Obcas sa stane,ze akokolvek si hovorime co vsetko mame a za co vsetko mozme byt stastni,citime sa prazdni. Z akejkolvek strany sa na to pozerame,vidime len tu prazdnotu a kedze nevieme co na chyba nevieme ako by sme ju odstranili. Snazim sa prist na to co teraz chyba mne. Ked porovnavam s ostatnymi mala by som byt stastna a vdacna.Co mi chyba je teda asi akesi spojenie so sebou samou,vnimanie seba samej,zapocuvanie sa a pracovania na sebe. "Tak vidis,odpojila som sa od zdroja..." Treba aby som sa zase rychlo napojila lebo sa deje to co nechcem aby sa dialo. Treba aby som pokracovala v tom v com som zacala a vsetko ostatne vnimala len ako ten bonus. Asi to neznie tak pritazlivo ale je to jedina moznost ako sa do toho nezamotat tak ze z toho uz nevyleziem (a ak tak velmi bolestivo). Treba zacat teoriu uvadzat do praxe,urcit si stav bytia a prezentovat ho svojimi cinmi. Co robim teraz? Prechadzam z jedneho extremu do druheho. Z neuveritelnej energie, stastia a usmevu prechadzam do melancholie, unavy, strachu a domnienok. "Su krasne***dufam ze si uvedomujes ako velmi ta lubim."

A ked toto vsetko lokalne porovnam s tym co nas caka, zase sa len smejem. Nad akymi picovinami sa teraz trapim,ake malickosti riesim. Oproti tomu co raz budeme, kde budeme a ako budeme...je vsetko take nepodstatne.