mam pocit, ze problem s nami zenami je nasa fantazia. a to, ze pracuje dvoma smermi. bud si nieco vysnivame, do kazdeho detailu si to vieme predstavit a uz na to cakame ako na taku samozrejmost, ze si ani nechceme pripustit, ze by to mohlo na koniec byt inak. ti muzi nam to mozno aj slubia, ale zabudnu, alebo si vobec neuvedomia, ze to co uz raz vyslovili, my si zapamatame. a kazda hlupost, ktorou nam potom ten plan pokazia, prevrta sa niekde strasne hlboko a zrazu uz ani nezalezi na tom, ake to bolo dolezite, ale len na tom, ze sa ta predstava nenaplnila.

alebo nas nasa fantazia predbehne smerom paranojidnym, a my, bez toho aby sme chceli, mame pred ocami do detailu premyslene predstavy o veciach, na ktore ani nechceme mysliet. a ked tu ta predstava uz raz je, nech sa deje co sa deje, vzdy si najdeme nieco, co by nam ju mohlo potvrdit. a potom si len prajeme aby nam ju niekto strasne vytrieskal z hlavy a presvedcil, aka ta nasa fantazia vie byt nezmyselna, ale kedze si ten niekto mozno ani nevsimol, ze vobec nieco treba riesit, tak nas o nicom nepresvedcia a my si zase vsetko len domyslime same. a najhorsie asi je, ze vsetko co uz raz vyslovili, my si zapamatame....



venovane salome, denke, george, evke a lubke a dakujem za vyborny vecer vo stvrtok a piatok :-)