Hamburg, vcera vecer.

Akurat som sa po veceri vratila do svojej hotelovej izby a pri dverach som sa pochvalila, ze som nezabudla zamknut.
Hotelova restauracia bola zatvorena, a tak som ozelela planovanu vyprazanu zeleninku a vybrala som sa do ulic hladat inu mekku pre svoj hladny zaludok. Nepresla som ani dvadsat metrov, ked mi zasvietila do tvare vyvesna tabula. Kedze som si povedala, ze pojdem do prvej restauracie, ktoru najdem, vosla som. Postarsi casnik ma usadil a priniesol jedalny listok..
Kym som jedla vyprazany camembert, vsimla som si tetu barmanku. Jej vek som odhadla na priblizne 75 a bola krasna, cista a spokojna. Prechadzala sa hore-dole v ruzovom svetriku (neviem ake mala nohavice, ci suknu, lebo zvysok tety bol schovany za barom), blyskajuc kamienkami na nausniciach, nahrdelniku a prstienkoch, zartujuc so stamgastami. Vyzarovala z nej taka pohoda, ze som si odrazu priala preskocit cely svoj zivot, zahodit mladost za hlavu a stat tam za barom namiesto nej, skladat obrusky a capovat pivo tak isto uhladenym sposobom, zvraskavenymi, ale istymi rukami..
Odjakziva to vsak bolo tak, ze to, co sa zozne sa najprv musi zasiat a vypestovat.
A tak som si len pomyslela, ako mi bude dobre, ked sa budem starucka, s trvalou na vlasoch usmievat vraskami.
Mozno v ruzovom svetriku capujuc pivo:)