Kde bolo tam bolo, možno mi to uveríte, a množno nie, na kopci, v malom domčeku, žil raz jeden gitarista a jedna spisovateľka. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby v tom domčeku s nimi nebývalo aj sedem pavúkov. Všetko to začalo na konci leta, kedy raz spisovateľka vošla do kúpeľne, aby si umyla zuby, a keď si sadla na stoličku pri umývadle, a pozrela na dlážku, spravila: „áááááááááááááááá!“ a keď jej došiel dych, spravila znovu „ááááááááááá!“ a ešte raz „ááááááááá!“ samozrejme, myslela si, že gitarista hneď pribehne a zachráni ju, ale on namiesto toho len položil gitaru vedľa seba a zakričal: „čo je, kristínka?“
A spisovateľka, namiesto toho, aby odpovedala, zakričala znova, entokrát už nasxchvál: „áááááááááá!“
„čo sa deje kristínka?“ zakričal znova gitarista, ale nevstal, to nie, ani náhodou.
„poď ma zachráni?!“ musela teda Kristínka zakriča?, aby bolo jasné, o čo tu ide.
Ale nebolo to jasné. „čo sa deje, kristínka?“ zakričal gitarista a keď nepočul odpoveď, predsa len sa zdvihol a podišiel ku kúpeľni.
„Pavúúúúúk!“ kričala kristínka, „jááááj, zabi ho!“
Gitarista pozrel na zem a naozaj, pod dverami sa rozvaľoval obrovský tučný čierny pavúk.
„Vyhodím ho von, počkaj,“ povedal gitarista a odišiel hľada? nejakú krabicu, do ktorej by ho strčil.
Spisovateľka to samozrejme, nemohla vydrža?, len tak sa tlači? v jednej kúpeľni s pavúkom, a tak zobrala krabicu, v ktorej mala sponky do vlasov, všetky ich vysypala na zem a hodila krabicu na chodbu: „Tu máš krabicu.“
Gitarista sa zohol, v jednej ruke krabica, v druhej knižka, a opatrne nasúkal pavúka do nej.
„Zanes ho ďaleko na záhradu, aby sa nevrátil,“ povedala spisovateľka.
Zbytočne, pavúky sa totiž vracajú, tam kde je im dobre, a v domnčeku na kopci, kde býval gitarista so spisovateľkou, im bolo mimoriadne dobre, jáááj, veľmi dobre. Teplúčko, sucho a okrem toho, všetci pavúci vedeli, že keď sa nebudú spisovateľke veľmi na oči ukazova?, môžu tam býva? koľko chcú.
To, že nášho milého Štrbáka uvidela spisovateľka v ten deň v kúpeľni, bola naozaj mimoriadna zhoda náhod. Ale na tom nezáleží. Na čom záleží je, že keď na druhý deň otvorila špajzu a na stene uvidela toho istého Štrbáka, len chvíľu pozerala a uvažovala, čo spraví, ale potom si zobrala mlieko, zavrela špajzu a nechala ho tak.
„V špajzi je pavúk. Ten, ktorého si včera vyhodil,“ povedala gitaristovi v kuchyni.
„To nie je možné. To je iný.“
„je to ten istý,“ trvala na svojom spisovateľka.
„To nemôže by? ten istý. Veď som ho včera zaniesol ďaleko do záhrady.“
„Tak sa choď pozrie?.“
Ale gitarista si práve varil čaj a nikam sa mu nechcelo, tobôž nie už štyri metre ďaleko do špajze a tak nikto nemohol overi?, kto mal pravdu.
Ale keby predsa len šiel, zistil by, že spisovateľka pravdu nemala, pretože to nebol Štrbák, ale Smejak, jeho mladší brat.
Ale to je už iný príbeh.