Spoza zavesu sa len tak vypotacala. O nie, pohyby mala dobre - dlhodobym opakovanim az takmer bezmyslienkovite. To jej tvar bola plna otrlosti a unavy.

Jej zakalene oci preskakuju po parketach podia, alebo sa tikavo vytacaju nahor, akoby kazdu chvilu mala zamdliet. Unavena zapudrovana pokozka dodava tvari strnuly vyraz a vytrcene pery bezhlasne sepkaju refren rytmickeho disko doprovodu. Na nikoho z hladiska sa nepozera - nechce vidiet kde je a co robi. Je uzavreta do svojho sveta, ktory akoby sa mal kazdu chvilu zosypat. Zrejme je sfetovana.

Stahuje zo seba posledny pasik latky a ladne, no bez vasne, sa hladi po ohanbi. To uz sa na nu ale nepozeram. Studujem tvare ludi sediacich za barovymi stolmi okolo podia. Vidim v nich presne ten vyraz, ktory citim natiahnuty na svojej tvari. Rozsirene oci, zamlknute upnute pery. Vsetci sa snazia presvedcit svoju mysel, ze to, co vidia, je vlastne uplne inak. Ze zamaskovane modriny na jej stehnach vznikli celkom nevinne, ze kruhy pod ocami pochadzaju z unavy a ze za toto patminutove vystupenie dostane viac, nez oni zarobia za pat dni.

Je to bezne osadenstvo zilinskeho Caba-redu, prislusnici vyssej strednej triedy. Pred par hodinami zavrsili dalsi uspesny pracovny tyzden a teraz tu sedia, zamrznuti, pozeraju na nahu odpisanu zenu.

Tancuje.

Memento Humili.

Vsetci sa citia zrazu tak cudzi. Po skonceni este chvilu sedia s pohladmi sklonenymi do nedopitych drinkov, no po chvili bezhlasne vstavaju a chystaju sa prec. Robim to iste. Dnes si budem musiet mnoho veci nahovarat, aby som vobec zaspal.

Tu zenu do toho nenutili.

Urcite nie.