„Niečo je vo vzduchu. Cítiš to?“
„Cítim jar,“ povedal som.
Stál som opretý o spustnuté kníhkupectvo a kričal cez ulicu na reštauračného nadháňača. Vídaval som ho, ako sa celú zimu trasie v tenkom kabáte a veselo volá ľudí do reštaurácie, pred ktorou stál. Nikdy som si nevšimol, že by niekto vošiel dnu. Napriek tomu mal vždy dobrú náladu.
„Ľudia sú nervózni. Niečo je vo vzduchu.“
„Ja nie som nervózny. Slnko svieti a konečne je teplo.“
„Možno máš pravdu,“ povedal nadháňač a zapálil si cigaretu, čo mu medzitým zhasla.
Boli sme dos? rozumní na to, aby sme si tykali, aj keď sme sa nepoznali.
Vedeli sme, že sme obaja ľudia a to na tykanie stačí.