Dnes večer som čakala na autobus, ako každý deň, keď idem z práce domov. Stála som na autobusovej zastávke pod Bratislavským mostom SNP. Bolo možno pól jedenástej. Na ušiach som mala sluchátka a tak som dlho neregistrovala zvuky okolo mňa. Len intuitívne som sa otočila a zbadala som mladého muža na zemi na ceste. No až o pár sekúnd som zistila prečo. Rozbehol sa k nemu ďalší mladík, ktorý mal na ruke dlahu. No zjavne mu nebránila v tom, aby začal chlapca ležiaceho v mláke kopa?. Do hlavy, do brucha . . .kamkoľvek. V tom momente sa mi začali tlači? do očí slzy a dúfala som, že sa niečo stane. No stalo sa len to, že nejaký priateľ agresívneho dotyčného so sádrou na ruke, ho mierne pridržiaval. Nebolo to však nič platné. A tak sa scéna s fackami, kopancami a rôznymi údermi ešte mnoho krát zopakovala. Všetci okolo, ktorí čakali na autobus, sa len prizerali a uhýbali, aby náhodou nedostali aj oni. Trvalo to možno desa? minút, no mala som pocit, akoby to bola večnos?. A nenašiel sa nikto, kto by bol zakročil. Akokoľvek. Len tesne pred koncom prišiel jeden študent a poprosil násilníka, aby ho nechal. Jeden!
Asi som nebola jediná, ktorá dúfala, že sa niečo stane. Pravdepodobne v ten moment verili na zázrak všetci. Keď som už sedela v bezpečí autobusu, cítila som, ako mi po lícach stekajú slzy. Ako je možné, že sa takéto niečo môže sta?? Myslela som na to celú cestu a tak zvláštne mi zvieralo srdce. Sklamala som sa. Opä? raz.
Vždy som verila že nech sa stane čokoľvek, zakročím. Veď verím na spravodlivos? a pokiaľ jej môžem pomôc? osobne, nie je nad čím rozmýšľa?. No ja som len sedela a prizerala sa verejnej poprave tak, ako všetci ostatní okolo. Bola som tak neschopná, tak spútaná strachom o seba, že som prižmúrila oči nad svojimi ideálmi a tvárila som sa, že sa ma to netýka. No ono sa to týkalo priamo mňa a všetkých, čo len stáli a v duchu si premietali, čo by tak spravili a povedali. Ale ako je to možné? Od čoho je potom odvodené slovo ľudskos?? Od odhodlania a odvahy, ktorú má každý z nás pochovanú hlboko v sebe? Nechcem už nikdy zaži? to, čo v sobotu, no dúfam, že raz to napravím. Nie preto, aby som sa nebála chodi? večer po ulici. Ani preto, aby som vedela, že keď sa niečo stane mne, bude mi ma? kto pomôc?. Verím, že keď to napravím, prestanem ma? výčitky svedomia a budem sa môc? opä? pozrie? sama sebe do očí.