ráno. je mi smutno. pozerám do zrkadla. spominam na prijemny w.end, ale ani to ma nerozveselí. nástup do troleja, v nádeji,že si sadnem a počítam cerveneho t. nič. tak len stojím. nudím sa. chce sa mi plaka?. začnem ráta? koľko ludí má okuliare. musím triedi? medzi slenčnými a dioptrickými. vedľa mna stojí taký sliz, pomaly odtekáva stredom trolejbusu ku dverám. chcem mu dat pa? korún a poveda? mu, aby sa na mňa nepozeral, kôli nemu sa mi chce ešte viac plaka?. potom zis?ujem či sú tam nejakí menej všedne vyzerajúci ľudia, myslim tým, nie takí čo sa klasicky pondelkovo tvária a cestujú do práce tak ako ja. mniška, ide z nej láska, priam to cítim. bezďák v dokrčenej košeli. jedna čo ide do práce ale tak gýčovo ružová že ju priradím do zoznamu. na hraničnej nepristúpia žiadny fetoši, škoda lebo teraz by ma rozosmiali ich vytreté reči. vystúpim. pozerám sa zozadu na byvalu spolužiacku. ma stihle nohy.má kostým. nikdy nechcem nosit kostýmčeky.