silu vydrža? ešte jeden deň, prosí starnúca učiteľka ráno nad šálkou kávy. Ja viem, že svoju prácu nerobím tak dobre, ako by som mala. Možno by som mala radšej robi? sekretárku. Viem, že by som prišla o tie chvíle, keď sa človek pozrie do tých tvárí plných očakávania, lenže aj tých znudených výrazov, ktoré mi stále častejšie dávajú najavo ako zbytočne sa snažím.
Malý Janko nevie, či sa má rozplaka? alebo tresknú? Jožka, ktorý mu zobral jeho obľúbeného pokémona, po hlave. Ešte by to mohol ís? nažalova? mamine. Alebo radšej tatinovi, ten je silnejší.
Život už nemá cenu, vraví si denne predavačka na ceste domov z práce. Najradšej by sa zastavila na moste. Náhodný okoloidúci by tam našiel stá? dve tašky s nákupom a na hladine len posledné kruhy - svedkov jej vyslobodenia.
A ja držím v ruke jedálny lístok a ako vždy si neviem vybra?. Žalúdok len jeden... Nikto mi neporadí aj keď mnohí radia. A čašník sa blíži...