HMLA

Tvoje myslienky zanikaju v ozvene.
Ako keby ti ich tvoje vedomie vracalo a nechcelo vnimat.
Stava sa ti nepriatelom.
Ako moze byt tvoje vedomie tvojim nepriatelom?
Citis ako sa vdaka tej ozvene stavas sam sebe nepriatelom.
Uvazujes nad tym, ze sa nenavidis. Nenavidis sa?

Vidis oblak. Je to oblak myslienok. Tvojich novych myslienok.
Alebo je to ta nenavist ktora sa v tebe rodi?
Blizi sa a otupuje ti zrak, zahaluje ti myslenie.
Nad tebou je dalsi, od ktoreho sa este odrazaju tvoje stare myslienky.
Stale vytvaraju ozvenu, ale ty uz ju nechces pocut. Nastava ticho.
Oblaky sa prekryvaju, vstupuju do hmly.
Do hmly tvojich novych myslienok.

Blizi sa cim dalej tym rychlejsie.
Nevedomky zatvaras oci. Je prijemne nepocut preco aj nevidet?
Nechces vnimat rychlost akou sa k tebe hmla blizi.
Nechces vnimat nic.
Citis jej chlad, je to chlad, alebo nie??
Nevies ci citis, nemas myslenie, nemas zmysly. Nechces ich mat.
Zacina sa ti pacit ta bezstarostnost. Bezstarostnost bez zmyslov.
Si v hmle.

Prichadza dalsi oblak.
Ty ho ale uz nevidis ani nepocujes. Si v klude.
Ale citis ho. Si uz presvedceny, ze to je chlad.
Nemas zmysly, ale citis ho. Cim ho citis?
Je neprijemny.

Citis ako tebou prechadza.
Uz nechces dalsi oblak. Uz nechces dalsi chlad.
Chces otvorit oci a vnimat, ale nejde to.
Vzdal si sa predsa zmyslov.
Bojis sa, ze ta ta hmla znova oslepi. Oslepi este viac.
Oblak ktory ta stale neprijemne chladi, ktoreho sa nemozes zbavit.
Je to oblak tvojej nenavisti voci sebe.
Prisiel prijal si ho sam a pacilo sa ti to.
Patri hmle. Hmle nenavisti a zla, ktorej si teraz sucastou.